Spirituálny kapitál

Intelektuálna charita a poctivá spiritualita

kľúčová osobnosť slovenských dejín

25. augusta 2015 Pavel 0 Comments

„…starý pán farár bol predovšetkým farár.

Aj keď ho poznáme ako politika, hospodára, na prvom mieste bol farár…

Hlinka ako farár povzniesol farnosť, povzniesol človeka…

A Ružomberok, ten Hlinka skutočne povzniesol,

ako povzniesol v náboženskom aj národnom povedomí ružomberského človeka.“

filozof, kulturológ, katolícky kňaz, bývalý Hlinkov kaplán, v roku 1991

wx-QcNPYQajtjgixr9T6Mg-Presklen-rakva-s-telom-Andreja-Hlinku-v-ru-omberskom-kostole

Andrej Hlinka

horlivý katolícky kňaz

jeden z dobrých otcov slovenského národa

 bol nemilosrdne uväznený

a aj tri roky nespravodlivo suspendovaný 

                   bojoval za rešpektovanie základných ľudských práv 

                           za tento boj ho súdruhovia onálepkovali

                                        čiže ako padlí anjeli ho osočili a

„onálepkovali“ ako buriča

proti maďarónskej už rozdrapenosti

šovinistický biskup ho krivo obvinil ako

arogantného, svätokupca či neposlušného

čo vraj zneužil duchovnú a kňazskú právomoc

ktorého horlivosť za nedôstojne ponižovaný slovenský národ treba vraj

„vydusiť“

 slovenský národ ho mal v takej úcte

ako svojho vodcu

že mu dal biskupskú mitru pri hlavu na jeho pohrebe

lebo veľmi dobre po dobrom ovocí ten národ vedel

že mal on ale veľmi ďaleko od odpadnutého kňaza 

Hlinka sa angažoval vo voľbách v apríli 1906, verejne vystupoval proti maďarizácii a kritizoval porušovanie národnostných a kultúrnych práv Slovákov. Aj keď sa nakoniec rozhodol nekandidovať, podporoval slovenského kandidáta Vavra Šrobára. Kvôli tejto činnosti sa dostal do konfliktu so svojim nadriadeným biskupom Párvym, ktorý podporoval prebiehajúcu maďarizáciu a podieľal sa na volebných machináciách.[3] Biskup najprv Hlinkovi jeho politické aktivity zakázal, ten ale jeho zákaz nerešpektoval. Párvymu prisľúbil poslušnosť v náboženských otázkach, súčasne ale vyhlásil, že v ostatných veciach sa bude riadiť svojimi občianskymi právami. Toto Párvy vyhodnotil ako neúctu voči biskupovi a „miešanie sa do vedenia diecézy“, Hlinku suspendoval a odobral mu farský úrad.[4] Hlinka sa s vedomím, že neporušil cirkevné právo obrátil na Svätú stolicu o čom informoval aj Párvyho.[4] Po nepravdivom obvinení zo svätokupectva ho Párvy suspendoval druhý raz a pozbavil ho aj všetkých kňazských práv a povinností.[5] Aj v tomto prípade sa Hlinka obrátil na Svätú stolicu. Obe suspenzie viedli k zvýšeniu napätia a nárastu Hlinkovej popularity. Solidarita s Hlinkom nadobudla celoslovenské rozmery. Proti Hlinkovej suspenzii podalo písomný protest 3.054 ľudí z Ružomberka a okolia a podporilo ho aj niekoľko stoviek kňazov z územia celého dnešného Slovenska.[6] Po nahradení Hlinku maďarizovaným Nemcom Jozefom Fisherom a jeho kaplána maďarónom Izidorom Kalocsayom začali veriaci ružomberský kostol spontánne bojkotovať. Miesto toho navštevovali bohoslužby v okolitých dedinách[7] a hromadne bojkotovali aj skúšky na katolíckych školách.

V súčinnosti s cirkevnou vrchnosťou sa proti Hlinkovi začal pripravovať svetský súd. 25. júna 1906 bol Hlinka zatknutý políciou na základe udania, že stojí na čele tajného združenia, ktoré pomocou zbraní a výbušnín terorizuje okolie. Podobne ako v cirkevnom spore bol obvinený aj z podpaľačstva a zapálenia niekoľkých kostolov.[7] Po polročnom pobyte vo vyšetrovacej väzbe bol postavený pred súd a odsúdený na 2 roky za poburovanie voči maďarskej národnosti. Bomby ani dynamit sa počas domových prehliadok nenašli, rovnako ako sa nepreukázalo podpaľačstvo. Počas ďalšej predvolebnej kampane ale sedela väčšina vodcov miestnych Slovákov vo väzení.

černovská tragédia

                                           vhodný kandidát na patróna slovenských ombundsmanov 
Andrej Hlinka
Biografické údaje
Narodenie 27. september 1864
Černová, časť Ružomberka
Úmrtie 16. august 1938 (73 rokov)
Ružomberok
Svätenia
Cirkev rímskokatolícka
Kňaz
Kňazská vysviacka 19. jún 1889 (24 rokov)
Juraj Császka
Inkardinácia Spišská diecéza

                                                                   Pomník Andreja Hlinku v Prešove

 

Andrej Hlinka (* 27. september 1864, Černová, dnes časť Ružomberka – † 16. august 1938, Ružomberok) bol slovenský rímskokatolícky kňaz, politik, vedúca osobnosť slovenského národného hnutia. Andrej Hlinka bol jedným zo signatárov Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918. Bol tiež spoluautorom Memoranda slovenského národana Parížskej mierovej konferencii z 20. septembra 1919.

Život

Hlinka bol národovec, politik, publicista, prekladateľ. Používal pseudonymy Kostolan, Lipták, Mešťan, Výborník. Narodil sa v Černovej č. p. 92 zo slovenských, roľníckych, robotníckych rodičov, pltníckeho faktora Andreja Hlinku a Márie, rod. Šulíkovej (v matrike „Schulik“). Mal osem súrodencov.

Vďaka svojmu nadaniu a podpore učiteľa Jána Holdoša sa dostal na piaristické gymnázium v Ružomberku. Študoval tu v rokoch 1877 – 1880. V Ružomberku sa pod vplyvom profesora Karola Krčméryho národne uvedomil. Súčasne v ňom dozrelo rozhodnutie stať sa kňazom. V rokoch 1881 – 1883 navštevoval vyššie gymnázium v meste Levoča. Roku 1883 ho prijali za klerika seminára v Spišskej Kapitule, kde študoval teológiu. Verejne upozornil na obmedzovanie používania slovenčiny v seminári. Kňazskú vysviacku prijal 19. júna 1889 z rúk spišského biskupa Juraja Császku.

Jeho prvé kaplánske pôsobisko bolo v Zakamennom-Kline na Orave. V roku 1890 ho biskup preložil najprv do obce Liptovské Kľačany a odtiaľ do mestečka Tvrdošín. V roku 1892 dostal faru v liptovských Troch Sliačoch. Usiloval sa tu zlepšiť sociálne postavenie farníkov založením spolku striedmosti a založením úverového a potravného spolku. Organizoval osvetové prednášky a slovenské divadelné predstavenia.
V čase pôsobenia na sliačanskej fare sa zapojil do politického života. Priťahovala ho Uhorská ľudová strana (Néppárt), ktorá sľubovala riešiť aj otázku nemaďarských národov Uhorska. Pastoráciou a sociálnou činnosťou si získal podporu nižších ľudových vrstiev. To sa ukázalo 22. marca 1905, keď ho zvolili za farára v Ružomberku hlasmi okrajových štvrtí mesta. Ako ružomberský farár bol súčasne členom mestského zastupiteľstva, kde poukazoval na korupciu a mrhanie s financiami mesta. Usiloval sa urobiť všetko v prospech svojich veriacich, ich náboženského, kultúrneho a národného povznesenia.
V roku 1907 sa stal zakladateľom peňažného ústavu Ľudová banka. (Funkciu predsedu jej správy prevzal až roku 1910).
Už roku 1898 neúspešne kandidoval s programom Uhorskej ľudovej strany v ružomberskom okrese. Pod dojmom nesplnených sľubov sa s touto stranou v roku 1901 rozišiel. Zvolili ho do vedenia Slovenskej národnej strany. V práci pre týždenník Katolícke noviny od roku 1905 sa jeho bližšími spolupracovníkmi stali Ferdiš Juriga, Ferko Skyčák, Anton Bielek a František Jehlička. Jeho spolupracovník bol Vavro Šrobár a skupina okolo časopisu Hlas, ale aj Milan Hodža.

5. 12. 1905 sa stal spoluzakladateľom samostatnej strany pod názvom Slovenská ľudová strana. Strana vystúpila s programom všeobecného a rovného volebného práva, zrušením liberálnych cirkevných zákonov (povinný občiansky sobáš a štátne matriky), uskutočnenie národnostného zákona, boj proti úžere a vysťahovalectvu. S jej programom bola zvolená väčšina slovenských poslancov do uhorského snemu.
Pred parlamentnými voľbami v máji 1906 verejne podporil kandidatúru Vavra Šrobára. Podľa mienky biskupa vraj neznaboha, miesto jeho silno promaďarsky orientovaného vrajkatolíckeho kandidáta. Preto ho

Spišský biskup Alexander Párvy za to 4. mája 1906 na dva krát suspendoval ab officio (od farského úradu) a 18. júna 1906 po obvinení zo svätokupectva pri získaní ružomberskej fary aj ab ordine (od výkonu kňazského povolania)

. 27. júna 1906 bol uväznený v Ružomberku. V politickom procese 26. novembra6. decembra 1906 ho súdili spolu s 15 spoločníkmi. Jeho vystúpenia za základné práva slovenského národa označili za poburovanie Slovákov proti Maďarom. Maďarským súdom, ako Slováka ho odsúdili na 2 roky väzenia, 1 500 korún pokuty a 680 korún súdnych trov. Ešte pred nastúpením do väzby došlo v jeho rodnej obci ku krviprelievaniu. Černovčania čakali, že bude prítomný pri posviacke ich nového kostola. Termín vysviacky sa určil v čase, keď prednášal na Morave a v Čechách. Pri pokuse o násilnú posviacku kostola 27. októbra 1907 došlo k Černovskej tragédii. Uhorskí žandári zastrelili 15 ľudí.

Udalosť pred celým svetom odhalila brachiálnosť uhorskej liberálnej vlády a útlak slovenského národa.
Hlinka ako Slovák, si odpykal svoj trest vo väzení v Segedíne (30. novembra 1907 – 10. februára 1910). Počas väzby ho v ďalšom procese 4. mája 1908 v Bratislave odsúdili na rok a pol väzenia a pokutu 1 700 korún. Celkový trest bol neskôr upravený na 2 roky a 9 mesiacov väzenia. Počas väzby bol vedúcim prekladateľom Starého zákona do slovenčiny, ktorého vydanie pripravoval Spolok svätého Vojtecha. Vo väzení sa dozvedel, že Vatikán (Kongregácia snemu) 27. februára 1909 vyniesol rozsudok v jeho spore s biskupom Párvym.

Suspenzia nebola potvrdená a maďarsko šovinistický Párvy ju musel zrušiť.

Po roztržkách so slovenskými evanjelikmi a liberálmi vystúpil zo Slovenskej národnej strany. 29. júla 1913 v Žiline obnovil Slovenskú ľudovú stranu a stal sa jej predsedom. Prvá svetová vojna zabránila, aby strana vyvinula väčšiu činnosť. Po období krátkej pasivity sa od roku 1916 aktivizoval. V Ružomberku založil slovenskú kníhtlačiareň Lev, ktorej cieľom bolo nábožensky, kultúrne a národne formovať slovenského človeka.

24. mája 1918 na porade 25 významných slovenských politikov v Martine prispel k rozhodnutiu aktivizovať sa pre česko-slovenskú orientáciu. Bol účastníkom a spoluzakladateľom Slovenskej národnej rady v Martine 30. októbra 1918, ktorá sa vyslovila za vznik česko-slovenského štátu. Stal sa členom jej výkonného výboru.

Ako zakladateľ Kňazskej rady sa zaslúžil o konsolidáciu cirkevných pomerov na Slovensku počas štátneho prevratu. V dôsledku protikatolíckej orientácie vládnych kruhov v Česku i na Slovensku 19. decembra 1918 v Žiline bola na jeho pokyn obnovená Slovenská ľudová strana. Zastával v nej predsednícku funkciu až do svojej smrti. Základným bodom programu bola autonómia Slovenska v rámci Česko-slovenskej republiky, vychádzajúca z existencie svojbytného historického slovenského národa. Autonomistický program sa opieral o Pittsburskú dohodu z 31. mája 1918. Keď nenašiel pre autonomistické požiadavky pochopenie u centralistickej československej vlády v Prahe, roku 1919 podnikol spolu s F. Jehličkom a Š. Mnoheľom cestu na mierovú konferenciu do Paríža, kde predložili otázku autonómie Slovenska na medzinárodné fórum. Po návrate na Slovensko bol zaistený a sedem mesiacov internovaný v Česku. Na slobodu ho prepustili až koncom apríla 1920, keď bol zvolený za poslanca.
Pri oživení Matice slovenskej roku 1919 sa stal členom jej výboru a 4. novembra 1920 ho zvolili za predsedu Spolku svätého Vojtecha. Túto funkciu zastával až do roku 1938. Roku 1924 dostal titul pápežského komorníka a v roku 1927 sa stal apoštolským protonotárom.

Slovenskú ľudovú stranu (od roku 1925 Hlinkova slovenská ľudová strana) volila v medzivojnovom období väčšina voličov slovenskej národnosti. Hlinka bol v rokoch 1918 – 1938 jej poslancom v pražskej poslaneckej snemovni a v rokoch 1921 – 1938 predsedom jej parlamentného klubu. Dokázal čeliť vonkajším i vnútorným pokusom rozložiť stranu. Prežil niekoľko pokusov o atentát (napr. 2. mája 1919 na fare v Ružomberku, 12. júna 1921 na zhromaždení v Krupine). Slabinou strany bol jej konfesionalizmus.

Hlinka bol výborný organizátor a rečník. Pre jeho utrpenie za slovenskú vec, autoritu v strane a patriarchálny zjav sa stal živým symbolom zápasu za práva slovenského národa. Aj keď to nie je všeobecne známa skutočnosť, za svojho priameho ideologického nasledovníka považoval Karola Sidora. Dňa 25. apríla 1939, teda už po vzniku prvej Slovenskej republiky, schválil Slovenský snem zákon č. 83/1939 Zb. Podľa §1 tohto zákona sa Andrej Hlinka zaslúžil o slovenský národ. Táto veta bola vytesaná do kameňa a umiestnená v budove Slovenského snemu.

Telesné pozostatky A. Hlinku boli najprv uložené na ružomberskom cintoríne a 31. októbra 1938 slávnostne prenesené do mauzólea pri ružomberskom farskom kostole. Pred príchodom Červenej armády ich v marci 1945 odviezli na neznáme miesto na Slovensku.

Počas celého obdobia autonómie Slovenska a prvej Slovenskej republiky sa šíril Hlinkov kult. Jeho meno niesli organizácie Hlinkova mládež a Hlinkova garda, hoci Hlinka nemal vplyv na ich založenie ani vedenie. Po roku 1948 patril medzi tie slovenské osobnosti, ktoré mali byť vymazané z historickej pamäti národa.

Ideová orientácia

Bola poznamenaná vlastenectvom, patriotizmom, kresťanským presvedčením, antikomunizmom a vychádzala z katolíckeho sociálneho učenia o odstránení, resp. zmiernení sociálnych rozdielov v spoločnosti. Vychádzal z existencie svojbytného slovenského národa, ktorý sa vytvoril a zachoval vďaka kresťanskej tradícii.

Mňa nepremeníte! Mňa nezlomíte! Slovákom som sa narodil, Slovák som a Slovák budem! A keď vyjdem zo žalára, zas len budem pokračovať tam, kde som prestal. Do posledného dychu budem bojovať za sväté práva slovenského ľudu, za božské práva slovenského národa!

Úryvok z Hlinkovej obhajoby z roku 1906

Tu je doba činov. Treba nám určite vysloviť, či pôjdeme aj naďalej s Maďarmi, alebo s Čechmi. Neobchádzajme túto otázku, povedzme otvorene, sme za orientáciu československú. Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo. Musíme sa rozísť.

Zo zápisnice z porady Slov. nár. strany 24. 5. 1918 v Martine, rekonštruovanej v r. 1924 K. A. Medveckým

Za tento krátky čas nám násilnícki Česi spôsobili viac trápenia, ako Maďari za tisíc rokov. Teraz vieme, že Extra Hungariam non est vita (mimo Uhorska niet pre nás života). Pamätajte si tieto slová, čas ukáže ich správnosť!

Z rozhovoru s americkým diplomatom Stephenom Bonsalom v Paríži 19. 9. 1919

Budem pracovať vo dne v noci do tých čias, kým z červeného Slovenska nebude Slovensko biele, Slovensko slovenské a kresťanské.

Slovák, 28. 4. 1920

Keď nám Praha nedá, čo nám patrí, dáme Prahe zbohom.
Sme si vedomí, že my a naši spolupracovníci ideme po slávnych a tŕnistých cestách Štúra, Radlinského, Moysesa, Mudroňa a Vajanského, a že my sme tí, ktorí vysoko držíme zástavu neuznanej slovenskej svojbytnosti a slovenskej politiky.

Slovák, Veľká noc 1936

Ja som slovenský Hitler. Ja tu spravím taký poriadok ako Hitler v Nemecku.

Manifestácia v Liptovskej Teplej, jún 1936. Výrok však býva často spochybňovaný pre jeho jediné uvedenie v novinách Slovenské zvesti

Áno, v tom najdôležitejšom, totiž v boji proti boľševizmu, proti ateizmu, pôjdeme v jednom tábore hoci aj s Hitlerom!

Zjazd HSĽS v Piešťanoch, september 1936

Hitler je kultúrna beštia a nacizmus je pre kresťanské Slovensko neprijateľná ideológia.

Parafráza výroku so stretnutia s Karlom Hermannom Frankom, predsedom Sudetonemeckej strany, február 1938

V snahe udržať slovenský svojráz presadzoval myšlienku samosprávy – autonómie Slovenska. Staval sa proti komunizmu i proti nacizmu. Ostro vystupoval proti pražskému centralizmu. Komunistická publicistika a historiografia ho obviňovala z koketovania s fašizmom a z uzavretia zmluvy o spolupráci s Konrádom Henleinom a politickým vodcom maďarskej menšiny v ČSR grófom Jánosom Eszterházym. Hlinka sa ako opozičný politik s obidvoma politikmi stretol v roku 1938, no písomnú dohodu s nimi neuzavrel. V novinách HSĽS Slovák zo dňa 1.3.1938 o porozumení s Henleinom a Eszterházym napísal:

…vždy som hlásal potrebu spojenia sa všetkých, ktorí na Slovensku žijú a chcú tu lepšiu budúcnosť. Vždy som si želal jednotný autonomistický front všetkých obyvateľov Slovenska. Dnes toto želanie dostáva určitejšie rysy. Sejba naša prináša dobrú úrodu. Myšlienka jednotného frontu všetkých autonomistov dozrela natoľko, že sa hlásia k nám Nemci, Maďari i Rusíni. Uznávajú prvenstvo Slovákov na Slovensku a vodcovskú úlohu slovenských autonomistov v boji za autonómiu i v budúcom autonomistickom Slovensku. Konrád Henlein uznáva veľkú úlohu katolicizmu v boji proti boľševicizmu, ktorý ohrozuje kresťanskú kultúru. Súhlasí s nimi, čo sa týka otázky práv samobytných národov, ktorým sa má ako celku priznať právna osobnosť. Ján Esterházy za Maďarov osvedčil sa, že uznáva vedúcu úlohu a vedúce postavenie Slovákov aj Rusínov. My tieto osvedčenia vítame a podobne osvedčujeme, že sa budeme držať zásady uni cuiqve suum. Každému, čo mu patrí. Len na tomto kresťanskom a spravodlivom základe bude možnosť skonsolidovať republiku a pomery, ktoré československé strany konsolidovať nevedeli. Skonsolidujeme ich my…

Keď sa jeho strana po Hlinkovej smrti s jeho zástupcom Jozefom Tisom na čele dostala v roku 1939 k moci a v prvej Slovenskej republike prevzala moc, stala sa z Hlinku kultová osobnosť nového režimu. Boli založené dve masové organizácie: Hlinkova garda, napodobenina nemeckej Sturmabteilung, a Hlinkova mládež, napodobenina nemeckej Hitlerjugend, s ktorými však ako presvedčený národný demokrat nemal ani po duchovnej stránke nič spoločné.

Po obnovení Česko-Slovenska v roku 1945 a po príchode komunistov k moci bol Hlinka z dôvodu jeho negatívneho postoja ku komunistom a pražskému centralizmu zobrazovaný ako najväčší zločinec slovenskej histórie. Všetky diela, ktoré o ňom vznikli v rokoch 1948 až 1989, je preto nutné vidieť v tomto svetle.

Po Nežnej revolúcii (1989) bol tento negatívny obraz upravený. V roku 1991 uverejnenej Slovak National Biography je napísané „one of the most significant personalities in modern Slovak history, a nationalistic Christian politician and representative of Slovak autonomic efforts“. Jeho podobizeň zdobila aj 1000-korunovú bankovku.

Dielo

Od 90. rokov 19. storočia prispieval do slovenskej tlače: Národný hlásnik, Katolícke noviny, Slovenské noviny, Národnie noviny (v rokoch 189697 tu uverejnil sériu článkov pod názvom „Naše krivdy“). Vo svojich článkoch obracal záujem na postavenie slovenského ľudu, poukazoval na potrebu zakladania svojpomocných spolkov a osvety. Jeho ideálom bol veriaci, ekonomicky sebestačný, národne uvedomelý a vzdelaný Slovák. Bojoval proti úžere, korupcii a maďarizácii. Roku 1897 spolu s A. Bielekom založil a do roku 1901 redigoval mesačník Ľudové noviny. V r. 1917 – 1938 bol hlavným redaktorom mesačníka Duchovný pastier. Po obnovení činnosti Slovenskej ľudovej strany roku 1919 založil týždenník a r. 1920 denník Slovák. Prispieval doň aktuálnymi politickými článkami, najmä úvodníkmi .
Kriticky vystupoval proti oficiálnemu pražskému centralizmu, čechoslovakizmu a proti útokom namiereným na cirkev. Riešenie slovenskej otázky videl v uskutočnení autonómie Slovenska, ktorú považoval súčasne za podmienku zlepšenia česko-slovenských vzťahov. Je autorom brožúry Ako založíme gazdovsko-potravný spolok? (Ružomberok 1895). Zostavil a vydal spevník Vianočné piesne (Skalica 1901) a modlitebnú knižkuNábožný kresťan. Ďalšie diela: Modlitebná knižka a cirkevný katolícky spevník (Liptovský Mikuláš 1905, Ružomberok 1921), Katolícka autonómia (samospráva) v Uhorsku (Ružomberok 1899).
Z obdobia jeho internácie v Česku r. 1919 vyšli posmrtne Zápisky z Mírova (Bratislava 1941, 1991; zostavil a vydal Karol Sidor). Pre deti zostavil spevník Nábožné katolícke dieťa a Cirkevný katolícky spevníček s modlitbami pre dietky (Ružomberok 1920). Kňazom je určené jeho dielo Hodegus sacerdotis, Sprievodca kňaza pri najnutnejších cirkevných obradoch. (Ružomberok 1931).
Z maďarčiny preložil dielo Antala Szuzaia: Apológia čili sústavná obrana základných právd katolíckej viery (Ružomberok 1924). Preložil časti Starého zákona, ktoré vyšli vo vydaní Svätého Písma r. 1926 v Trnave.
Z jeho výrokov bola zostavená publikácia Iskry, Slová A. Hlinku. (Bratislava 1943).

Kontroverzný národovec a politik Andrej Hlinka:

Kňaz s ostrým jazykom bojoval za Slovákov

Kontroverzný národovec a politik Andrej Hlinka: Kňaz s ostrým jazykom bojoval za SlovákovNárodovec a politik Andrej Hlinka(* 1864 – †1938)Autor: ČTK, Archív mesta Ružomberok28.09.2014, 00:00 | Slovensko je malý štát. Narodili sa tu však ľudia, ktorí ovplyvnili osudy nielen našej krajiny, ale svojím umom, cieľavedomosťou a obetavosťou dobyli svet.

Rok 2014 preto venujeme týmto velikánom samostatný seriál článkov. Jedným z nich je aj Andrej Hlinka, ktorý za národné práva Slovákov bojoval aj v časoch najsilnejšej maďarizácie na začiatku 20. storočia. V sobotu uplynie presne 150 rokov od jeho narodenia.

S postavou Andreja Hlinku sa neodmysliteľne spája jeho rodná Černová, ktorá je dnes mestskou časťou Ružomberka.

„Tam od Ružomberka prichádzali dva koče so žandármi, no tu ich už čakali domáci obyvatelia. Mladí sedeli na ceste na poukladaných drevených laviciach, Černovčania totiž nechceli, aby ich nový kostol vysvätil kňaz odporučený spišským biskupom Alexandrom Párvym. Oni chceli Hlinku,“ vysvetľuje nám sprievodkyňa Mária Hatalová, keď s ňou stojíme na mieste, kde sa 27. októbra 1907 odohrala obrovská tragédia.

Bičom šľahané kone sa vzpierali pokračovať v ceste cez početný dav, dokonca niektorí rozvášnení černovskí mladíci hodili po žandároch kamene. Vtedy sa ozval veliteľov príkaz „Lőni!“, teda „Strieľať!“ Po zahrmení pušiek ležali prvé obete v kaluži vlastnej krvi, všade vládol zmätok, ľudia nariekali. Počet obetí streľby žandárov sa napokon vyšplhal na 15, ďalšie desiatky utrpeli zranenia. Udalosť vyvolala rozhorčenie po celom svete, Slovákov si zastal napr. nórsky básnik a držiteľ Nobelovej ceny za literatúru Bjørnstjerne Bjørnson.

Traja kamaráti

Na černovskom cintoríne pri kostole stojí monumentálny pomník venovaný obetiam černovskej tragédie, veľmi zaujímavý je však aj spoločný hrob Jozefa Lejka, Ondra Uhrinu a Michala Polievku, troch nerozlučných kamarátov, ktorých príbuzní pochovali spolu.

Kostol v Černovej: „Napokon ho Hlinka posvätil v roku 1910,“ hovorí Mária Hatalová.Kostol v Černovej: „Napokon ho Hlinka posvätil v roku 1910,“ hovorí Mária Hatalová.Autor: Ivan Kováč, Nový Čas Nedeľa

Andreja Hlinku si Černovčania pripomínajú dodnes. Hlavná ulica nesie jeho meno, v rodnom dome je inštalovaná expozícia o Hlinkovom živote, pred kostolom stojí Hlinkova busta. Neskorší veľký politik sa narodil 27. septembra 1864, jeho otec bol pltníkom na Váhu. Pochádzal síce z chudobnej rodiny, mal osem súrodencov, no napokon vyštudoval piaristické gymnázium v Ružomberku a teológiu v Spišskej Kapitule. Už ako mladý kňaz sa zapojil do politického života. V roku 1905 zakladal Slovenskú ľudovú stranu, keď pred parlamentnými voľbami verejne podporil kandidatúru slovenského politika Vavra Šrobára, skončil vo väzení. Dokonca bol aj suspendovaný už spomenutým biskupom Alexandrom Párvym.

Veľká odvaha

Napokon černovský kostol vysvätil Hlinka, avšak až na sviatok svätého Petra a Pavla v roku 1910. „Andrej Hlinka začal pôsobiť v období najbrutálnejšej maďarizácie a odnárodňovania, aké kedy Slovákov postihlo. Navyše patril medzi nemnohých kňazov, ktorí si zachovali proslovenský postoj,“ hodnotí historik z Ústavu pamäti národa Martin Lacko. Hlinka si pre svoje postoje a nebojácnosť získal čoskoro popularitu u más Slovákov, navyše bol skvelým rečníkom a vynikal veľkou charizmou. „Mňa vy nezmeníte, mňa vy nepotrestáte, mňa vy nezlomíte. Slovákom som sa narodil, Slovákom som a Slovákom budem! A keď vyjdem zo žalára, zas budem pokračovať tam, kde som prestal,“ vyjadril sa pred súdom.

S Edvardom Benešom: Prezident navštívil Černovú 27. septembra 1936.

Ďalších 7 fotografií v galérii.

S Edvardom Benešom: Prezident navštívil Černovú 27. septembra 1936.Autor: ČTK, Archív mesta Ružomberok

Boj za autonómiu

V októbri 1918 vzniklo samostatné Československo a Andrej Hlinka sa v Martine zúčastnil založenia Slovenskej národnej rady, ktorá sa vyslovila za vznik spoločného štátu Čechov a Slovákov. „Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo. Musíme sa rozísť,“ hlásal Hlinka. Vrcholní predstavitelia katolíckej cirkvi na Slovensku však zmýšľali aj napriek zániku monarchie prouhorsky. Hlinka preto v novembri 1918 založil Kňazskú radu, ktorá pomáhala duchovenstvu zaujať kladný vzťah k novému štátu.

Až do konca života bojoval za autonómiu Slovenska. „Hlinka presadzoval autonómiu už od roku 1919. Bol totiž presvedčený, že Slováci, ako pôvodný a starobylý národ majú právo na správu svojej krajiny. Konečne, autonómiu Slovákom svojím podpisom na Pittsburskej dohode potvrdil aj T. G. Masaryk, čo však nedodržal,“ hovorí historik Lacko.

Tisíce smútiacich

Už za čias prvej Československej republiky sa okolo Hlinku utvoril akýsi kult. Jeho súčasník kňaz Jur Koza-Matejov tvrdil, že jedni ho zaslepene milovali a iní nenávideli.Bol nesmierne pracovitý, no zároveň išlo o človeka s veľmi komplikovanou povahou. „Pre odlišné politické názory sa napríklad rozišiel aj s Vavrom Šrobárom, s ktorým si bol veľmi blízky a predtým ho volal kmotrom,“ vysvetľuje Mária Medvecká.

Pohreb v lete 1938: Po roku Hlinku preniesli do novootvoreného mauzólea.Pohreb v lete 1938: Po roku Hlinku preniesli do novootvoreného mauzólea.Autor: ČTK, Archív mesta Ružomberok

Hlinkov pohreb v auguste 1938 bol obrovskou národnou manifestáciou. Zúčastnilo sa na ňom okolo 80 000 ľudí, do Ružomberka boli vypravené zvláštne vlaky. Redaktor v dochovanej nahrávke Československého rozhlasu s nadšením rozprával o záplave ľudí, pričom mnohí na sebe mali kroje z najrôznejších kútov Slovenska.Keď kráčame centrom Ružomberka, míňame mnohé budovy, ktoré pripomínajú pôsobenie Andreja Hlinku. Či už to je Kostol svätého Ondreja, kde slúžil bohoslužby, alebo novorenesančná budova mestského úradu, kde Hlinka 16. augusta 1938 zomrel. Napokon zastavujeme pred mauzóleom, kam 31. októbra 1939 slávnostne previezli Hlinkove ostatky.

Zaujímavé je, že na Hlinku boli neúspešne spáchané atentáty, najprv 2. mája 1919 na fare v Ružomberku a následne 12. júna 1921 na zhromaždení v Krupine. Po roku 1945 mal byť vymazaný zo slovenskej histórie. „Mnohí Černovčania však doma schovávali jeho obrazy. Pamätám si na prvé oslavy na počesť Andreja Hlinku po páde komunizmu. Všade viali vlajky, z tribúny sa ozývali často až agresívne prejavy. Cítila som až priveľa nacionalizmu. Takto by sme si jedného z najvýznamnejších Slovákov a veľkého politika pripomínať nemali,“ dodáva sprievodkyňa Mária Hatalová.

Hlinkove gardy
Gardy v Bratislave: Gardisti nosili typické tmavé uniformy, poľnú čiapku a čižmy.Gardy v Bratislave: Gardisti nosili typické tmavé uniformy, poľnú čiapku a čižmy.Autor: ČTK, Archív mesta Ružomberok

S menom Andreja Hlinku sa spája aj názov polovojenskej organizácie, ktorá sa v čase totalitnej Slovenskej republiky podieľala na perzekúciách voči Židom, Čechom, Rómom aj politickým odporcom. Hlinka však na ich vznik a fungovanie nemal žiadny vplyv. Gardy sa totiž začali formovať v lete 1938, v tom čase však už národovec z Černovej ležal v nemocnici a zomieral. V apríli 1939 schválil Slovenský snem zákon, podľa ktorého sa Andrej Hlinka zaslúžil o slovenský národ. Táto veta bola vytesaná do kameňa, ktorý umiestnili v budove Slovenského snemu.

Záhada strateného tela

Zabalzamované telo Andreja Hlinku ležalo od konca októbra 1939 v mauzóleu pod ružomberským Kostolom svätého Ondreja. Začiatkom roka 1945 však z dôvodu postupujúcej Červenej armády previezli ostatky na bezpečnejšie miesto. „Tri dni bolo telo uložené na pôde chorvátskeho veľvyslanectva v Bratislave, napokon skončilo v podzemných priestoroch pod Dómom svätého Martina. Ešte v 50. rokoch, keď v katedrále prebiehala rekonštrukcia osvetlenia, tam Hlinkovo telo ležalo. V roku 1968 už nie. Existuje viacero teórií, podľa jednej napokon uložili Hlinkove ostatky v pilieri bratislavského Starého mosta, podľa inej Hlinka odpočíva vo Svätom Jure,“ hovorí Jaroslav Maga z Mestského úradu Ružomberok.

Mauzóleum v Ružomberku: Sklenená prestrelená rakva je pôvodná, telo však chýba.Mauzóleum v Ružomberku: Sklenená prestrelená rakva je pôvodná, telo však chýba.Autor: Ivan Kováč, Nový Čas Nedeľa

Po roku 1948 bol interiér mauzólea zamurovaný a jeho priečelie sa premenilo na pamätník padlých vojakov v prvej a druhej svetovej vojne. Dnes sú jeho priestory prístupné turistom, v chladných priestoroch mauzólea stojí Hlinkova socha z roku 1939, na stole je uložená originálna sklenená rakva s dierou spôsobenou výstrelom. „Vystrelil zrejme sovietsky vojak, ešte niekedy v roku 1945. Pod katedrálou mohol hľadať skrývajúcich sa kňazov či predstaviteľov ľudáckeho režimu,“ myslí si Maga.„O mieste uloženia, prípadne likvidácie Hlinkových ostatkov sa nevie nič isté. Ak by sa vedelo, už dávno by sa v tomto smere rozbehol výskum. Je možné, že o „upratanie“ Hlinkových ostatkov sa postarali sily, ktoré si neželali, aby Slováci získali nové pútnické miesto,“ tvrdí Martin Lacko.

Autor: Nový Čas Nedeľa, Juraj Červenka

Pohreb, ktorý u nás nemal obdobu.

S Hlinkom sa lúčilo 50 000 ľudí

Dav ľudí na pohrebe Andreje Hlinku v Ružomberku
Zdroj: Liptovské múzeum
Jozef Tiso, Milan Hodža, Vavro Šrobár aj podnikateľ Ján A. Baťa. S Andrejom Hlinkom sa pred 77 rokmi lúčili desaťtisíce ľudí, do Ružomberka ich zvážali mimoriadne vlaky.

„Do ťažkého smútku oblieka sa slovenský národ. Čierne zástavy vlajú nad Slovenskou krajinou,“ napísali noviny Slovák na titulnej strane 17. augusta 1938.

Nielen tlačový orgán Hlinkovej slovenskej ľudovej strany v ten deň patetickým spôsobom oznamoval, že ružomberský farár, poslanec a predseda HSĽS Andrej Hlinka 16. augusta vo veku 73 rokov umrel.

Smrť známeho politika zasiahla celé Československo. Do Ružomberka začali prúdiť masy ľudí, pred 77 rokmi sa schyľovalo k jednému z najväčších pohrebov v našich dejinách.

Telesné ostatky Andreja Hlinku na katafalku v ružomberskom farskom kostole
Zdroj: Liptovské múzeum

Ľudí na pohreb zvážali mimoriadne vlaky

„Vedenie Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a vedenie mesta Ružomberka sa rozhodli pripraviť pre Hlinku národný pohreb. Zámerom bolo, aby sa s Hlinkom mohlo prísť rozlúčiť čo najviac ľudí,“ hovorí pre Aktuality.sk historik Róbert Letz.

Dočasných obyvateľov mesta začalo po Hlinkovej smrti pribúdať. Mnohí podľa historika v Ružomberku ostali už od štvrtka 18. augusta, keď sa tam konal tradičný trh. „Ľudia strávili noc-dve čakaním na pohreb, nocovali na lavičkách, alebo na pažiti pod holým nebom,“ dodáva Letz.

Na obrovský záujem Slovákov o poslednú rozlúčku s Hlinkom sa pripravili aj železnice. Cez tlač oznámili, že vypravia mimoriadne vlaky a cestujúcim z celého Československa do Ružomberka poskytnú polovičnú zľavu na lístky.

Pohreb Andreja Hlinku v Ružomberku, v strede biskup Ján Vojtaššák
Zdroj: Liptovské múzeum
Od 50 000 až do 120 000 tisíc osôb

Medzitým sa rozhodlo o tom, že Hlinkovo telo zabalzamujú. Hoci si to politik nikdy vyslovene neželal, noviny po zasadnutí predsedníctva HSĽS v Ružomberku informovali, že „priatelia Andreja Hlinku sa rozhodli zachovať toto telo i pre budúcnosť a preto bude Andrej Hlinka balzamovaný“.

V piatok 19. augusta telesné ostatky zosnulého vyložili na katafalk v kostole sv. Ondreja v Ružomberku. Čakajúcim na poslednú rozlúčku s ružomberským farárom oznámili, že pohreb sa uskutoční v nedeľu 21. augusta.

Koľko ľudí sa nakoniec 21. augusta 1938 v neveľkom Ružomberku tiesnilo, je dnes podľa historika ťažko odhadnúť. Takmer deväť hodín trvajúci pohreb si vraj nenechalo ujsť od 50 000 až do 120 000 osôb.

„Polícia mala plné ruky práce, aby udržala svoje kordóny pred náporom más,“ hovorí Letz o najväčšom pohrebe, aký dovtedy Slovensko zažilo.

Telesné ostatky Andreja Hlinku
Zdroj: Liptovské múzeum
Beneš neprišiel, Hodža a Šrobár áno

Okrem obrovského množstva obyčajných Slovákov do Ružomberka pricestovala aj elita vtedajšieho politického, cirkevného a spoločenského života. Neprítomný bol prezident Edvard Beneš, zastupoval ho však predseda vlády Milan Hodža.

Prišiel správca Matice slovenskej Jozef Škultéty, spisovateľ a tajomník Matice slovenskej Jozef Cíger-Hronský, podpredseda parlamentu Jozef Sivák, bývalý minister Vavro Šrobár, starosta Bratislavy Vladimír Krno aj podpredseda HSĽS a budúci prezident Jozef Tiso.

Na pohrebe sa zúčastnili viacerí poslanci, medzi nimi napríklad agrárnik Ján Ursíny, básnik Emil Boleslav Lukáč za čs. národnosocialistickú stranu, Franz Karmasin za Sudetonemeckú stranu či gróf János Esterházy za Zjednotenú maďarskú stranu.

Svoje zastúpenie mala armáda aj americkí Slováci. Niekoľko stočlenná skupina prišla na poslednú rozlúčku z Poľska, delegácia pricestovala aj z Chorvátska.

900 kňazov aj podnikateľ Baťa

„Typickou pre pohreb bola veľká účasť duchovenstva – až 900 kňazov, veď Hlinka bol kňazom. Pohrebné obrady odbavil jeho diecézny biskup a priateľ Ján Vojtaššák, ale prítomní boli aj ďalší biskupi Jozef Čársky, Michal Bubnič a Marián Blaha,“ vymenúva ďalšie osobnosti historik.

Za pozornosť stojí aj účasť známeho podnikateľa Jana Antonína Baťu. Komu sa na pohreb prísť nepodarilo, mohol si zapnúť rozhlas. V priamom prenose ho totiž podľa Letza komentovali slovenský reportér Gejza Faguľa a český reportér Franta Kocourek.

Smútilo sa nielen na Liptove, ale všade na Slovensku. Vláda podľa Letza nariadila, aby bola na všetkých dôležitejších štátnych úradoch v Bratislave vyvesená čierna zástava.

Večer v deň pohrebu sa na vrcholoch po celom Slovensku rozhoreli smútočné vatry a na druhý deň sa vo všetkých bratislavských katolíckych kostoloch o 7:00 ráno uskutočnili zádušné omše za spásu duše Andreja Hlinku.

Kam zmizlo Hlinkovo telo?

Hlinkov život bol pestrý a plný zvratov. To isté sa dá povedať aj o osude jeho telesných ostatkov, ktoré v deň pohrebu vložili do krypty na ružomberskom cintoríne. Koncom októbra 1939 zabalzamované telo preniesli do mauzólea, ktoré sa dodnes nachádza v blízkosti ružomberského kostola.

„Úcta k telesným ostatkom Hlinku uloženým v mauzóleu bola súčasťou kultu Andreja Hlinku, ktorý sa pestoval najmä v rokoch prvej Slovenskej republiky. Mauzóleum navštevovali rôzne delegácie, štátni predstavitelia, zástupcovia spolkov a organizácií,“ vysvetľuje historik.

Keď sa v marci 1945 priblížil front, príslušníci slovenskej armády Hlinkove telesné ostatky previezli pravdepodobne do Dómu sv. Martina v Bratislave. Odtiaľ Hlinkovo telo zmizlo. Kam? Uspokojivá odpoveď na túto otázku neexistuje.

„Dohady a diskusie o miestach, kde by mohlo byť uložené Hlinkove telo, trvajú už 70 rokov. Zatiaľ sa ho nepodarilo nájsť,“ uzavrel rozprávanie Róbert Letz.

Pozrite si ďalšie fotografie zachytávajúce pohreb A. Hlinku:

Andrej Hlinka na smrteľnej posteli
Zdroj: Liptovské múzeum
Telesné ostatky Andreja Hlinku v presklenej rakve
Zdroj: Liptovské múzeum
Presklená rakva s telom Andreja Hlinku v ružomberskom kostole
Zdroj: Liptovské múzeum
Pred kostolom sv. Ondreja v Ružomberku
Zdroj: Liptovské múzeum
Pohrebný sprievod s rakvou Andreja Hlinku
Zdroj: Liptovské múzeum
Dav ľudí zhromaždených pred dnešným Gymnáziom sv. Andreja v Ružomberku
Zdroj: Liptovské múzeum
Zabalzamovaný Andrej Hlinka
Zdroj: Liptovské múzeum
Pohrebný sprievod v Ružomberku
Zdroj: Liptovské múzeum
Telo Andreja Hlinku v presklenej rakve
Zdroj: Zbierka Róberta Letza

Predchádzajúci

Ďalší

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude zverejnená / Povinné polia sú vyznačené *

Kontrolný kód *