Spirituálny kapitál

Intelektuálna charita a poctivá spiritualita

Prečo potrebujeme pápeža?

4. júna 2015 Pavel 2 komentáre

„Ak by nebolo na svete pápežského úradu

bolo by toľko druhov kresťanstva

koľko je kňazov“

Pius XI.

images

Právoplatne

zvolený pápež je

nástupcom apoštola Petra

ktorého poveril sám Ježiš Kristus

aby pásol  Ježišove ovečky a baránky

aby kresťanstvo dohotovil do kompletnosti

aby ukazoval ľudstvu, kde sú absolútne hodnoty

aby pevne držal kormidlo obrovskej lode cirkvi

aby hovoril s ochranou božskej autority

aby medzi extrémami našiel zlatý stred

aby veriacim poslúžil ku pravej radosti

aby povedal čo je pravda a čo už blud

 aby odpovedal na otázky svojej doby

aby usmerňoval výklad Sv.písma

aby ochraňoval poklad evanjelia

aby posilňoval bratov vo viere

a viedol nás smerom k nebu

images

Dialóg pápeža Františka s mladými v Turíne:

19-ročná Chiara, otázku položila takto:
„V čom je veľkosť Ježišovej lásky?
Ako môžeme zažiť jeho lásku?“
_________________________

Odpoveď Svätého otca:

«Často sa cítime sklamaní práve v láske. V čom spočíva veľkosť Ježišovej lásky? Ako môžeme zakúsiť jeho lásku?». A teraz viem, že ste dobrí a dovolíte mi hovoriť úprimne. Nechcel by som zo seba robiť moralistu, ale chcel by som vysloviť slovo, ktoré sa nie vždy páči, je nepopulárne. Aj pápež musí niekedy riskovať, aby povedal pravdu o veciach. Láska je v skutkoch, v komunikovaní, ale láska je veľmi úctivá voči ľuďom, nevyužíva ich, a teda, láska je čistá. A vám mladým v tomto svete, v tomto hedonistickom svete, vo svete, ktorý propaguje jedine pôžitky, užívanie si života, zariadenie si pohodlného života, hovorím: Buďte čistí.

Buďte čistí! My všetci sme v živote prešli chvíľami, v ktorých je táto čnosť veľmi náročná, ale je to práve cesta rýdzej lásky, lásky, ktorá vie darovať život, ktorá sa neusiluje o to, aby využila toho druhého pre vlastné potešenie. Je to láska, ktorá považuje za posvätný život inej osoby: rešpektujem ťa, nechcem ťa použiť, nechcem ťa použiť. Nie je to ľahké. Všetci poznáme ťažkosti pri prekonávaní tejto príliš ľahkej a pôžitkárskej koncepcie lásky. Odpusťte mi, že hovorím niečo, čo ste neočakávali, ale žiadam vás: namáhajte sa, aby ste lásku prežívali čisto.

Z toho vyvodíme jeden dôsledok: ak je láska ohľaduplná, ak spočíva v skutkoch, ak je v komunikovaní, láska sa obetuje pre druhých. Pozrite na lásku rodičov, toľkých mám a toľkých otcov, ktorí prichádzajú do práce unavení, lebo sa v noci nevyspali, pretože sa starali o vlastné choré dieťa, toto je láska! Toto je rešpekt. Toto nie je užívanie si. Toto je – prejdime k ďalšiemu kľúčovému slovu – je to služba. Láska je služba. Je službou druhým. Keď Ježiš, po umývaní nôh, vysvetlil toto gesto apoštolom, učil, že sme stvorení preto, aby sme slúžili jeden druhému, a ak poviem, že milujem a neslúžim druhému, nepomáham mu, neumožňujem mu napredovať, neobetujem sa preňho, toto nie je láska.

Priniesli ste kríž [pozn. Kríž Svetových dní mládeže]: je znamením lásky. Tieto dejiny Božej lásky spojenej so skutkami a dialógom, s rešpektom, odpustením, s trpezlivosťou počas toľkých dejinných storočí s jeho ľudom, vrcholia tam: jeho Syn na kríži, najväčšia služba, ktorou je dať život, obetovať sa, pomáhať druhým. Nie je ľahké hovoriť o láske, nie je ľahké žiť lásku. Verím, že touto odpoveďou, Chiara, som ti bol nejako nápomocný v súvislosti s otázkami, ktoré si mi položila. Neviem, no dúfam, že budú užitočné.

images

„Veľmi ma preto trápi, keď sa v niektorých komunitách a dokonca medzi zasvätenými osobami stretávam s rôznymi formami nenávisti, rozdelenia, ohovárania, pomsty, žiarlivosti, túžby vnucovať vlastné ideje za každú cenu až k perzekúciám, ktoré sa podobajú neúprosnému honu na čarodejnice.

Koho chceme evanjelizovať týmto konaním?“

(Evangelli gaudium)

Spirituálna diagnostika a veľká sebareflexia od pápeža Františka
ktorá nemá obdobu po dobu dvoch tisícročí

Vatikán 22. Decembra 2014

Pápež František inšpirovaný otcami púšte, ktorí v prvých storočiach kresťanstva zostavovali katalógy nerestí, vzápätí predstavil zoznam 15 druhov chorôb, ktoré môžu toto telo napadnúť.

„1. Choroba cítenia sa «nesmrteľnými», «imúnnymi», či priam «nepostrádateľnými», zanedbávajúc potrebné a pravidelné kontroly. Kúria, ktorá voči sebe nie je kritická, ktorá sa neobnovuje, ktorá sa nesnaží zlepšiť, je chorým telom. Bežná návšteva cintorínov by nám mohla pomôcť všimnúť si mená toľkých osôb, z ktorých si možno niektoré mysleli, že sú nesmrteľné, imúnne a nepostrádateľné! Je to choroba bohatého pochábľa z evanjelia, ktorý sa domnieval, že bude žiť večne (porov. Lk 12,13-21), ako aj tých, ktorí sa menia na vládcov a cítia sa nadradení nad všetkými namiesto toho, aby slúžili všetkým. Často pochádza z patológie moci, z «komplexu vyvolených», z narcizmu, ktorý sa zaľúbene díva na vlastný obraz a nevidí Boží obraz vtlačený do tvárí iných, zvlášť najslabších a najnúdznejších (porov. Evangelii gaudium, 197-201). Protiliek na túto epidémiu je milosť cítiť sa hriešnikmi a vysloviť s celým srdcom: «Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť» (Lk 17,10).

2. Ďalšia choroba je «martizmus» (pomenovaná podľa Marty), je choroba prehnanej činnosti, čiže tých, ktorí sa pohrúžia do práce, zabúdajúc pritom načisto na «lepší podiel», a to: sadnúť si k Ježišovým nohám (porov. Lk 10,38-42). Kvôli tomu Ježiš volal svojich učeníkov, aby si trochu oddýchli (porov. Mk 6,31), pretože zanedbávanie potrebného odpočinku vedie k stresu a nepokoju. Čas oddychu pre toho, ktorý zavŕšil svoje poslanie, je potrebný, povinný a má sa prežívať seriózne: pobudnutím nejaký čas s príbuznými a v zachovávaní odpočinku počas sviatočných dní ako chvíľ načerpania nových duchovných i telesných síl. Prospeje nám naučiť sa tomu, čo učí Kazateľ, že «všetko má svoj čas a svoju chvíľu» (Kaz 3, 1-15).

3. Je tu aj choroba mentálnej a duchovnej skamenenosti, čiže choroba tých, ktorí majú srdce z kameňa a «tvrdú šiju» (porov. Sk 7,51-60), tých, ktorí počas cesty strácajú vnútornú vyrovnanosť, živosť a odvahu a skrývajú sa za papiere, a tak sa z nich stanú «výkonné stroje» a nie «Boží ľudia» (porov. Hebr 3,12). Je nebezpečné stratiť ľudskú citlivosť, ktorú potrebujeme, aby sme mohli plakať s tými, ktorí plačú a tešiť sa s tými, ktorí sa radujú! Je to choroba tých, ktorí strácajú Kristovo zmýšľanie (porov. Flp 2,5-11), pretože ich srdce sa postupom času zatvrdí a stane sa neschopným bezpodmienečne milovať Otca a blížneho (porov. Mt 22,34-40). Byť kresťanom vskutku znamená «zmýšľať tak, ako Ježiš Kristus» (Flp 2,5), zmýšľať v pokore, s darovaním sa, so schopnosťou zriekať sa a s veľkorysosťou (Generálna audiencia pápeža Benedikta XVI., 1. júna 2005).

4. Choroba prehnaného plánovania a funkcionalizmu je vtedy, keď apoštol plánuje všetko dopodrobna a verí, že vďaka dokonalému naplánovaniu veci účinne napredujú, a stáva sa tak účtovníkom či obchodníkom. Všetko dobre nachystať je dôležité, avšak bez to, aby sme upadli do pokušenia uzavrieť a ovládať slobodu Ducha Svätého, ktorá zostáva vždy väčšia, vždy prekypujúcejšia než každé ľudské plánovanie (porov. Jn 3,8). Do tejto choroby upadáme, pretože «vždy je ľahšie a pohodlnejšie uvelebiť sa vo vlastných statických a nemenných pozíciách. Vskutku, Cirkev sa ukazuje ako verná Duchu Svätému v takej miere, v akej si nenárokuje obmedzovať ho a skrotiť… – skrotiť Ducha Svätého! On je sviežosť, fantázia a novosť» (Homília pápeža Františka počas sv. omše 30. novembra 2014 v Turecku).

5. Choroba zlej koordinácie nastáva vtedy, keď sa spomedzi členov vytratí jednota a telo príde o svoju harmonickú funkčnosť a vyváženosť, stanúc sa tak orchestrom, ktorý vytvára hluk, pretože jeho časti nespolupracujú a neprežívajú ducha spoločenstva a tímu. Keď noha povie ramenu: «nepotrebujem ťa», alebo ruka hlave: «rozkazujem ja», spôsobí tak nepokoj a pohoršenie.

6. Je tu aj choroba zvaná «duchovný alzheimer», čiže zabúdanie na «dejiny spásy», na osobné dejiny s Pánom, na «prvú lásku» (porov. Sk 2,4). Ide o postupný pokles duchovných schopností, ktorý vo väčších či menších časových intervaloch spôsobuje človeku vážny hendikep tým, že z neho robí neschopného vykonávať akúkoľvek autonómnu činnosť a zapríčiňuje, že žije v stave úplnej závislosti na svojich často nereálnych názoroch. Vidno to na tých, ktorí stratili spomienky na svoje stretnutie s Pánom; na tých, ktorí nepripisujú svojmu životu tzv. deuteronomický zmysel; na tých, ktorí celkom závisia od svojej prítomnosti, vášní, rozmarov a mánií; na tých, ktorí okolo seba stavajú múry a zvyky, stávajúc sa čoraz viac otrokmi modiel, ktoré si vykresali vlastnými rukami.

7. Choroba rivality a márnej slávy (porov. Evangelii gaudium, 95-96). Prejavuje sa vtedy, keď sa vonkajšie zdanie, farby šiat a počestné insígnie stanú prvotným zmyslom života, zabúdajúc pritom na slová sv. Pavla: «Nerobte nič z nevraživosti ani pre márnu slávu, ale v pokore pokladajte jeden druhého za vyššieho. Nech nik nehľadí iba na svoje vlastné záujmy, ale aj na záujmy iných» (Flp 2,3-4). Je to choroba, ktorá nás privádza k tomu, že sa stávame falošnými mužmi a ženami a prežívame falošný «mysticizmus» a falošný «kvietizmus». Ten istý Pavol ich definuje ako «nepriateľov Kristovho kríža», pretože «hanba je slávou tých, čo zmýšľajú pozemsky» (Flp 3,19).

8. Choroba existenciálnej schizofrénie. Je to choroba tých, ktorí žijú dvojitý život, ovocie pokrytectva typického pre priemernosť a pre postupujúce duchovné prázdno, ktoré ani doktoráty, ani akademické tituly nemôžu vyplniť. Je to choroba, ktorá často zasahuje tých, ktorí opustia pastoračnú službu a obmedzia sa na byrokratické práce, stratiac tak kontakt s realitou, s konkrétnymi osobami. Vytvárajú tak svoj paralelný svet, kde dajú bokom všetko, čo striktne učia ostatných a začnú žiť skrytý a neraz nezriadený život. Dostať sa z tejto veľmi vážnej choroby umožní obrátenie, ktoré je rovnako naliehavé ako nevyhnutné (porov. Lk 15,11-32).

9. Choroba klebetenia, ohovárania a tárania. O tejto chorobe som už viackrát hovoril, avšak nikdy nie dostatočne. Je to vážna choroba, ktorá sa začína jednoducho, snáď iba kvôli prehodeniu reči, zmocní sa celého človeka a urobí z neho «rozsievača kúkoľa» (akým je Satan), a v mnohých prípadoch chladnokrvne zabíja dobrú povesť vlastných kolegov a spolubratov. Je to choroba podlých ľudí, ktorí, keďže nemajú odvahu hovoriť priamo, hovoria poza chrbát. Sv. Pavol nás napomína: «Všetko robte bez šomrania a pochybovania, aby ste boli bezúhonní a úprimní» (Flp 2,14-18). Bratia, chráňme sa terorizmu klebetenia!

10. Choroba zbožstvovania šéfov je chorobou tých, ktorí sa líškajú predstaveným v nádeji, že dosiahnu ich blahosklonnosť. Sú to obete karierizmu a prospechárstva, uctievajú si ľudí, a nie Boha (porov. Mt 23,8-12). Títo ľudia vykonávajú službu mysliac jedine na to, čo chcú získať, a nie na to, čo majú dať. Úbohí, nešťastní ľudia, pobádaní jedine vlastným sebectvom (porov. Gal 5,16-25). Táto choroba by mohla postihnúť i predstavených, keď sa zaliečajú niektorým zo svojich spolupracovníkov preto, aby dosiahli ich podriadenosť, lojálnosť a psychologickú závislosť, avšak konečným výsledkom je ozajstné spolupáchateľstvo.

11. Choroba ľahostajnosti voči ostatným je vtedy, keď každý myslí iba na seba a stráca nefalšovanosť a vľúdnosť v medziľudských vzťahoch. Vtedy, keď skúsenejší neposkytne svoju kompetenciu v prospech menej kompetentných kolegov. Vtedy, keď na niečo príde, avšak drží si to pre seba, namiesto toho, aby sa o to rád podelil s ostatnými. Keď zo žiarlivosti a prefíkanosti prežíva škodoradosť z pádu iného, namiesto toho, aby ho pozdvihol a povzbudil.

12. Choroba smútočnej tváre, čiže nevrlých a zachmúrených osôb, ktoré sa domnievajú, že byť vážnymi znamená zafarbiť si tvár melanchóliou, prísnosťou a správať sa k iným – najmä k tým, ktorých považujú za menejcenných – s drsnosťou, tvrdosťou a aroganciou. Vskutku – teatrálna vážnosť a sterilný pesimizmus (porov. Evangelii gaudium, 84-86) sú často príznakmi strachu a vnútornej neistoty. Apoštol sa musí snažiť, aby bol človekom zdvorilým, vyrovnaným, nadšeným a radostným, ktorý odovzdáva radosť kdekoľvek sa nachádza. Srdce plné Boha je šťastné srdce, ktoré vyžaruje a nakazí radosťou všetkých, ktorí sú vôkol neho: to sa ihneď vidí! Nestraťme teda toho radostného ducha, plného humoru, ba viac, schopného zasmiať sa na sebe samom, ktorý z nás robí prívetivých ľudí, aj v náročných situáciách (porov. Evangelii gaudium, 2). Ako dobre nám urobí poriadna dávka zdravého humoru! Veľmi nám prospeje často odriekať modlitbu sv. Tomáša Mora: ja sa ju modlím denne, robí mi dobre. [Modlitba sv. Tomáša Mora: „Pane, daj mi dobré trávenie a aj niečo na jedenie. Daruj mi zdravie tela a dobrý humor, ktorý potrebujem k tomu, aby som si ho udržal. Daj mi, Pane, jednoduchú dušu, ktorá dokáže objaviť poklad vo všetkom, čo je dobré a nezľakne sa zla, ale skôr, vždy nájde spôsob ako dať veci do poriadku. Daj mi dušu, ktorá nebude poznať nudu, šomranie, povzdychy, sťažnosti, a nedovolí mi príliš sa zaoberať tou vecou, ktorá najviac stojí v ceste, mojím «ja». Daj mi, Pane, zdravý zmysel pre humor. Daj mi milosť pochopiť vtip, aby som v živote objavil trochu radosti a podelil sa o ňu i s inými. Amen.“]

13. Choroba hromadenia, keď sa apoštol usiluje naplniť existenciálnu prázdnotu vo svojom srdci hromadením materiálnych dobier nie preto, že ich potrebuje, ale aby sa cítil v bezpečí. V skutočnosti si nič hmotné so sebou nemôžeme odniesť, pretože «pohrebný rubáš nemá vrecká» a všetky naše pozemské poklady – aj keď sú to dary – nemôžu nikdy vyplniť to prázdno, dokonca spôsobia, že sa stane ešte náročnejším a hlbším. Týmto osobám Pán opakuje: «Ty hovoríš: ‚Som bohatý, zbohatol som, nepotrebujem nič‛ – a nevieš, že si biedny, poľutovaniahodný, chudobný, slepý a nahý… Buď teda horlivý a rob pokánie» (Zjv 3,17-19). Hromadenie iba čo neúprosne zaťažuje a spomaľuje cestu! Mám na mysli jednu anekdotu: svojho času španielski jezuiti označovali Spoločnosť Ježišovu za «ľahkú jazdu Cirkvi». Spomínam si na sťahovanie jedného mladého jezuitu, ktorý, keď sa balil, potreboval priam kamión na naloženie toľkých svojich vecí: kufre, knihy, predmety a darčeky. Vtedy jeden starší jezuita s múdrym úsmevom poznamenal: «Toto má byť tá ‚ľahká jazda Cirkvi‛?» Naše sťahovania sú indikátormi tejto choroby.

14. Choroba uzavretých kruhov, kde sa príslušnosť ku skupinke stáva silnejšou ako tá k celému telu, a v niektorých situáciách, ako tá k samému Kristovi. Aj táto choroba vždy začína s dobrými úmyslami, ale postupom času zotročuje členov a stáva sa rakovinou, ktorá ohrozuje súlad v tele a zapríčiňuje veľa zla – pohoršenia – zvlášť našich najmenších bratov. Sebapoškodzovanie či «streľba do vlastných radov» u kolegov je najzákernejším nebezpečenstvom (Evangelii gaudium, 88). Je to zlo, ktoré zasahuje zvnútra (Bl. Pavol VI., odvolávajúc sa na situáciu v Cirkvi potvrdil, že má dojem, že «cez nejakú štrbinu prenikol Satanov dym do Božieho chrámu» /Homília Pavla VI. na slávnosť sv. Petra a Pavla, 29. júna 1979/. Porov. Evangelii gaudium, 98-101) a ako hovorí Kristus, «každé kráľovstvo vnútorne rozdelené spustne» (Lk 11,17).

15. A posledná: choroba svetských výhod a predvádzania sa, keď apoštol zmení svoju službu na moc a svoju moc na obchod, aby dosiahol svetské výhody a viacej moci. Je to choroba osôb, ktoré sa nenásytne usilujú o znásobenie moci a za týmto účelom sú schopní klamať, osočovať a diskreditovať ostatných, dokonca i v novinách a časopisoch. Samozrejme preto, aby sa predvádzali a ukázali sa schopnejší ako iní. Aj táto choroba veľmi škodí Telu, pretože privádza ľudí k tomu, aby ospravedlňovali použitie akéhokoľvek prostriedku, len aby dosiahli tento cieľ, často v mene spravodlivosti a transparentnosti! A tu mi prichádza na myseľ spomienka na jedného kňaza, ktorý zvolával novinárov, aby im rozpovedal – a povymýšľal si – osobné a súkromné veci svojich spolubratov a farníkov. Bolo preňho dôležité iba to, aby sa videl na prvých stranách, pretože vtedy sa cítil «mocný a príťažlivý», spôsobiac veľa zla ostatným a Cirkvi. Chudák!“

Svätý otec ďalej poznamenal, že uvedený zoznam môže byť užitočný nielen pre pracovníkov Vatikánu:

„Bratia, takéto choroby a takéto pokušenia sú prirodzene nebezpečenstvom pre každého kresťana a každú kúriu, komunitu, kongregáciu, farnosť, cirkevné hnutie, a môžu nás zasiahnuť ako na individuálnej, tak aj na komunitnej úrovni.“

Po podrobnom popise jednotlivých chorôb sa Svätý otec zameral na otázku uzdravenia z nich. Ponajprv pripomenul, že jedine Duch Svätý, ktorý je dušou mystického Kristovho tela, je schopný uzdravovať akýkoľvek neduh. „Je to On, ktorý nám dáva pochopiť, že každý úd sa podieľa na posväcovaní tela i na jeho oslabovaní.“ Uzdravenie je však podľa slov pápeža Františka tiež „plodom uvedomenia si ochorenia ako aj rozhodnutia – osobného i komunitného – liečiť sa, znášajúc liečbu trpezlivo a s vytrvalosťou“.

images

sme aj

„ telom, ktoré nemôže prežiť,

ak nemá výživu a ak o seba nedbá“

 

 Dar neomylnosti alebo presnosti
  bol daný pápežom pre dobro celého ľudstva
Pápež nie je neomylný vo všetkom
ale vo veľmi vážnych otázkach
kresťanskej viery a etiky

Každý človek je občas aj neomylný. Aj nástenné hodiny, ktoré sú pokazené a stoja, dva krát za deň ukazujú presný čas. Aj malé dieťa, keď povie že dva a dva sú štyri, tak je to jednoducho tak a hotovo.Výnimočná neomylnosť pápeža vo veľmi vážnych veciach viery a etiky je pre inteligentných ľudí celkom pochopiteľná. Horšie je, keď niekto si o sebe namýšľa, že je neomylný vo všetkom, aj v tom, čomu vôbec nerozumie a strápňuje sa záchvatmi chválenkárstva, vyslovenými bludmi, ktoré má zmiešané s pravdami alebo arogantnými bohorovnými hypernegatívnymi či ultrapozitívnymi unáhlenými posudkami a rozsudkami na niekoho či niečo. Niektorí komentátori života sú ako krčmoví chvastúni a nafukujú sa ako chrobáci Truhlíci, že všade boli, všetko vedia a vo všetkom sa vyznajú. Skončia v šľabikári ako idoly pre hlupákov. Ich “filozofiu” nazval raz diakon a psychiater Max Kašparú “tlachání nad pivní pěnou”.

Truhlíkov antipápežov

máme ajajáj a majú milióny sympatizantov a roztieskavačov. Právoplatného pápeža máme však iba jedného a počúva ho oveľa menej ľudí, než fúhrera či nejakého politického truhlíka. Preto je svet v takom marazme akom je.
Neomylnosť je to, čo nazývame moderným jazykom presnosť.

rylich_46
To, že pápež nie je neomylný
iba raz za sto rokov
dokazujú napr. tieto
neomylné vety

„Tí, ktorí upalovali iných za ich odlišný názor, nepochopili evanjelium.“

„Človek by sa mal snažiť prežívať vlastný príbeh, a nie byť kópiou niekoho iného“

“Utekajte pred modloslužbou!“

„Hriech, vplyv satanizmu a tolerancia kacírstva sú koreňmi škandálov týkajúcich sa sexuálneho zneužívania kňazmi. Keďže je to Bohom založená inštitúcia, v ktorej sa sviatostne ’sprítomnil pre všetkých ľudí, diabol má záujem zničiť kňazstvo.“

„Byť v cirkvi nie je to isté ako byť v nejakom spolku, ale je to bytie v Pánovej sieti, ktorou on vyťahuje dobré aj zlé ryby z vôd smrti do krajiny života. Môžem si uvedomovať, že v tejto sieti som vlastne vedľa zlých rýb a pociťovať to, ale pravdou je, že ja tam nie som kvôli nim alebo kvôli iným, ale som tam preto, že je to sieť Pánova.“

„Cirkev by mala chrániť človeka pred sebazničením.“

„Viera je protijed proti sebectvu.“

„On je lekár a my sme pacienti. Uznať ho, je prvý krok k záchrane, k východu z bludiska, do ktorého sa sami zatvárame svojou namyslenosťou. Pozdvihnúť oči k nebu, vystrieť ruky a žiadať pomoc je tým východiskom – za predpokladu, že je tu Niekto, kto načúva, a kto nám môže prísť na pomoc.“

„V intelektuálnej a pedagogickej činnosti je pokora potrebná cnosť, ktorá nás chráni pred samoľúbosťou, ktorá uzatvára prístup k pravde. Nesmieme priťahovať študentov  k nám samotným, ale posielať ich k onej Pravde, ktorú všetci hľadáme.“

„Musíme byť skutočne preniknutí Božou realitou, aby celý náš život – a nie iba niektoré myšlienky – bol liturgiou, bol uctievaním.“

„Nikdy nesmieme zabudnúť – ako kňazi – že jediným správnym prístupom k službe Pastiera nie je úspech, ale kríž.“

images (2)

„Viera prirodzene musí byť znovu premyslená a predovšetkým žitá dnes novým spôsobom, aby sa stávala niečím, čo patrí prítomnosti.“

„Práve stretnutie s ľudskosťou Boha sa premenilo na radosť: jeho dobrota vytvára skutočnú slávnosť.“

„Nie je iba unavená  Cirkev, ako tá v Európe.“

„Viera je priateľkou inteligencie.“

„Treba si zachovať úctu ku tajomstvu iného človeka.“

„Boh nepovyšuje svoj ľud na veľmoc,ale znova sa prejavuje a účinkuje cez to, čo je malé.“

„ Najväčšie chvíle Cirkvi sú chvíľami jej utrpenia a prenasledovania,

a nie obdobia, v ktorých má veľa peňazí a svetskú moc.“

„ Kľúč ku Starému zákonu nám dáva až Nový zákon.“

„Láska sa neprejavuje mäkkým srdcom, poddajnosťou, ale práve náročnosťou.“

„/Ku životu s Kristom/ patrí v určitej miere aj nepohodlnosť žiť z ťažkosťami jeho vlastnej rodiny“.

„Kresťan je človek slobodný od seba samého.“

„ Panna Mária je víťazka nad všetkými kacírstvami.“

„Najautentickejší výklad Svätého písma nám dávajú svätí.“

„Existuje aj jednoduchá, pokorná svätosť, o ktorej nikto nepíše a ktorá je predsa taká podstatná pre život Cirkvi.“

„Aby sme sa stretli s Bohom, musíme sa naučiť pozerať srdcom. Srdcom mladým, nezaťaženým predsudkami či oslepeným  pyšnými záujmami… Dajte si pozor na modly, vstupujúce do našej viery… Z Cirkvi treba vyhnať všetko, čo protirečí službe a dobrote, ktoré uzdravujú.“

“Kňazi, evanjelizujte internet!”

95

emeritný pápež Benedikt XVI.

Vraj
„ pápež je antikrist
a
katolícka Cirkev neviestka“

Toto je ich hlavné heslo, ktoré ich spája. Sú to nekatolícki „kresťania“,
ktorí idú do hĺbky svojho „kresťanstva“. Keby zostali na povrchu, ostali
by kľudní. Ponor do hĺbky ich robí fanatikmi. Pápežovi by radi vybrali
malú smietku z oka, ale najprv by si mali vybrať zo svojho veľké brvno.
Vatikánu vytýkajú že je vraj babylonom, ale sami sú členmi veľkého
pseudokresťanského Babylonu. Ani si to neuvedomujú. Začína sa
krádežou softvéru, čiže textov Sv. Písma. Skopírovať si niečo pre
vlastnú potrebu ešte krádežou byť nemusí. Ale podnikať s tým bez
autorskej licencie je čo ? Drzosť?
Toto robia tí charizmatickí vodcovia a novovzniknuté cirkvičky.
Vykladajú si bibliu tak, ako im to vyhovuje. Neuznávajú nad ľuďmi
žiadnu pozemskú autoritu, múdrejšiu od seba  a

klaňajú sa iba svojim interpretáciám.

Takto vraj každý týždeň na planéte vznikne na svete nový spolok,
a spolu je ich možno aj 2O tisíc. Na Slovensku ich je okolo 30.
V USA je zjednotených asi 25O cirkví do kresťanskej únie.
V každom kresťanskom spoločenstve sú určite dobré veci a ľudia
dobrej vôle. V každej sa rozvíja aj nejaká cnosť, ktorú sme mi katolíci
možno zabudli rozvíjať. Ale v každom takomto spoločenstve hrozí
aj nejaká skrytá pýcha jeho zakladateľa, ktorá po čase vykvitne ako
problém, ktorý môže mať veľké rozmery. Záchrana bude, ak sa
navrátia kajúcne ku svojej matke, Katolíckej Cirkvi, od ktorej sa počas
histórie postupne pooddeľovali. Ona sa neoddelila dvetisíc rokov od
nikoho, ani od svojho Ženícha. Ak však budú v srdci mať ku nej trvalý
odpor, a budú iba mútiť vodu, ktorá už dnes nie je zamútená, a budú
si kodifikovať všelijaké svetské neprirodzenosti, potom im beda.
Budú totiž členmi skutočného pseudoreligiózneho

Babylonu, kde si
bude každý robiť to, čo sa mu zachce

Bibliu si bude vysvetľovať tak,
ako to bude vyhovovať jeho deviáciám.

Tento bordel a neporiadok je ten zákerný apokalyptický drak

„bordelpapá“

A apokalyptická neviestka, čiže prostitútka, je tá prešibaná

„bordelmamá“

A jej vernými „adorátormi“ čiže uctievačmi  sú tí, čo
v každej cirkvi, vrátane katolíckej, verejne a roky „masturbovali“,

čiže

dávali svoje ego a jeho plány a výmysly

do centra ohlasovania evanjelia.

A Krista a evanjelium vytisli drzo na okraj.

Mnohorako boli až spití sebaoslavou, a dali sa každému, kto dobre
zaplatí… Nad to zásadné z Božieho Slova povyšovali to nepodstatné
a meniteľné. Zutekali skoro vždy, keď mali niesť poctivo kríž.
Alebo sa nepokorili pred pravdou, ktorá im nezapadala do ich systému.
Učili každý iné svojské teórie a zabúdali na podstatu. Takto sa rozbíja
jednota kresťanov a evanjeliovému posolstvu to berie silu.
Pápež Pius XI. vyjadril dlhoročnú skúsenosť matky Cirkvi: „Ak by
neexistoval pápežský úrad, bolo by toľko druhov kresťanstva, koľko je
kňazov.“ Ak ste ešte na to vážení nekatolíci ešte neprišli, bude to tým,
že ste príliš mladučkí. Ak budete dozrievať, prídete na to aj sami.
Kto nerešpektuje Magistérium Cirkvi a jeho správcu právoplatného
pápeža, ten sa povyšuje, a bude raz ponížený.

images

Po desiatykrát budú kardináli

voliť nového pápeža

ešte za života jeho predchodcu

Kardináli voliči, ktorých úlohou bude v nasledujúcich dňoch zvoliť Petrovho nástupcu po Benediktovi XVI., sa do určitej miery ocitnú v podobnej historickej situácii, ako ich predchodcovia počas deviatich konkláve, keď bol nový pápež zvolený ešte za života jeho predchodcu. Podľa dostupných relevantných zdrojov, keď započítame nastávajúce konkláve, sa uskutočnilo desať takýchto volieb pápeža. V predchádzajúcich prípadoch sa niektorí pápeži vzdali úradu z vlastnej vôle, iní k tomu boli donútení a iní zasa zvrhnutí, uväznení, odsúdení do vyhnanstva a na nútené práce.

1. sv. Poncián (21. júl 230 – 28. september 235)
Bol odsúdený na nútené práce v bani na Sardínii. Na jeho miesto bol zvolený sv. Anter (Anteros).

2. sv. Silverius (8. jún 536 – 11. marec alebo 11. november 537)
Silverius bol poslaný do vyhnanstva v Malej Ázii (Licia/Patara), pretože ho obvinili zo spojenectva s Gótmi. Bol zatknutý a bola mu odňatá biskupská hodnosť. Na jeho miesto bol zvolený pápež Vigilius. Neskôr sa do Ríma vrátil a bol zbavený všetkých obvinení. Petrov stolec už nezaujal, aj pre veľký odpor jeho nástupcu Vigilia.

3. sv. Martin I. (5. júl 649 – 16. september 655)
Bol zatknutý v Lateránskej bazilike 15. júna 653, odkiaľ ho previezli do Nassa a následne do Konštantínopolu. Nakoniec bol odsúdený do vyhnanstva v Chersone na Kryme, kam došiel 26. marca 655. Tam aj zomrel 16. septembra 655 a na jeho miesto bol zvolený pápež sv. Eugen I.

4. Ján XII. (16. december 955 – 14. máj 694)
Bol zosadený z trónu cisárom Otom I. v roku 963 a za jeho nástupcu nechal cisár zvoliť Leva VIII. v roku 964. Ottaviano dei Conti di Tuscolo zosadil Leva VIII. a znovu dosadil na Petrov stolec Jána XII. Po smrti Jána XII. sa už Lev VIII. nemohol vrátiť do úradu. Preto bol zvolený pápež Benedikt V.

5. Benedikt V. (máj 964 – 4. júl 964/965)
Cisár Oto I. dosiahol na jednej synode odsúdenie Benedikta ako uzurpátora. Protipápež Lev VIII. mu „na hlave rozlámal berlu“. Táto príhoda je významná, pretože je prvou zmienkou o existencii osobitného pápežského žezla. Benedikt V. v roku 964 ušiel do Konštantínopolu. Na jeho miesto bol zvolený Ján XIII.
6. Ján XVIII (25. december – jún/júl 1009)
Podľa dvoch dôveryhodných stredovekých prameňov Ján XVIII., po päť a pol roka ponitifikátu, v júni alebo v júli 1009, „pravdepodobne abdikoval, unavený hrôzami a intrigami moci a utiahol sa do kláštora Baziliky sv. Pavla za hradbami“, kde onedlho zomrel. Na jeho miesto bol zvolený pápež Sergej IV.
7. Benedikt IX. (cca 1012 – 9. január 1056)
Bol tri razy pápežom Katolíckej cirkvi: od roku 1032 do roku 1044, druhý raz medzi marcom a májom 1045 a tretíkrát od októbra 1047 do júla 1048. „Pontifikát Benedikta IX. bol prvýkrát prerušený dosadením Silvestra III., v druhom prípade sa Benedikt úradu vzdal a nahradil ho Gregor V.. Opäť sa stal pápežom po smrti Klementa II.” (Annuario Pontificio). Po skončení jeho „tretieho mandátu” bol na jeho miesto zvolený Damaz II.

8. Celestín V. (júl/august 1294 – december 1294)
Zvolený 5. júla 1294, uvedený do úradu v Aquile 29. augusta toho istého roka v bazilike s. Maria di Collemaggio, kde je i pochovaný. 13. decembra 1294, takmer štyri mesiace po prevzatí úradu, Celestín V. počas konzistória oznámil listom zrieknutie sa úradu rímskeho veľkňaza. Na jeho miesto bol zvolený Bonifác VIII.

9. Gregor XII. (1406 – 1415)
Gregor XII. je predposledný, pred Benediktom XVI., ktorý uzatvára zoznam pápežov, ktorí sa zriekli Petrovho ministéria. Na jeho miesto bol zvolený Martin V. Po demisii Gregora XII. nastáva obdobie protipápežstva so sídlami v Avignone a Pise. Gregor XII. prežil posledné roky života v Ancone. Pochovaný je v Recanati. Pápeži nasledujúci po ňom boli už pochovávaní iba v Ríme

poučenie z dejín

Dejinný vývoj zaznamenaný našimi kritikmi protestantami

109 zavedeno přiměšování vody do vína při Večeři Páně
115 zavedl římský biskup Evarist název „katolický“ pro svůj ovčinec
116 zavedl římský biskup Evarist znak kříže a církevní sňatek (prsteny, věnce a závoj)
120 zavedl římský biskup Sixtus I. půst a svěcení vody
152 zavedl římský biskup Higin křest dětí
157 zavedl římský biskup Pius I. svátost pokání a církevní klatbu
160 začíná se vyvíjet „kult za mrtvé“ – po modlitbě a výkladu Písma byla připomínána jména zemřelých a děkovalo se Bohu, že dal těmto mrtvým zemřít v Pánu
pak se slavila Večeře Páně, jež později začala být považována za „oběť“
170 nařídil římský biskup Anicet I. kněžím pleš
223 zavedl římský biskup Urban I. svátost biřmování
240 zavedl římský biskup Fabian přímluvy zemřelých svatých
250 římský biskup si osoboval rozhodčí právo ve věcech církevních v jiné zemi (s. Afrika)
257 zaváděny ornáty a chrámové ozdoby
290 zavedl římský biskup Kajus kněžské řády, začínají kněžské hodnosti, začíná mnišství, začíná používání znamení kříže k poznávání (dnes má význam úcty k Bohu, ochrany)
300 začínají se sbírat ostatky mučedníků – relikvie a dávat pod oltář
321 zavedl císař Konstantin zákonem neděli do křesťanství
325 1. všeobecný koncil v Nicei; první návrh celibátu
326 zavedl římský biskup Silvestr I. poutě na poutní místa
340 zavedl římský biskup Julius I. částečné poslední pomazání
348 uznal římský biskup Julius I. církevní klášterní zřízení
386 uznal římský biskup Siricius I. celibát kněží
394 zavedl římský biskup Siricius I. Latinskou mši a byl dán podklad pro učení o očistci
415 zavedl římský biskup Inocenc I. zbožňování Marie, uctívání svatých a relikvií
450 římský biskup Lev-Leo si začal osobovat pravomoc nad celým křesťanským západem
462 zavedl římský biskup Hilarius dekret křížových dnů
470 zavedl římský biskup Simplicus vzývání svatých modlitbami
492-6 provedl římský biskup Gelasius I. cenzuru církevních knih a bible je nahrazena obřady
500 zavedl římský biskup Symmachus obrazy svatých
511 zavedl římský biskup Symmachus poutní procesí spojené s plnomocnými odpustky
528 zavedl římský biskup Felix poslední pomazání; zatím nebylo svátostí
529 založen mnišský řád benediktinský
536 kněží vyňati z občanského soudního řízení
538 římský biskup Vigilius prohlášen za hlavu církve
540 vyhlásil římský papež Vigil. I. svátost posledního pomazání
596 zavedl římský papež Řehoř I. víru v očistec
600 prohlásil římský papež Řehoř I. peklo za církevní dogma a vložil oroduj za nás – Marie
605 zavedl římský papež Sabininán církevní zvony (dle Indie)
692 zavedl římský papež Sergius I. uctívání znaku kříže
715 zavedl římský papež Řehoř II. vzývání Marie – matky Boží
760 zavedl římský papež Pavel I. uctívání ostatků katol. mučedníků
763 biskup Chodegang začíná nutit k ušní zpovědi
785 zavedl římský papež Hadrián I. užívání kadidla v církvi
787 Nicejský sněm – uctívání obrazů a potvrzeno uctívání ostatků mučedníků
795 nařídil římský papež Lev III. užívání kadidla v církvi
800 Karel, syn Pipinův, dal papeži některé italské krajiny za což obdržel titul nejkřesťanštější král – to už je doba plné papežské nadvlády v Evropě
809 zavedl římský papež Lev III. líbání nohou a pantoflí papežských
825 zavedl římský papež Eugen II. ordalie, čili „Boží soudy“
850 zavedl římský papež Lev IV. mše za zemřelé (zádušní)
900 zavedl římský papež Benedikt IV. světské panování papežů
993 zavedl římský papež Jan XV. kanonizaci – prohlášení svatých
1000 zavedl římský papež Silvestr II. křest zvonů
1070 kněží hájí učení o očistci
1080 zavedl římský papež Řehoř VII. zákaz čtení bible
1105 zavedl římský papež Paschalis II. dekret o celibátu kněžích
1119 zavedl římský papež Gelasius II. prodej odpustků
1129 zavedl římský papež Honorius II. všeobecnou latinskou mši
1130 Hugo de Viktor, pařížský mnich, začal tvrdit, že je sedm svátostí
1160 Alexandr III. prohlásil, že nikdo nemá být považován za svatého, kdo nebyl kanonizován (svatořečen) od papeže
1204 zavedl římský papež Inocenc III. uctívání (pozdvihování) hostie; soud nad kacíři
1215 čtvrtý lateránský koncil (za papeže Inocence III.) začal od všech dospělých osob vyžadovat ušní zpověď pod pokutou smrtelného hříchu a též prohlásil přepodstatnění /transsubstanciaci/ chleba a vína v pravé tělo Kristovo a v pravou jeho krev při večeři Páně
1217 nařídil římský papež Honorius III. pozdvihování hostie a její vzývání
1219 nařídil římský papež Honorius III. zákaz čtení bible nekněžím
1229 Toulonský koncil – zapovězení bible nekněžím
1230 nařídil římský papež Řehoř IX. užívání zvonků při pozdvihování hostie při mši
1237 zavedl římský papež Řehoř IX. zpěv „Salva Regina“ – Zdrávas královno
1238 Patriarcha v Antiochii vyobcoval (exkomunikoval) Řehoře IX. a celou církev pro svatokupectví /simonii/ a jiné zločiny
1246 Lionský koncil nařídil kardinálům nosit červené klobouky a pláště
1264 nařídil římský papež Urban IV. konat „slavnost Božího těla“ na základě zjevení cisterciácké řeholnice jménem Santa Guiliana
1300 papež Bonifác VIII. ustanovil první jubileum, při něm udílel odpustky i duším v očistci
1317 nařídil římský papež Jan XXII. připojování Zdrávas k Otčenáši
1360 zavedl římský papež Inocenc VI. přenášení hostie pod nebesy
1378 usiloval římský papež Řehoř XI. o bezživotí Wiklefa
1390 Bonifác IX. prodává odpustky
1414 Kostnický koncil rozhodl, že nekněží nemají přijímat kalicha při Večeři Páně
1378-1417 bylo soupeřícími papeži všechno křesťanstvo prokleto
1417 volbou římského papeže Martina V. skončil spor tří papežů
1437 zavedl římský papež Eugen IV. očistec a primát římského papeže
1439 Florentský koncil prohlásil za věroučný článek, že je sedm svátostí a schválil učení o očistci
1470 zaveden v církvi růženec
1476 Sixtus IV. nařídil slavnost „neposkvrněného početí Panny Marie“ (nebylo ještě věroučným článkem církve)
1478 Inkvizice – schválena papežem Sixtem IV.
1517 zavedl římský papež Julius II. učení o nesmrtelnosti duše
1523 zavedl římský papež Klemes XIII. papežský despotizmus v církvi /vláda libovůle, tyranie, násilí, krutovláda/
1535 schválení Franc. krále Frant. I. ke zničení protestantizmu
1540 založen řád Tovaryšstva Ježíšova /jezuité/ Španělem Ignácem z Loyoly
1545 Tridentský koncil – tradice prohlášena za rovnocennou s Písmem svatým
Apokryfické knihy (Makabejské,…) uznány za hodnověrné jako ostatní knihy SZ
učení o očistci znovu schváleno
vzývání svatých ostatků i obrazů
všechno odchylné učení = anathematy – buď prokleto
při zakončení koncilu zvolal kardinál lotrinský „Prokláti buďte všichni kacíři.“, a preláti volali „Prokláti buďte, prokláti…“
1572 Bartolomějská noc /23.-24.08., Franc. král Karel IX., třicet tisíc Hugenotů/
1628 zavedl římský papež Urban VIII. po „Bělohorské bitvě“ pozdrav „Pochválen buď“
1798 papež Pius VI. zajat, papežský stát prohlášen republikou
1854 prohlásil papež Pius IX. článek o neposkvrněném početí Panny Marie
1870 prohlásil papež Pius IX. za dogma prvenství a neomylnost papežství ve věcech víry a mravů
1894 prohlásil papež Lev XIII. „Papež zaujímá – zastupuje místo Boží na zemi.“
1925 prohlásil papež Pius XI. přátelství Musoliniho a počátek fašistické diktatury;
Papežský stát obnoven

 

Predchádzajúci

Ďalší

Komentáre

  1. Stano
    6. júna 2015 - 22:37

    Všetky svetské cirkvi (katolíci, protestanti, pravoslávni, jehovisti, adventisti, letničiari atď. atď.) si medzi sebou držia svoje vlastné rôzne mylné ľudské učenia, sú teda neviestkárske. Zjavenie 17. Jediná pravá cirkev je tá, ktorú založil a ktorú vedie Ježiš Kristus Osobne v srdciach ľudí, nazývaná „Božie Kráľovstvo“, kde je Kráľom a Učiteľom Ježiš, a nikto iný. – Matúš 23:8-12.

    Či sú svetské cirkvi a ich kazatelia a predstavitelia antikristovskí, to záleží od toho, či hlásajú ľuďom pravdivé, spasiteľné evanjelium, alebo či ho prekrúcajú. Ak vedú veriacich ku hľadaniu a prijímaniu Ježiša Krista (=nášho Otca, Ducha Svätého) do svojho života skrze pokoru, sebazápor a poslušnosť, potom je taká cirkev resp. konkrétni kňazi sú Bohu prijateľní a milí. Ale ak kňazi vedú ľudí k falošnej viere, že sú zachránení púhou vierou v náboženské obrady, alebo že ich spasia ich vlastné dobré skutky, vtedy klamú veriacich takýmito falošnými učeniami a všetci zostávajú nesvätí a Ježiša nehľadajú, odmietajú a nepoznajú a „On nepozná ich“, pretože veria takýmto bezbožným falošným antikristovským lžiam, že sú spasení a hodní prísť Neba aj bez konania Božích skutkov podľa Božej vôle. Takí bezbožní kňazi budú raz zodpovední za ľudí, ktorých takto klamali, čičíkali k spánku a zvádzali falošnou bezpečnosťou. – Matúš 7:15-23.

    Iba Ježiš nás môže spasiť, ak ho nasledujeme vo viere a pokore. My sami sa nemôžeme spasiť, lebo spása znamená nechať sa pásť ako ovečka pod vedením dobrého Pastiera a konkrétne: najprv si očistiť dušu sebazáporom a odvrátením sa od hriechu, aby sme boli schopní vnímať Ducha Svätého a potom ju posväcovať hľadaním a konaním Božej vôle. Spasia nás jedine skutky podľa Božej vôle, nie skutky podľa našej vlastnej vôle ani podľa psychologických príručiek, encyklík, litery ľudí. Pápež ani žiaden kňaz nás nedokáže spasiť ani viesť, lebo sú to len púhi ľudia; ale len vševediaci Boh, Ježiš Kristus, ktorý Jediný pozná všetky naše myšlienky a vie čo potrebujeme. -Ján 10.

    Čo sa týka pápeža, pravda je tá, že Peter veril pevne ako SKALA, že Ježiš je ten očakávaný prisľúbený Mesiáš, vykupiteľ Židov spod rímskeho poddanstva. Ježiš si získal Petrovo priateľstvo a vieru dobrotou voči chudobnému ľudu a múdrou náukou (ale farizejov, ktorí chrámovú službu zneužívali na obchodovanie, si Ježiš znepriatelil kritikou). Ježiš pripodobnil Petra ku skale, lebo jeho pevná živá viera je skalou, pevným základom, na ktorom Ježiš stavia svoju duchovnú Božiu cirkev, ktorej hlavou je Samotný Ježiš a ktorú nazýval „Božie Kráľovstvo“, ktoré máme hľadať živou vierou, až kým ho nájdeme.

    Zákony desatora slúžia „na usmernenie bezbožných“, ktorí sú telesní a nemajú Božieho svätého Ducha, ako usmernenia a určité všeobecné pravidlá správania sa. Ale oživení kresťania majú kráčať v „novote ducha, nie v starobe litery zákona“, tak ako nám dal Ježiš príklad pokory a poslušnosti Otcovi celým jeho životom, to je podmienka spásy. Namiesto hrešenia máme prestať hrešiť a namiesto svojvoľnosti začať poslúchať = nasledovať vôľu nášho Otca Ježiša Krista na ceste sebazapierania sa. Kto nepozná Ježiša Osobne, môže dospieť skrze dodržiavanie zákona k očisteniu svojej duše a k vnútornej spôsobilosti k počutiu a nasledovaniu Jeho Ducha svätého. (Ján 14.kapitola.)

    Ježiš nehľadí na „bezchybnosť“ našej viery/svetonázoru, akým doktrínam veríme, ku ktorej pozemskej cirkvi veríme alebo spoločenskému stavu patríme, ale len na naše srdce-myseľ, či sme milujúci a ochotní zapierať sa, dvíhať náš kríž a ísť nasledovať Ježiša. Všetci ktorí Ho hľadajú a nasledujú svojím životom z celého srdca, popierajú hriechy svojej duše, ho nájdu. – Mat.10:32-39.

    • Pavel
      7. júna 2015 - 9:40

      Pekne a po kresťansky mnohé veci píšete v tomto komentári.
      V čom sa mýlite, že všetky vonkajšie podoby cirkvi sú neviestkárske,
      čiže sú už ako inštitúcie predstavitelky zla.
      Je to nebezpečný blud modernizmu.
      Upozornil naň jasne pápež sv.Pius X.
      A jeho encykliku nájdete na týchto stránkach:
      „Lieky na prílišnú modernosť“
      Odporúčam Vám, nech si ju prečítate
      a názor pozmeníte.
      Pravda Vás vyslobodí
      Pavel

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude zverejnená / Povinné polia sú vyznačené *

Kontrolný kód *