Spirituálny kapitál

Intelektuálna charita a poctivá spiritualita

Štyri roky vyhnanstva

10. júna 2015 Pavel 0 Comments

imgres

Vo svojej dobe veľmi dôležitý,

ale nesvätý kardinál

Richelieu

poslal na 4. roky

do vyhnanstva

svätca

imgres

 

Všetci, čo prenasledovali

počas svojho života niekoho svätého a hrali sa v cirkvi na kresťanov,

mali v sebe antikristovský syndróm

a aj kôli tomu nebudú nikdy matkou cirkvou vyhlásení za svätých

„svätí manekýni“ veľmi radi hádžu svoje hriechy na spravodlivých

Vyhnanstvá, kruté tresty, osočenia, poníženia

sú opakujúcou sa taktikou padlých anjelov

ktorí pravdepodobne v Posledný súd neveria

možno „veria“ v Boha, ale pravému Bohu neveria

„Brány pekelné /cirkev postavenú na skale/ nepremôžu“

povedal Ježiš apoštolovi Petrovi

To prenasledovanie spravodlivých od karéristov a falošných bratov

je  veľkou pravdepodobnosťou jedna z tých pekelných brán

 
   

zakladateľ-reformátor, 9. december
(1565-1640)

 bol verný životnej zásade: „Nikomu neškodiť, každému osožiť.“ Ľudia ho volali „dobrý otec“

Zažiaril na oblohe Cirkvi po Tridentskom koncile v období dejinných premien a veľkých reformných snáh vo všetkých náboženských oblastiach.
Jeho vlasťou bolo vtedy ešte samostatné Lotrinsko, ktoré sa vplyvom svojich katolíckych vojvodov uzatváralo pred škodlivými vplyvmi novodobých myšlienkových prúdov svetáckeho humanizmu a protestantizmu. Avšak mnohé zlozvyky i tu podkopávali náboženský a spoločenský život, a tak reformátori museli viesť tvrdý zápas. V ich prvej línii stál Peter Fourier (čít. furié).
Narodil sa v mestečku Mirecourt (čít. mirkúr) dňa 30. novembra 1565, dva roky po ukončení Tridentského koncilu. Jeho rodičia, bohatí obchodníci, boli hlboko nábožní a žiarlivo si chránili zásady pevnej viery. Podľa P. Bedela, prvého životopiscu Petra Fouriera, otec Dominik Fourier „by bol radšej strpel na svojej hrudi hada než jeden hriech vo svojej rodine“. Peter už od útlej mladosti prejavoval známky nadpriemerného kresťanského charakteru. Keď v jednej detskej bitke utŕžil zaucho, zniesol ho bez odporu, ba vo svojej šľachetnosti chránil útočníka pred rozhorčenými kamarátmi.
Ako 14-ročný začal študovať na katolíckej univerzite v Pont-a-Moussone (č. ponta muson), ktorú spravovali otcovia jezuiti. Univerzita mala predovšetkým apologetickú úlohu. Bola zložkou rozsiahleho organizmu, ktorý mal brániť Cirkev, ba i späť privádzať Cirkvi stratené územia. Mladý Peter študoval s elánom.

Dvojitý cieľ sa vznášal pred jeho zrakom:

veda a svätosť.

V študentskom prostredí si starostlivo chránil krstnú nevinnosť. Zlej spoločnosti sa vyhýbal. V každodennom styku s otcami jezuitmi sa Petrovi otvorili nesmierne obzory náboženského sveta. Na univerzite dýchal atmosféru veľkého katolicizmu a apoštolského elánu. V ovzduší nadprirodzenej vitality dozrievalo Petrovo náboženské presvedčenie. Tu vzklíčilo aj semeno jeho rehoľného povolania. Záhaľku nenávidel. Ako o študentovi o ňom hovorili: „Alebo študuje alebo sa modlí“. Jeho sebadisciplína sa javila aj v tom, že sa uskromnil s jediným pôstnym jedlom denne. Ba tento podivný chlapec bol na ceste zničiť si zdravie výstredným umŕtvovaním. Keď sa o tom dozvedel jeho otec, navštívil Petra a robil mu výčitky. Ale Peter bol v tejto veci neústupčivý. Ba predniesol pred otcom taký chválospev na pokánie, že otec ho objal a povedal: „Zverujem ťa Božej prozreteľnosti. Poslúchaj jej vnuknutia. Nechcem ťa v ničom obmedzovať.“
Mimoriadna ľahkosť v učení a nevšedná húževnatosť mu dopomohli ku skvelému výsledku štúdií. Koncom roka 1586 dosiahol titul magistra umení. Prišiel na rázcestie, kedy sa mal rozhodnúť pre povolanie. Požiadal o prijatie u rehoľníkov sv. Augustína v opátstve Chaumousey (č. šomuze). Obdivoval sv. Augustína a priťahovala ho evanjelizácia más. Dom, do ktorého Peter vstúpil, nebol z najhorších, ale predsa jeho mravný stav bol žalostný. I tu sa odrážal všeobecný úpadok kláštorných inštitúcií. Peter sa hrdinsky usiloval žiť podľa prvotnej prísnosti reguly a ako budúci reformátor sa dal na cestu veľkorysej askézy. Jeho noviciát bol tvrdý. Rehoľníkom nevyhovovala skromnosť, nábožnosť a pôsty mladého novica. Opát ho dával ostatným za vzor, ale tým si ich iba podráždil. A pre Petra to bol začiatok tichého prenasledovania. Takto mohol osobne skúsiť celú vážnosť krízy rehoľných spoločností.
Zapísal sa na teologickú a právnickú fakultu a pokračoval ešte šesť rokov v štúdiách. Takto si osvojil všetky vedné odbory, ktoré neskôr potreboval v pastorácii. Univerzitu opustil v r. 1595, keď získal doktorát teológie, ako aj doktorát cirkevného a občianskeho práva.
Po návrate dostal Peter Fourier do správy faru Chaumousey. Okrem toho mu v kláštore zverili úrad hospodára. Ale medzi novým hospodárom a spolubratmi sa rozpútal boj. Najmä traja alebo štyria sa spojili proti nemu a

 robili mu život neznesiteľným.

„Bratia“ si s nepodplatiteľným hospodárom

vyrovnávali účty nadávkami, ba i päsťami.

Robili mu napriek, ba ohrozovali jeho zdravie.

Za takýchto okolností bolo nevyhnutné, aby sa vzdialil z kláštora.

Rehoľníci sv. Augustína mali Rímom priznané právo spravovať fary a žiť mimo kláštora. Petrovi teda ponúkli tri fary. Rozhodol sa pre tú, kde sa dalo čakať veľa práce a málo odmeny. S povolením predstaveného prijal faru Mattaincourt (č. maténkúr). S opátom ostával i naďalej v úzkom styku a účtoval mu svedomito každý svoj čin i príjmy.
V Mattaincourte čakal Petra Fouriera tvrdý úhor. Ľud už nepoznal pravdy viery a ani najelementárnejšie zásady morálky. Panovala tu ľahostajnosť a zhýralosť. Obyvatelia prijali nového farára nedôverčivo, ba s odporom. Avšak odzbrojil ich už prvou kázňou, v ktorej vyhlásil, že sa dáva bez výhrady do ich služieb a že chce spasiť ich duše, a to i za cenu svojej krvi.
Askéza a umŕtvovanie, krajná chudoba a odpútanosť boli i tu jeho vernými spoločníkmi. Jeho životospráva sa stala životosprávou rehoľníka prísnej disciplíny. Živoril z almužny zámožných občanov, lebo príjmy fary, pozostávajúce zväčša z naturálií, rozdal chudobným. Jeho nevlastná matka sa ponúkla viesť mu domácnosť. Peter odmietol. „Bolo by pre mňa hanbou, keby som Vás prijal za slúžku. Túto odvahu mi zakazuje už prirodzený zákon.“ Týmto náhľadom nasledoval svojho otca sv. Augustína.
Prvou úlohou, ktorú si Peter Fourier vytýčil, bolo duchovné pozdvihnutie farnosti, v ktorej sa nízky naturalizmus bohatých obchodníkov stretával so zatrpknutosťou a neresťami veľkého počtu bedárov. Sviatky sa vôbec nesvätili. V nedeľu sa všetko rozbehlo po krčmách. K spovedi a sv. prijímaniu sa pristupovalo ak na Veľkú noc a ešte niekoľko starých žien vo dva-tri príležitostné dni v roku. Zanedbaný kostol bol málo navštevovaný. Bohoslužby ohlasoval trubač, lebo zvony boli porúchané. Mladý kňaz sa dal energicky do práce. Kostol sa čoskoro zaskvel v plnej kráse, k čomu prispelo vkusné zariadenie a žiarivé osvetlenie. Povzniesol vznešenosť bohoslužieb, z kostola vylúčil vojenské nápevy a ľahké piesne. Obrady sa konali dôstojne, obnovili sa náboženské sprievody. Vo funkcii farára Peter Fourier dokonale stelesnil učenie Tridentského koncilu. Do obce volal najlepších misionárov, ba i sám svojimi ohnivými kázňami dával misie. Farníci sa pomaly vo väčšom počte začali blížiť k spovednici, a to aj takí, ktorých pokladali za nenapraviteľných. Farnosť sa zmenila natoľko, že niektorí konali prísne kajúce skutky a vo Svätom týždni (pred Veľkou nocou) robotníci od polnoci klopali na farské dvere, aby ich prišiel vyspovedať. Celý život farnosti sa pomaly sústredil okolo farára, ktorý bol vodcom a kňazom par excellence.
Peter Fourier sa zamýšľal nad nevedomosťou detí a nad jej nebezpečnými následkami. Ukázala sa potreba verejných, dobre vedených škôl. Dievčatám treba poskytnúť také vzdelanie ako chlapcom. Veď sú to matky zajtrajška. I chytil sa tohoto „uprázdneného benefícia v Cirkvi“.
S pomocou Alexie (Alice) Le Clercovej založil rehoľu Notre Dame, ktorá otvorila v mestečku Poussey (č. puse) prvú bezplatnú dievčenskú školu dňa 2. júla 1598. A potom sa otvárali ďalšie školy nielen v Lotrinsku, ale i vo Francúzsku. Túto hrivnu si rehoľa Notre Dame ponechala dodnes. Ale pri vymáhaní cirkevného schválenia pre novú rehoľnú spoločnosť musel Peter Fourier zápasiť s neprekonateľnými prekážkami ústredných cirkevných úradov. Rímska kúria totiž v tejto dobe veľkých reformných snáh nepripúšťala zlučiteľnosť rehoľných sľubov s vyučovaním vonkajších žiačok a pre rehoľný život požadovala prísnu klauzúru. Napokon rehoľu schválil pápež Urban VIII. v roku 1628 a pririekol jej členkám názov Kanonisky sv. Augustína rehole Notre Dame. Titul „kanonisky“ vyplýval z povinnosti chórového recitovania posvätného ofícia (breviára).
Dojímavá bola starostlivosť Petra Fouriera o chudobných, ktorým patrili nielen jeho príjmy, ale aj srdce. Títo úbožiaci chodili na faru ako do svojej pokladne. V čase hladu sa im staral o živobytie. Keď sa k chudobe pridružila i choroba, svätý zdvojnásobil svoju horlivosť. Keď to vyžadovala potreba, nešetril ani striebrom. Chudobných chorých zahrnoval neuveriteľnou nežnosťou. Vytrvale ich navštevoval, trávil pri nich celé noci a staral sa o nich s láskou matky. Všetko, čo mal, rozdal chudobným, týmto Božím miláčikom. Nikdy nikoho neodmietol a keď sám nemal nič, otvoril pomocné pramene, lebo mal moc nad Božím Srdcom. Pre jeho dobrotu ho všeobecne nazývali „dobrý otec“.
Ešte jedno veľké dielo vykonal Peter Fourier – reformu kanonikov sv. Augustína v Lotrinsku. Uskutočnil ju založením novej kongregácie. Začal s výchovou novicov, ktorých viedol viac vlastným príkladom ako slovom. Boh mu dal zvláštne svetlo, ktorým prenikal tajomstvá sŕdc. Mužský Rád nášho Vykupiteľa bol schválený spolu s rehoľou Notre Dame v r. 1628.

Ani verejný život nenechal Petra Fouriera ľahostajným. Keď v roku 1636 bola ohrozená samostatnosť Lotrinska, Peter Fourier v úsilí zachovať svoju vlasť ako nevyhnutnú zložku pre rovnováhu katolicizmu, svojimi radami lotrinským vojvodom prekazil pripojenie Lotrínska k Francúzsku. Preto musel odísť do vyhnanstva pred hnevom všemocného francúzskeho kancelára, kardinála Richelieu.

Vypukla vojna a priniesla nevýslovné utrpenie. V meste Gray v Burgundsku, ktoré vtedy patrilo pod španielsku vládu, strávil Peter Fourier posledné štyri roky svojho života. Živo cítil rany, ktoré dopadali na jeho okupovanú vlasť a trápili ho ťažkosti, s ktorými sa borili ním založené rehoľné spoločenstvá. Dňa 9. decembra 1640 odovzdal svoju veľkú dušu Bohu. Jeho telesné pozostatky previezli do Mattaincourtu, kým jeho srdce si ponechalo mesto Gray.
Petra Fouriera vyhlásil za blahoslaveného pápež Benedikt XIII, v januári 1730 a za svätého pápež Lev XIII. v máji 1897.
(Pripravili Kanonisky sv. Augustína rehole Notre Dame)

 Prameň:
ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom 5. Dobrá kniha Trnava 1995

 th

Správa z jeho čias vyhnanstva

Nesmierna bieda: vojna v Lotrinsku
Roky 1635-1636 boli pre Lotrinsko „dvoma hroznými rokmi“ . Krajina obsadená Francúzmi kládla odpor a vojna pokračovala, každý deň sa rozširovala a bola čoraz krutejšia. Po úteku svojho brata sa Karol IV. vyhlásil za nového panovníka. Bojoval za znovudobytie svojho územia, ktoré neprestajne gniavili nepriateľské vojská: Francúzi, luteránski Nemci a Švédi proti Lotrinčanom a cisárskym vojskám, do ktorých sa zapojili poľskí a uhorskí žoldnieri. Mestá uzavreté hradbami statočne bránili svoju slobodu, ale raz ich dobila jedna bojujúca strana, raz druhá. Pod menom „Cravates“ (znetvorený názov Chorvátov) partizánske oddiely dorážali na okupanta, ale sami naháňali obyvateľom hrôzu. A od tých zasa vymáhali poplatky vojaci. Za desať dní vyšlo mesto Mattaincourt na mizinu, pretože bolo nútené Francúzov ubytovať, živiť a platiť im žold. Fourier intervenoval a prostredníctvom sestier zo Châlons v júli 1634 získal pre svojich bývalých farníkov zníženie bremena. Avšak už nič nemohlo zadržať Lotrinsko v jeho páde do nesmiernej biedy: domy a úroda boli vyplienené a zničené, kým surovosť vojakov nepoznala hraníc: brali rukojemníkov proti výkupnému, páchali násilie, mučenie a vraždili.
Skaza krajiny bola pre Fouriera najbolestnejšou skúškou jeho dlhého života.

Pred jeho očami sa Kongregácia Notre Dame, vybudovaná s toľkou námahou, rozpadla

a Kongregácia svätého Spasiteľa sa rozptýlila, vyhnaná z vylúpených a vypálených opátstiev. Ľudsky povedané, jeho dielo sa zdalo zničené, ale v srdci si zachovával neochvejnú dôveru v Prozreteľnosť a našiel silu vydať svoje posledné duchovné posolstvá.
Posledné roky v Lotrinsku prežil Fourier

štvaný ako vyhnanec

pretože Francúzsko prenasledovalo tých, čo zostali verní svojmu vojvodovi. V septembri 1634 utvorilo zvrchovanú Radu Lotrinska a Barrois, ktorá mala vykonávať spravodlivosť v mene kráľa. Všetci, čo vykonávali nejakú funkciu v štáte, museli zložiť prísahu vernosti Ľudovítovi XIII. Cirkevní hodnostári a predovšetkým rehoľníci sa cítili prenasledovaní. Viacerí františkáni a jezuiti prešli za hranice, aby mohli ochotne slúžiť vojvodovi. Fourierovi ako hlave rádu a pre jeho styky s dvorom hrozilo skladanie prísahy. Sestry zo Saint – Mihiel, ktoré napísali Niekoľko poznámok o živote zakladateľa, sa vyjadrili, že to bolo „niečo, čo mu naháňalo väčší strach ako smrť, pretože mal vždy úprimne a vrúcne rád jeho výsosť“. Vojvoda mu to rovnako odplácal, a vyhlásil, že nedbá, ak ho všetci ostatní opustia, len keď má pri sebe mattaincourtského otca, pričom dodal, že by to pokladal za novú skúšku od Boha, keby ho otec opustil.
Opustiť ho? O tom nemohlo byť ani reči, ale nedal sa ani vyvíjať otvorený odpor, ktorý by vyvolal Richelieuovu odvetu. Lepšie bolo upadnúť do zabudnutia. Fourier sa preto rozhodol sťahovať sa z miesta na miesto. Cestoval na svojom biednom  vozíku prikrytom plachtou, neprezradil, kde býva, a listy si dal posielať na meno tretieho. A predsa riskoval poslednú okružnú rozlúčkovú cestu po niekoľkých kláštoroch, ako Nomeny, Mety, Verdun, Bar-le-Duc, potom sa vrátil do seminára v Pont-à-Mousson pracovať na veciach oboch kongregácií. Avšak na jar 1635 sa tam už necítil bezpečný, pretože sa zhoršila vojnová situácia. Karol IV. stratil v Lotrinsku pôdu pod nohami a uchýlil sa do Brisachu. Fourier sa so svojou pokojnou odvahou, ktorá bola preňho charakteristická, rozhodol odísť do Saint-Mihiel, kde ho matka Gante začiatkom júna ubytovala v domčeku v kláštornej záhrade. Volali ho Malý Mattaincourt. Tam sa otec ukrýval; svoju omšu slávil o druhej hodine ráno, ale po niekoľkých dňoch ho zložila horúčka, taký bol

vyčerpaný od únavy a rozrušenia.

Po 15. auguste, keď sa začal zotavovať, zariadili mu vedľa jeho izby malú kaplnku, kde rád vzýval Máriu pred „veľmi zbožným obrazom Božej Matky, ktorá držala v náručí Ježiška“.
Raz v noci sa prívržencovi vojvodu podarilo vniknúť na námestie a vyhrážal sa, že zahrdúsi guvernéra, ak by ho chceli mešťania brániť. Nato sa lotrinské oddiely znova zmocnili mesta a zatiaľ Karol IV. za podpory rakúskeho generála Gallasa dobyl Remiremont, Baccarat a Rambervillers. No koncom septembra 1635 Ľudovít XIII., rozhorčený odporom nepriateľa, poslal na Saint-Mihiel obrovskú armádu. Fourier bol nútený znova ujsť.
Fourier s niekoľkými rehoľníkmi zostal ukrytý v seminári v Pont-à-Mousson, kde ho zastihli smutné správy z domov rehoľných kanonikov, ktorých sa chceli zmocniť luteránski nepriatelia, podnecovaní nenávisťou, čo pripomínalo, že sa začal konflikt v náboženskej vojne.
V lúpení a drancovaní tohto mesta mohla vojna získať „pekné umiestnenie v hitparáde hrôzy“, ako sa vyjadril Pierre Chaunu. Kostol zhorel, veriacich vraždili, mučili, kopili sa zrúcaniny a po dňoch zúrenia od 4. do 11. novembra 1635 boli dve tretiny Saint-Nicolas zničené. Po príchode Gallasových odielov mohli sestry ujsť, a tak prišli do kláštora v Nancy „celé zdesené, zúfalé, vyhladnuté a bez peňazí, bez chleba a takmer bez šiat“. Ôsmeho novembra poslal Fourier obežník všetkým rehoľníčkam Kongregácie, aby podrobne organizoval príjem utečencov. Sám vopchal do svojho biedneho batoha obraz Panny, od ktorého sa nikdy neodlúčil, a vydal sa na cestu do Verdunu a Saint-Pierremont. Tak ďaleko však nedošiel. Cesty odrezali oddiely. Po druhý raz sa uchýlil do Saint-Mihiel, kde zotrval až do konca februára 1636.
Fourier vytvoril z kláštora Saint-Mihiel významné miesto modlitby, organizoval nepretržitú adoráciu Oltárnej sviatosti na úmysly Lotrinska.

Fourier sa rozhodol odísť do exilu, aby zabezpečil prežitie svojich dvoch kongregácií.

Rozlúčil sa so Saint-Mihiel a znova sa dal na život utečenca, pustil sa smerom na Bar a Mirecourt, kde ho presuny vojenských oddielov donútili odpočinúť si. Začiatkom marca ho prichýlili sestry. Ukrýval sa v izbičke služobníctva. 12. apríla 1636 Fourier opustil rodné mesto a čoskoro nato aj svoju vlasť a

začal žiť život utečenca.

Vkročil na územie Franch-Comté a tým len vymenil jedno nebezpečenstvo za druhé. V tom období Comté, majetok španielskych Habsburgovcov, sa už nemal volať Franche (čiže slobodný), pretože španielsky kráľ Filip IV. tam suverénne vládol. A odvtedy, ako v máji 1635 Francúzsko vypovedalo vojnu Španielsku, krajina verná katolíckemu cisárovi bola vystavená vpádom bánd. 29. mája 1636 prijalo mesto Gray Petra Fouriera a ostatných utečencov. Fourier vkročil do mesta, poslednej etapy svojho života, pešo, s palicou v ruke. Fourier prijal len skromnú komôrku vo štvorcovej veži, ktorá stála na hlavnom nádvorí paláca Gauthiot d´Ancier. Od predposledného poschodia vystupoval do tejto malej miestnosti točitým schodišťom, ktoré mu umožňovalo úplne sa izolovať. Radní páni mesta Gray čoskoro zistili, kto je Fourier, a prišli sa k nemu poradiť o svojich problémoch. Onedlho ho správca mesta Élion d´Andelot a Antoine Inglois de Champrougier, prvý radca, varovali pred hroziacim nebezpečenstvom. Francúzsky kráľ žiadal, aby mu vydali mesto, inak ho bude obliehať. „Nebojte sa,“ povedal im otec. „Táto krajina je pod ochranou Božej Matky, nemôže ju dobyť.“ Poznal zbožnú úctu obyvateľov mesta Gray k soche, ktorú nazývali Panna Zázračná, lebo tak veľmi ich zahŕňala svojou priazňou. Fourier každého povzbudzoval, aby si zvolil Máriu za vodkyňu a orodovníčku, aby jej po všetky dni vzdával chvály a aby sa s veľkou dôverou vrhol do jej náručia. Koncom júla bolo Gray už mimo nebezpečenstva. Roku 1640 intervenoval v prospech svojho adoptívneho mesta.

Richelieu chcel vyhladovať krajinu

a vydal príkaz, aby pokosili rašiacu trávu a kvitnúce obilie. Ľud sa s plačom uchýlil k Fourierovi, ktorý dal podľa svojho zvyku vyložiť Oltárnu sviatosť v kostoloch, nariadil pôst a modlitby a sám sa horlivo postil a modlil. Druhého júla sa kosci naozaj stiahli a jasajúci obyvatelia mesta Gray si zvolili Pannu Zázračnú za patrónku svojho mesta. Fouriera nazvali „svätý otec“ a ten mal mnoho starostí, ako sa vyhnúť ich poctám.
Bolo by nespravodlivé vyčítať Fourierovi, že ušiel do Gray a tým zanechal Kongregáciu nášho Spasiteľa. Za zástupcu ustanovil otca Maretsa, ktorému 10. Marca 1637 skromne napísal: „Problémy sa darí riešiť oveľa lepšie, než keby som bol tam (v Lotrinsku) a miešal by som sa do toho.“ Trpel však týmto odlúčením a hoci tvrdil, že jeho prítomnosť by v nijakom prípade otcom nepomohla, 15. Júna 1639 sa priznal, že by mu veľmi dobre padlo „žiť aj umrieť medzi nimi“, čo svedčilo o jeho vnútornom trápení. V každom prípade staroba, choroba a nebezpečenstvo na cestách mu nedovolili, aby sa vrátil do Lotrinska. Stav domov otcov sa vplyvom biedy, vojny, drancovania zo dňa na deň zhoršoval, až dosiahol smutnú bilanciu, zostavenú 25. mája 1640: dlhy dosiahli stodvadsaťtritisíc frankov a zo sto rehoľníkov, čo tvorili Kongregáciu, prežilo štyridsať. Materiálny úpadok Kongregácie ho však trápil menej ako známky morálneho úpadku. Zhrozil sa, keď zistil, že niektoré neporiadky sa rozmohli pod pláštikom vojnových nepokojov.
Fourier viedol čoraz prísnejší život. Hoci bol chorý, neprijal ani kúrenie, ani pohodlnú posteľ. Živil sa výlučne zeleninou. V júli 1640 mu mestská rada ponúkla správu strednej školy a on sa tam usadil s dvoma kanonikmi, čo prišli z Lotrinska, a zabezpečili vyučovanie v triedach. Zvykol si im pomáhať.
12. októbra dostal záchvat horúčky. 9. decembra ráno zveril otcovi Georgeovi rukopis Konštitúcií, aby ich poslal sestrám. Večer mal ešte dosť síl na to, aby otcom zo školy zveril šesť rád:

Vždy si zachovajte opravdivú vzájomnú lásku. Pestuje pokoru. Správajte sa medzi sebou veľmi úprimne a srdečne. Usilujte sa viac o spoločný záujem než o váš súkromný. Nerobte nič, kým sa neporadíte. K modlitbe sa uchyľujte aj pri najmenšom podujatí.“

Asi o desiatej prijal sviatosť chorých. Šepkali mu do ucha slová, ktoré mu na jeho žiadosť opakovali počas agónie: „Habenum bonum Dominum“ a on dokončil: „et bonam Dominam“. V tomto poslednom návale dôvery v Boha a lásky k Márii vydýchol naposledy.

Pri mnohých dielach Božieho Kráľovstva

pôsobil Duch Svätý

cez duchovného otca spolu s duchovnou matkou

Aj takúto podobu má Božia Rodina

ALEXIE LE CLERC

Bl. Alexie

Pomocnicí  sv. Petra Fouriera a spoluzakladatelkou družiny byla mladá dívka z Remiremontu (Lotrinsko, Francie).  Narodila se 2. února 1576. Přišla na svět téhož roku jako sv. Vincenc z Pauly , zatímco na savojském zámku Františku Salleskému a v mirecourtské uličce Petru Fourierovi bylo 10 let.

Její životopis nám podává dva portréty z doby, kdy jí bylo sedmnáct let, a oba tyto portréty se skvěle doplňují.

První je od jejího životopisce: „Byla velká, urostlá, vybraného chování, pleť měla bílou a jemnou, oči modré, krásná, „ač trochu plochá ústa“, bystrý rozum, zdravý úsudek, okouzlující způsoby a byla snášenlivá, i když byla velmi temperamentní povahy.“

Druhý portrét je obsažen v prvních řádcích „Relace“ , kterou měla Alexie napsat z poslušnosti na konci svého života. Vypravuje nám, že měla ráda společnost, ráda se pěkně oblékala, hudba a tanec byly její vášní.

Pak následuje událost popisovaná jen třemi řádky: „Alexie onemocněla horečkou. Jeden její známý mladý muž jí půjčil knihu. Buď aby ji rozptýlil, nebo spíše, aby ji poškádlil. Alexie z dlouhé chvíle knihu přečetla. „Byla dárkem kniha nebo nemoc? Alexie četla knihu o Božím soudu a její duše zneklidněla. Zbytečně prolitá krev Vykupitele, mechanické zpovědi, všechny její drobné chybičky, všechno se jí jevilo jako bleskem ozářené. Protože spolupůsobila s milostí Boží, rozhodla se, jakmile se zotavila, jít ke sv. zpovědi. Potom chtěla její horlivá duše šířit nadšení i mezi přítelkyněmi.  „Známkou velkého povolání je často dojemná a nevinná horlivost, jež pudí duši, aby rozšiřovala dobro, z něhož sama okusila“, píše její životopisec Edmund Renard. Vábení Boží rozezvučelo v duši Alexiině úžasně čistou, křestní lásku. „Miloval jsem tě, proto jsem tě přivábil.“ (Píseň písní).

Obrácení však nebývá nikdy příliš rychlé. Padne-li zrno do země, musí nejdříve odumřít, má-li přinést užitek, – to je bolestná, ale nezbytná skutečnost. Po čtyři roky vítězí u Alexie

jednou milost a podruhé zase přirozenost.

Opět ji vábí různé radovánky a ona je neodmítá. Proč? Vždyť přece nedělá nic špatného! Znovu se objevuje ve veselé společnosti svých bývalých přátel.  Byla snad proto zmařena milost Boží v její duši? Alexie sama odpovídá ve své “Relaci“ jedinou, ale obsažnou větou: „Od té doby byl v mé duši i uprostřed radovánek velký smutek.“ To je známka Boží přítomnosti v duši. Zanechávala v ní smutek. Alexie se už nemohla oddávat dřívějším zábavám, zanechávaly v ní podivnou hořkost.  Bůh se jí dotkl, jak by ji mohl svět uspokojit? Ráda by se zřekla všech zábav, ale jak? Prozřetelnost přispěla na pomoc. Pan Le Clerc dost vážně onemocněl, takže lékaři nařídili změnu vzduchu. Vrátil se tedy s rodinou do rodné vesnice Hymont. Tam Alexie určitě začne žít hlubokým vnitřním životem, jehož potřebu nejasně tuší.  Ale ubohá lidská přirozenost! V Hymontu nebyl kostel, a tak musela chodit do půl míle vzdáleného Mattaincourtu. Zprvu na mši svatou, brzy i na zábavy. Alexie se vrátila do hlučného víru života. Avšak milost Boží ji pronásledovala, i když si toho nebyla vědoma. a Bůh jí připravoval rádce a osvíceného vůdce duší.

Roku 1597 přišel do Mattaincourtu Petr Fourier. Edmund Renard jej líčí takto: „Byl vtělená vyrovnanost, měl výborný praktický smysl. Byl klidný, vážný, soudný, nepřítel ukvapenosti a spěchu, dal si na všechno čas, až to druhé dráždilo. Mluvil, jen když znal dobře vše, byl moudrý, opatrný; nenutil-li ho vyšší zájem, byl vždy ochotný ustoupit, raději poslouchat než mluvit.“

a to vše se odráželo i v jejich pozdějším vztahu:

Fourier byl typ praktický – Alexie typ intuitivní,

Fourier vážil a počítal – Alexie vzplanula,

Fourier se blížil k Bohu s úctou – Alexie s dětinnou důvěrou.

Nedivme se tedy, že prvním jejich setkáním bylo – odmítnutí. Mattaincourtský farář, který ještě nikdy nikomu nic neodepřel, Alexii vzkazuje, když prosí o sv. zpověď, že nemá čas. Alexie se vrátila domů zaražená a rozzlobená… „Ztratila jsem zbožnost, jež neměla pevné základy“, napsala později ve své Relaci. Proč byla odmítnuta? Vždyť toužila po pomoci! Byla to psychologická strategie budoucího vůdce této velké duše? Byla to podivuhodná Boží prozřetelnost, která zdánlivě ničí lidské plány, aby z jejich trosek vybudovala své božské dílo? Určitě! Bůh není nikdy tak blízký jako tehdy, když se nám skrývá.

Jedné neděle byla Alexie na mši svaté. Rušila ji však hudba, která zaznívala od chrámové klenby. „Protože jsem ráda tančila“, přiznává se, „vábil mne ten zvuk tolik, že jsem se úplně zaposlouchala.“

Za týden se na témže místě a týmž způsobem kouzelná hudba opakovala. Je tím zmatena. Vyčítala si roztržitost, obviňovala se z lehkomyslnosti a zamyšlená se vracela do Hymontu.

Potřetí zaléhá podivná hudba k jejímu sluchu. Tentokrát ještě více než o předešlých nedělích. a ke zvukům se připojují obrazy: nádherný průvod masek provádí své tance… a brzy vidí i postavy bez masek. Ďábel vede zástup veselých, mladých mužů a bubnováním je táhne za sebou…

„Když jsem o tom rozvažovala,“ praví Alexie, „okamžitě jsem se rozhodla nikdy již nepatřit k tomuto zástupu.“ Tímto jednoduchým způsobem poznala, jak prázdné a zbytečné byly zábavy, které doposud vyhledávala. Prostě a s podivuhodným ovládáním sebe zaznamenává o této příhodě, že „bedlivě uvažovala, že se rozhodla, že si sama přiznala…“ Není zde ani stopy po nějakém okouzlení smyslů, po citovém hnutí, – bylo to klidné rozhodnutí: Alexie reagovala na osvícení rozumu i víry a učinila si plán. „Od této chvíle učiním vše, o čem poznám, že se to více Bohu líbí, i kdybych měla umřít.“ (Relace). Alexie se Bohu „nepropůjčuje“, ale úplně a zcela se mu dává.

Se zápalem své duše a svého mládí nastoupila rázně cestu. Neváhala, s nikým se neradila, odložila stuhy, drahé šaty a oblékla tmavý kroj a bílý závoj mladých venkovských dívek. Je zbytečné popisovat nespokojenost rodičů, úsměvy, zlomyslné narážky a vtipy.

Když lidé něčemu nerozumí, pomlouvají.

Rodiče pro ni chystali sňatek, aby ji přivedli na jiné myšlenky. Marná všechna námaha! Alexie už neustoupila. Měla „povolání“, to znamená, že byla „vyvolena“. Zřekla se všeho, co bylo nepravé. Ihned dala přednost Bohu a šla za Ním, protože náležela k duším, které se nezastavují u nedokonalého, ale jdou dál. Nezviklal ji výsměch lidí, její duše žíznila po Bohu, ale byla ještě nezkušená na této cestě. Kdo jí ukáže správný směr?

Rozhodla se jít k Petru Fourierovi. Trochu se bála. Vždyť byla nedávno odmítnuta. Jistě již o ní slyšel, protože se o ní mluvilo po celém kraji. Schválí její cestu?

Petr Fourier byl vtělená opatrnost. Nejdříve musel vědět, co znamenala ta vidění s ďáblem, ta náhlá a nerozvážná změna způsobu života, i slib, který učinila bez porady. Káral ji za její smělost, nezávislost a pýchu. Tyto hříchy měla odstranit generální zpovědí. Příliš si to ovšem nekomplikovala. Viděla sebe jasně a brzy byla hotova se zpytováním svědomí. Což nebyla lehkovážnost její největší chybou?  Ráda se bavila, pěkně se oblékala, ráda tančila… ale Fourier měl za to, že se velmi brzy a lehce zbavila práce. Propustil kajícnici, aby si lépe a důkladněji prozpytovala svědomí.

Když si druhého dne pročetla knížečku, kterou dostala od Fouriera, byla její duše zaplavena hořkostí a úzkostí. Zdálo se jí, že se dopustila všech hříchů, které tam byly vyjmenovány. Půl roku chodila Alexie často po cestě, která vede z Hymontu do Mattaincourtu, aby ve zpovědnici slzami omývala své hříchy a nedostatky.

A co říkali lidé? Pomlouvali dále. Alexie však žila v otcovském domě jako poustevnice ve stálém pohroužení v modlitbu a v Boha, – jiného si nevšímala. Chce být řeholnicí? Dobře, dají ji tedy do kláštera ke klariskám v Point-a-Mousson, jak navrhoval Fourier. Ale panu Le Clerc se zdála tato řehole pro jeho dceru příliš přísnou. Pošle ji raději do kláštera třetího řádu svaté Alžběty. Tak si to vymysleli lidé, ovšem nikoliv Bůh. a 

Alexie klidně čekala na znamení Boží. A dostala je.

Měla sen: „Viděla jsem průvod bíle oděných řeholníků. Šla jsem za nimi až na místo, kde byly vztyčeny čtyři sloupy. Mezi dvěma z těchto sloupů seděly sv. Klára a sv. Alžběta. Představila jsem se jim a požádala je, aby mne přijaly za svou dceru. Ale ani jedna ani druhá mě nechtěly přijmout. Ukázaly mi na něco uprostřed sloupů a pravily, že tam je mé povolání. Byla to kolébka, do níž se dávají spát děti, doprostřed ní bylo zasazeno ovesné stéblo, nesoucí klas s latou a zrnem… vedle kolébky bylo veliké železné kladivo, které samočinně bušilo do stébla podle toho, jak se kolébka nakláněla. Napadlo mi, že řád, ve kterém budu, zakusí mnohá pronásledování, ale nebude zrušen. To mělo naznačit křehké stéblo, které nebylo kladivem přeraženo ani zlámáno, neboť Bůh jej posílil a upevnil.“

Jak správná byla tato vize, víme my, kteří žijeme v této době. Kolikrát v minulých staletích dopadlo kladivo na stéblo, ohýbalo je, ale nezlomilo.

Kolik „útěků do Egypta“ zakusila tato kongregace.

Kolik nenávisti pocítila!

„Je třeba vystavět dům, kde by se konalo nejvíce dobra“ – neustále říkala svému zpovědníku. On to však neschvaloval. Založit řád? Proč? a jak? Alexie sama nevěděla, jen vyslovila to, co cítila v duši. a tato slova ji natolik tlačila, že je neustále opakovala Fourierovi. Ale ten je příliš opatrný, než aby tak snadno uvěřil ženské obrazivosti, ale také příliš opatrný, aby nezarmoutil Ducha svatého, je-li to jeho dílo. Proto se modlil a pak řekl Alexii: „Jděte a hledejte si družky.“ Z lidského hlediska  byl takový nábor v Mattaincourtu nemožný. a přece! Tři povolání v šesti týdnech! Šly za svým duchovním vůdcem a řekly:

„Chceme žít společně a konat co nejvíce dobra.“

a tak konečně nastala vánoční noc roku 1597, kdy se zrodila kongregace zasvěcená Matce Boží.

Alexie byla vzorem svým sestrám. Byla vzorem opravdové řeholnice a svědomité učitelky. Milovala dětské duše, do nichž vkládala nejen základy vzdělání a výchovy, ale i lásku k Bohu a přesvaté Matce Panně Marii.

Nedožila se dlouhého věku, protože její život byl prožit ve velké kajícnosti. Zemřela 9. ledna 1622. Bylo jí 46 let. Před smrtí doporučovala sestrám „jednotu a lásku“. Jen tak bude zachováno jejich společné dílo.

Při její smrti bylo už založeno 13 domů. Roku 1627 napsal Petr Fourier: „Všichni páni biskupové zblízka i zdáli žádají o naše sestry, a to do Toul, Met, Verdunu, Chalonsu, Soussonsu, Laonu, Vitry… Jeho Výsost vévoda lotrinský do většiny svých měst: do Nancy, Bar, Saint-Nikolas, Epinal, Chatel, Mirecourtu… arcivévodkyně, která je v Nizozemí, si přeje sestry do svého města Lucemburku.“  Při smrti Petra Fouriera bylo 47 kvetoucích klášterů.

Predchádzajúci

Ďalší

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude zverejnená / Povinné polia sú vyznačené *

Kontrolný kód *