Spirituálny kapitál

Intelektuálna charita a poctivá spiritualita

svätý erós

20. novembra 2015 Pavel 0 Comments

II. Vatikánsky koncil
„oduševňoval Duch Boží, Erós Pravdy „
„Pastieri majú byť do hľbky duše preniknutí horlivosťou o dom Boží
/ „zelo domus Tue“/
Má to byť horlivosť apoštolská.
Má to byť svätý erós“
 /str. 361 a 357, Kostol ako symbol, prof.Ladislav Hanus/

o tzv.erotickom kapitále

zvláštny kríž I

Tá podstatná informácia

ako sa svätý erós čerpá

a to priamo z nebeskej studne

 

Najzvláštnejšie a najneuveriteľnejšie a celej veci bolo, že vo mne nebolo ani stopy po tom dráždivom obraze ženy, ktorý v nás vzniká pri prvom stretnutí. Zaujala ma len jej duša a jej pochopenie mojej duše. Došlo tak ku vzájomnému dotyku duší, ktorý iba veľmi pomaly a veľmi postupne prechádzal aj v sféru tela, pričom bez akejkoľvek rozdvojenosti na dušu a telo, bez akéhokoľvek studu a výčitiek. Bolo to skutočné vtelenie.

Skoro si viem vybaviť, ako sa stávali nádhernými oči mojej Psyché, ako rozkvital jej úsmev, prvé životodarné slzy radosti aj bozky a to ohnivé spojenie, v ktorom sa zlieval do jednej bytosti rozpoltený človek.

Vtedy sa mi zdalo, akoby dávny Boh, ktorý potrestal človeka vyhnaním z raja, znova prejavil svoju blahosklonnosť a do mojich rúk odovzdáva pokračovanie v dávnom stvorení sveta, ktoré bolo prerušené neuposlúchnutím zákazu.

V nej sa pre mňa všetko našlo,  skrze ňu sa vo mne všetko spojilo.

Hygiena lásky spočíva v tom, aby ste nikdy nehľadeli na seba z boku a aby ste sa nikdy neposudzovali navzájom pred inými.

Do tých čias, kým som bol v biede, nevedel som pochopiť tieto prirodzené pravidlá – akoby som vtedy nemal ani mydla ani uteráka a chodil som neumytý.Tak to teraz cítim.

Michail M.Prišvin, Skoro každá láska začína rajom

Dušou húsenice a kukly je motýľ     P.P. Florentskij

                 učí niekto na Slovensku niečo o nebezpečenstve sexuálneho vampírizmu?

o ženskej dôstojnosti
   
resssurection art
                                                                                           o antikoncepcii
                                                                         Eros a agapé, dve tváre lásky
28/03/2011
Pápežský kazateľ P. Raniero Cantalamessa predniesol v piatok, 25. marca, v Apoštolskom paláci prvú zo série kázní, ktoré sa konajú každoročne v pôstnom období za účasti pápeža a jeho spolupracovníkov z Rímskej kúrie. Známy kapucín pokračoval svojou prvou kázňou v tematickom cykle začatom v Advente a venoval sa otázke novej evanjelizácie sekularizovaného Západu zdôrazňujúc, že „je to hlavná starosť celej Cirkvi ale predovšetkým Svätého otca Benedikta XVI.“.Neblahý vplyv sekularizácie je zvlášť vidieť v ponímaní lásky, poznamenal v úvode pápežský kazateľ. Sekularizácia lásky spočíva v odtrhávaní ľudskej lásky od Boha vo všetkých jej formách a v jej zredukovaní iba na «profánnu» záležitosť, kde Boh je niečím «naviac», ba dokonca je rušivým prvkom.“ P. Cantalamessa ďalej rozviedol svoju úvahu na túto tému s odkazom na encykliku Benedikta XVI. «Deus Caritas est». „Láska trpí týmto neblahým oddelením sa nielen v mentalite sekularizovaného sveta, ale tiež medzi veriacimi a to zvlášť medzi dušami, ktoré žijú zasväteným životom. Ak maximálne zjednodušíme situáciu, mohli by sme povedať, že
                                                                    vo svete nachádzame «eros» bez «agapé»,
                                                      zatiaľ čo medzi veriacimi často nájdeme «agapé» bez «erosu».“
„«Eros» bez «agapé» je romantická láska, väčšinou vášnivá až násilná. Láska, ktorá obmedzí druhého niekedy až na predmet vlastného potešenia, ignoruje obetavosť, vernosť a sebadarovanie. Netreba ju príliš opisovať, pretože túto skutočnosť máme denne na očiach, keďže dnešná kultúra ju propaguje agresívnym spôsobom na internete, vo filmoch a v televízii….
Pre nás je užitočnejšie objasnenie toho, čo znamená «agapé» bez «erosu»… Prejavuje sa ako «chladná láska» skôr z rozhodnutia než z vnútorného podnetu srdca. Je to viac splynutie s vopred vytvorenou formou než neopakovateľný zrod, ako je neopakovateľná pred Bohom každá ľudská bytosť.Prejavy takejto lásky k Bohu sú podobné napísanému milostnému vyznaniu. Ak je niekedy svetská láska telom bez duše, tak nábožná láska – takto praktizovaná – je zasa dušou bez tela.“
Ľudská bytosť však nie je anjelská, nie je čistý duch“, pokračoval P. Cantalamessa.
„Je dušou aj telom, ktoré sú podstatne zjednotené. Vo všetkom, čo človek robí, vrátane lásky, sa musí odrážať táto štruktúra.“
Pokiaľ je zložka viazaná s časom a telesnosťou – systematicky negovaná alebo potlačovaná, výsledok je dvojaký: alebo vedie k únave, ak sa koná z povinnosti a kvôli zachovaniu vlastného imidžu, alebo sa hľadajú viac či menej dovolené kompenzácie, až k známym veľmi bolestným prípadom. Preto nie je možné si nevšimnúť, že základom mnohých morálnych deviácií zasvätených osôb je zdeformované a pokrútené chápanie lásky.“
Ďalej pápežský kazateľ poukázal na nevyhnutnosť zmierenia obidvoch dimenzií lásky. A to jednak na praktickej úrovni, čomu však musí predchádzať zmierenie na úrovni teoretickej. Oddeľovanie «erosu» od «agapé» vniesol do kresťanského sveta švédsky luterán Anders Nygren svojím dielom «Eros a agapé», a doplnil tak Lutherove učenie oddelenia viery od skutkov.
A keďže nemôžeme zmeniť svetský pojem lásky, môžeme poopraviť túto teologickú víziu, ktorá ho – hoci nechcene – podporuje a uzákoňuje. A práve toto urobil pápež Benedikt XVI. encyklikou «Deus Caritas est», v ktorej opakovane potvrdzuje tradičnú katolícku syntézu s pomocou modernej terminológie. «Eros» a «agapé» vychádzajú z jedného prameňa lásky. Boh miluje – píše Benedikt XVI. – a túto jeho lásku možno celkom isto kvalifikovať ako «eros», ktorý je však zároveň plné «agapé».“
V závere P. Cantalamessa vkladá túto dimenziu «erosu» – vyslobodeného zo zajatia sekularizácie – do života osôb, ktoré sa zasvätili Bohu.
V úvode som naznačil nebezpečenstvo, ktorému sú vystavené duše zasvätených osôb.
                                                                  Toto nebezpečenstvo spočíva v «chladnej láske»,
                                         ktorá neprechádza z mysle do srdca a je ako slnko, ktoré svieti, ale nehreje.
Pokiaľ eros znamená túžbu, nesmieme mať strach z citov a tým menej nimi pohŕdať a potláčať ich. V rámci lásky k Bohu – napísal Viliam zo St.Thierry (Meditácia, XII, 29) – je cit (affectio) tiež milosť. Sama prirodzenosť totiž takýto cit poskytnúť nemôže.“
Prvoradým cieľom nášho «erosu», teda nášho hľadania, našej túžby, príťažlivosti a nadšenia musí byť Kristus. Medzi Bohom a blížnym je Slovo, ktoré sa stalo telom a spojuje obidve krajnosti v jednej osobe. Práve a jedine On je základom lásky k blížnemu“,
povedal P. Cantalamessa v prvej tohtoročnej pôstnej kázni
pred členmi Rímskej kúrie a pred svätým otcom.
                                                len vážení pozor na takéto majstrovstvo v milovaní bez Krista
                                                    pri ktorom prídete akoby ku zdroju nekonečných rozkoší
                                                          a popritom chodení po vodu do Evinej studne
                                                                       si nafúknete skoro do explodovania
                                                                                     aj falošné ego
milenarizmus1
                                                                         
                                                                         
                                                                             poradňa na www.vira.cz
                                                                                    Mystika a eros

    Skôr ako začnem svoj referát, chcem podotknúť, že som si vybral tému, na ktorú som ešte nedorástol. Snáď by bolo vhodné, aby o týchto veciach referoval mystik, teda človek, ktorý už zakúša celobytostnú jednotu s Bohom. Hovoriť o týchto veciach ma núti skôr potreba, ako vedomie kompetentnosti, lebo aj ako duchovný radca bohuzasvätených duší a tiež na svojom vlastnom duchovnom vývoji vidím, že človek nemôže určité rozmery svojej existencie beztrestne odhodiť. To, čoho sa dokázal ako mladý rehoľník veľkodušne zriecť, sa mu často neúprosne vracia v strednom veku. Je konfrontovaný s tým, o čom si myslel, že už to prekonal, že z toho vyrástol.

To sa týka predovšetkým oblasti erotiky, alebo lepšie povedané „túžby po ľudskej láske“.


Človek má dve možnosti. Buď dospieť do mystiky, teda do stavu, keď nachádza v Bohu svoje doplnenie, alebo ostať len prirodzeným človekom, ktorému zostanú v rámci rehoľného života len nesplniteľné prirodzené túžby. A takýto nenaplnený človek je tragickou postavou. Postupne sa v ňom objavuje stále väčšia miera bolesti a sklamania z jeho „duchovnej“ cesty. Namiesto rastúcej lásky sa objavuje rastúca tvrdosť srdca a zlosť. Agresivita, ktorú často môžeme objaviť pod povrchom slušnosti a zdanlivej dobrotivosti u niektorých „duchovných“, je znamením toho, že svoj duchovný život nežijú správne. Rehoľník nie je pozvaný k tomu, aby v sebe poprel človeka so všetkými základnými túžbami, ale aby sa učil všetky svoje základné túžby smerovať k Bohu. Popretie základných túžob vyústi postupom času

                                                 do neuróz, do tvrdosti srdca a do čudáctva.

S týmto čudáctvom sa často stretávame aj u rehoľníkov, ktorí sa rozhodli žiť čiste duchovne a pri tom nebrali ohľad na požiadavky svojej ľudskej prirodzenosti.
Walter Schubart začína svoju knihu „Náboženstvo a eros“ tvrdením: „Náboženstvo a eros sú dve najmocnejšie sily života. Kto ich považuje za zásadných protivníkov, učí večnému rozdvojeniu duše. Kto z nich robí nezmieriteľných nepriateľov, trhá ľudské srdce.“
V dejinách náboženstiev môžeme pozorovať dva protichodné prúdy: Jeden chce dospieť k Bohu tým, že sa zrieka sexuality a pestuje askézu a zdržanlivosť, druhý naopak chce zakúsiť Boha prostredníctvom sexuality a erosu. Mnohí pokladajú sexualitu a eros za nebezpečie pre spiritualitu. Iní naopak tušia, že práve sexualita by mohla byť tou najväčšou duchovnou silou. Obidve cesty zrejme zodpovedajú ľudskej skúsenosti.
Ak chceme hovoriť o sexualite ako o duchovnom prostriedku na ceste k Bohu, musíme si uvedomiť, že nie každá forma sexuality je cestou k Bohu. Možno práve toto majú na mysli tie kresťanské školy, ktoré vidia v sexualite veľké nebezpečie a riziko. Jedine zrelá a správne žitá sexualita, teda sexualita žitá v súlade s Božím zákonom, môže viesť k Bohu. Nie je to teda, a ani nemôže byť, sexualita odtrhnutá od zodpovednej lásky. Zmyslom sexuality a erosu je smerovanie od seba k blížnemu. Fascinácia tým druhým. A tu zrejme nachádzame spoločného menovateľa pre eros, ako ľudskú lásku k človeku a mystiku, ako ľudskú lásku k Bohu. V obidvoch sa jedná o fascináciu tým druhým.
V prvom prípade ide o fascináciu človekom ako Božím obrazom, v druhom prípade sa jedná o fascináciu Bohom samotným bezprostredne. Ale v obidvoch prípadoch človek hľadá Boha. Istý filozof, ktorého meno si už nepamätám, vyjadril pravdu o ľudskej láske k človeku týmito slovami: „Milovať druhého človeka znamená, aspoň podvedome očakávať, že on bude mojim bohom. Základný skutok milosrdenstva spočíva v tom, odpustiť tomu druhému, že nemôže byť mojím Bohom.“
Jeden zo súčasných moderných teológov hovorí, že prví ľudia v raji žili na úrovni bohočloveka. Aj keď človek svojím hriechom stratil tento rozmer božskosti, Boh i ľudia a môžeme povedať, že dokonca celý stvorený svet, tento rozmer od neho očakáva. „Všetko stvorenie očakáva zjavenie sa Božích synov.“ Boh ešte aj dnes očakáva od človeka to, čo kedysi v Adamovi stratil. Ale aj náš blížny očakáva od nás, že budeme k nemu tak dobrý ako je Boh. Všetci sme sklamaní, keď narazíme v človeku na niečo iné, ako na dobrotu Boha.
Aj v láske platí zásada, ktorú vyjadrujeme v modlitbách: „aby sme sa učili postupovať od lásky k veciam viditeľným, k láske k veciam neviditeľným“. Musíme sa najprv naučiť správnej láske k človeku, aby sme dokázali milovať Boha.

Chvála cudnosti    

Porno je od slova odporno


V tomto referáte by som sa chcel pozrieť na kresťanskú mystickú tradíciu, ktorá obsahuje v sebe skúsenosť, že sexualita (ako ľudská láska vyjadrená ľudským spôsobom) sa môže stať prameňom spirituality a že eros môže viesť človeka ku zjednoteniu s Bohom. Mystická tradícia kresťanstva prekonáva tento neblahý rozkol medzi erosom a náboženstvom a tak uzdravuje rozpoltené ľudské srdce.
Problém mnohých bratov, ktorí opustili svoje povolanie, spočíva predovšetkým v tom, že sa im nepodarilo premeniť sexualitu v prameň duchovného života a vzájomne spojiť eros a mystiku. Mnoho rehoľníkov žije nevedomky v dvoch rovinách, a to v rovine ich duchovných ideálov na jednej strane a na druhej strane v rovine ich ľudských potrieb, ich sexuality. Zakúšanie Boha a sexualita sú pre mnohých nezmieriteľným rozporom.
Mystika nie je len pre niekoľkých málo vyvolených. Taktiež dnes nám chce byť Boh blízko, chce sa nám venovať. A eros je i dnes stopou, ktorej sledovaním, môžeme Boha vytušiť a dosiahnuť k nemu. Mystika je v súčasnosti moderným slovom. Na knižnom trhu sa vynorilo mnoho titulov, ktoré chcú pojednávať o mystike. V mnohých z nich sa objavuje pravdivý výrok:

„Kresťan budúcnosti bude buď mystikom, alebo vôbec nebude kresťanom.“

Tá naša infekcia predivná

Dialóg s psychológiou nám môže ukázať, že mystika nie je len cestou náboženskou, ale aj terapeutickou – liečebnou, že zjednotenie s Bohom tiež lieči naše rany, oslobodzuje nás od vnútornej i vonkajšej závislosti a vedie nás k nášmu pravému JA. Snáď z toho zreteľne vysvitne, že mystická cesta je odlišná od cesty úsilia o morálnu dokonalosť. Mystická cesta nevychádza predovšetkým z morálnych princípov ale zo skúsenosti božského, ktorá premieňa človeka v jeho najhlbšom vnútri a mení tak aj jeho konanie. Zatiaľ čo sa morálka snaží vonkajšími príkazmi premeniť človeka, premieňa ho mystika z vnútra. Podobnú skúsenosť urobil aj sv. František. Zmenu v nového človeka dosiahol až keď prežil stretnutie s Bohom v kontemplatívnej modlitbe. Kto sa úplne a celkom odovzdá Bohu a zjednotí sa s ním, bude preniknutí jeho Duchom. Boží Duch ho potom vnútorne premení.
Od nepamäti vyjadrovali mystici svoje duchovné zážitky erotickým slovníkom, teda slovníkom lásky človeka k človeku. Preto práve vzťahu mystiky a erosu, spirituality a sexuality venujem zvláštnu pozornosť. Mystici zrejme prežívali eros ako prameň túžby po zjednotení s Bohom a medzi erosom a mystikou objavovali spriaznenosť. Cirkev ako celok sa dlho chovala k sexualite skôr obranne ako k pudu, ktorý musí byť držaný na uzde. Ale vo vnútri cirkvi existovali aj iné skúsenosti. Rôzni mystici vyjadrovali svoje náboženské zážitky rečou biblickej „Veľpiesne“.


Ak skúmame dejiny kresťanskej mystiky, môžeme rozlíšiť dva rôzne typy mystiky:
mystika zjednotenia s Bohom v jadre vlastnej duše – mystika podstaty
mystika lásky tvorí druhý typ, ktorá sa v kresťanskom stredoveku rozvíjala ako svadobná mystika.


Rozlíšenie týchto dvoch druhov mystiky je samozrejme skôr umelé ako reálne, pretože v obidvoch hrajú láska a eros základnú úlohu.
Aby sme sa vyhli nedorozumeniu, musíme správne definovať, čo rozumiem pod slovom eros. Dovolil by som si definovať eros, ako lásku k človeku vyjadrenú ľudským (zmyslovo vnímateľným) spôsobom. Eros sa vzťahuje k sexualite, ale nekryje sa s ňou.

Eros dokáže sexualitu preniknúť, humanizovať a v konečnom dôsledku prevýšiť.

Je to energetický potenciál, ktorý nespôsobuje len pohlavnú príťažlivosť, ale vzťahuje (vedie) človeka ku komunikácii, ku svetu, ku prírode, k povolaniu a sociálnemu cíteniu, k umeniu. Bez takto chápaného erosu by neexistovalo ani náboženstvo, ktoré by bolo schopné dotknúť sa ľudského srdca a pohnúť ním.
Ak pojednávame o mystike a erose, musíme mať pred očami mnohotvárnosť erosu. Eros môže byť hnacou silou ku zjednoteniu nielen s človekom, ale aj s Bohom. Môže nás však tiež prepadnúť ako zlodej a zraniť.

Podľa Sokrata Eros vnútorne tiahne ku uzdraveniu a ku zdraviu.

Eros je psychická energia, ktorá nás podnecuje, ktorej ide o to, aby sme sa rozvíjali, otvára nás k nadväzovaniu kontaktov a zväzkom s inými a väzbám k iným: aby sme sa neuspokojovali s tým, čo tu je, ale otvárali sa hľadaniu krásneho a krajšieho, hľadaniu pravdy.
P. Jozef Augustín, SJ píše vo svojich duchovných cvičeniach: „Podstatou duchovného života – sú z našej ľudskej stránky – hlboké priania a túžby. Pokiaľ by sme tieto túžby a priania nemali, nemohli by sme viesť skutočný duchovný život.“ Možno práve na pozadí jeho výpovede by sme mohli lepšie pochopiť zmysel erosu.

Eros je práve tou hlbokou túžbou po Absolútnom Dobre, Kráse a Pravde.

Boh je ten Absolútne Vzrušujúci. Niekedy sa v duchovnom živote dopúšťame chyby, že zabíjame v sebe svoje túžby. Domnievame sa, že podstatou duchovného snaženia je umŕtvenie všetkých našich pozemských túžob bez toho, aby sme sa súčasne naučili túžiť nebeským – duchovným spôsobom. Toto potom vedie k stavu duše, ktorí by sme mohli nazvať „živá mŕtvola“, ktorá je studená a chladná, ktorá je nestráviteľná pre druhých a nakoniec i pre človeka samého.

                          Podstatou asketiky nie je snaha nemilovať, ale skôr snaha o to milovať lepšie.

„Aby sme od lásky k veciam viditeľným prechádzali k láske k veciam neviditeľným“. Aby sme sa najprv v pozemských realitách učili správnej láske. Samozrejme je potrebné v sebe umŕtvovať túžby zlé a zvrátené, tie dobré a prirodzené skôr smerovať ku Vtelenému Bohu.
Mystiku zjednotenia nájdeme predovšetkým u gréckych cirkevných otcov a to predovšetkým u Origena, Evagria Pontika a Gregora Nysského.
Origenes užíva milostného jazyka Veľpiesne, aby vyjadril mystickú skúsenosť, že si Boh praje jednotu s ľudskou dušou. Láska, ktorú ospevuje Veľpieseň, je láskou medzi snúbencami alebo manželmi, ktorú stále ovláda prianie byť si blízko a túžba po nežnosti a zjednotení. Reč Veľpiesne sa samozrejme zvlášť dobre hodí k vykresleniu a k výkladu mystického života zameraného na vnútorné zjednotenie s Bohom. Origenes teda svoju mystiku vykreslil ako svadobnú mystiku. Použil slová ľudskej lásky, aby objasnil náš vzťah k Bohu.
Evagrius Pontikus hovorí o kontemplácii ako o cieli duchovného života. Až kontemplácia robí dušu celkom zdravú. Jednota s Bohom je vlastným cieľom človeka, vedie ho k tomu, že sa v ňom rozsvieti obraz Boha a spôsobí skutočnú jednotu ľudského ducha. Evagrius hovorí o jednote, aby vyjadril, že takýto človek v láskyplnom zjednotení dospel k dokonalému poznaniu najsvätejšej Trojice. Kontemplácia mení ľudskú dušu, splynutie s Bohom ho zjednotilo i s vlastnou pravou podstatou. Vzniká v ňom – apatheia – duševné zdravie.
Gregor Nyssenský, ktorého Rahner nazýva otcom kresťanskej mystiky, zakúša Boha v jeho trvalej nepoznateľnosti. Boh sa vymyká každému ľudskému uchopeniu. Ale pretože je človek stvorený na boží obraz, môže svojou dušou Boha vytušiť a dokonca zakúšať. Človek sa k Bohu vzpína, vystupuje zo seba v extáze, nikdy však nemôže nekonečného Boha s vlastnými silami dosiahnuť. Láska vyvádza človeka z jeho uzatvorenosti do seba samého k púti za Nekonečným. Človek v sebe objavuje „hlboko vo vnútri tkvejúce šípy lásky“. Sám Boh zranil človeka svojou láskou. Človek má v sebe akési tušenie Boha, pretože nikdy by ho nehľadal, keby ho už nebol stretol. A tak začína tento láskou zranený človek Boha hľadať, dokiaľ sa s ním nezjednotí. Človek je „hrdý na svoje poranenie, keď v hlbine svojho srdca pocíti silnú netelesnú túžbu“. Táto túžba vedie človeka k vášnivému hľadaniu Boha, podobne ako nevesta z Veľpiesne hľadá svojho milého: ide o lásku plnú túžby, ovšem netelesnej túžby, ktorá však vždy presahuje lásku medzi mužom a ženou.


Napätie medzi erotickou láskou k Bohu a pohrúžením sa do temnej hlbiny Božej nájdeme u sv. Jána z Kríža. Ján píše strhujúci milostnú báseň:
„V úplnej temnote noci,
keď vrúcne horelo celé moje milujúce srdce,
o preblažená hodina!
Vytratil som sa potichu
zo svojej do hlbokého pokoja ponorenej chyže.
A keď dych zorničky
začal rozprestierať svoj kučeravý vlas,
tu dotkla sa mojej šije
tak jemne jeho pravica,
že všetky zmysly ma blaženosťou opustili.
Spitý svätou rozkošou
smel som svojou hlavou spočinúť na Milovanom:
svet zmizol,
keď moja túžba bola uspokojená,“


Svoju milostnú báseň posiela Terézii so slovami: „Tieto verše sú, ako verím, písané pod vplyvom veľkej lásky k Bohu, ktorého múdrosť a láska sú bez hraníc. Ak je nejaká duša preniknutá touto láskou a ak sa jej dostane od nej vnútorný podnet, takže je o tom schopná sa rozhovoriť, potom má takisto účasť na jej plnosti a jej prudkosti.“
Georges Bataille vo svojej knihe „Svätý eros“ hovorí:

„Ak je mystický zážitok nejako zrovnateľný so vzrušením fyzickej rozkoše, potom je zjednošujúce tvrdiť, že slasť pohrúženia, o ktorej hovoria mystici, vždy zahŕňa do určitej miery aktivitu sexuálnych orgánov“. Podľa Batailleho ide v extatickom zážitku mystikov o to: „otvoriť sa bezprostrednej vitalite, ktorá býva obyčajne stlačená a náhle sa uvolní tak, že človek prekypuje nezmernou radosťou z bytia. Rozdiel od zmyselných skúsenosti spočíva jedine v tom, že sa všetky tieto hnutia koncentrujú na vnútorné vedomie“.

Sv. Bonaventúra zastáva názor, že tí, ktorí vstúpili na mystickú cestu bývajú často „poškvrnený telesným prejavom“. Ide predovšetkým o niečo, čo mystici považujú za súčasť svojej skúsenosti.
Snáď by bolo vhodné dotknúť sa ešte jedného okruhu a to mystiky v ponímaní transpersonálnej psychológie. Všimnem si zvlášť italského psychológia Róberta Assagioliho, ktorý je považovaný za zakladateľa psychosyntézy. Assagioli ako psychológ verí v možnosť premeny sexuálnej energie v energiu duchovnú. Je toho názoru, že práve mystikom sa táto premena podarila. Najprv sa musí sexuálna energia premeniť v energiu emocionálnu. „Na vyššom stupni dochádza k sublimácii personálnych emócii v duchovnú lásku k iným bytostiam a k Bohu. K takejto sublimácii ľudskej lásky v lásku náboženskú zrejme u mnohých mystikov a svätcov došlo.“ Sublimácia sa však podarí len vtedy, „ak sa nepokúšame o vytesnenie nižších energií alebo o ich nepriateľské potlačenie, ale vynasnažíme sa vyjadriť pri každej príležitosti vyššie energie. Nejde teda o to, milovať menej, ale o to, milovať lepšie: „Len vyššia láska môže zvíťaziť nad láskou nižšou.“
Odkazuje na Schopenhauera, podľa ktorého prebudenie sexuality so sebou zjavne vždy prináša i duchovnú energiu: „Vo dňoch a nociach, v ktorých je náchylnosť k rozkoši najsilnejšia…práve vtedy sú i najvyššie duchovné energie…..pripravené k najvyššej aktivite.“ Preto je pre Assagioliho úplne prirodzené, že mystici. ktorí vášnivo milujú Boha, zároveň pociťujú i svoju sexuálnu energiu. Chápe, že mystická láska pozná „podobné reakcie aké sú v ľudskej láske“. „Mystici preto hovoria o mystickej svadbe. I tu nájdeme stále tie isté vlastnosti lásky, túžba po doplnení, po zjednotení, a potom po vydávaní lásky v službe ľuďom.“


Na záver uvediem len výpoveď P. Anselma, keď sa ho opýtali, ako on konkrétne prežíva toto spojenie:

„Zo svojho vlastného života viem, že mám potiaže so sexualitou vždy, keď ju chcem dokonale zvládnuť, alebo keď som k nej stratil vzťah, keď ju chcem zamedziť alebo ju potlačiť alebo sa snažím nejako nad ňu povzniesť. Keď ju vďačne prijímam ako silu, ktorá udržuje moju životnú silu, ktorá ma povznáša nad seba samého a robí zo mňa muža, vtedy prichádza okamžik, keď sa moja sexualita premieňa v duchovnú energiu. Cítim, že do môjho vzťahu k Bohu vstupuje iná kvalita, ak som za svoju sexualitu vďačný, a to i vtedy, keď sa táto sexualita vzpiera mojej vôli, ktorá by ju chcela stále ovládať. Vtedy strácam svoj vnútorný strach pred sexualitou. Práve v nej objavujem nepokoj, ktorí mi vložil do srdca Boh, aby som nepocítil pokoj skôr, než ho objavím v ňom. Vo vďačnosti za sexualitu sa rozvíja aj eros ako posvätná a uzdravujúca sila, ktorá dáva môjmu životu novú prichuť, vnáša do môjho vzťahu k Bohu opojnú chuť vína, premieňa stojatú vodu mojich mravných ideálov čistoty vo víno božského života a vedie ma k triezvemu opojeniu Božou láskou. Ide tu o prekvapivé opojenie, ktoré môže byť vyjadrené v nežnom a ohľaduplnom zachádzaní s vecami každodenného života, vo vedomom vnímaní vlastného tela, v prebudenej otvorenosti voči bratom a sestrám v mojom okolí, v mojej prítomnosti v ktoromkoľvek okamžiku, v pozornosti venovanej prítomnému Bohu.

 

imgres

 

                                                           Encyklika: “Boh je láska”

Pondelok, 6. 3. 2006

Dňa 25. januára 2006 pápež Benedikt XVI. publikoval svoju prvú encykliku: Boh je láska. Nakoľko si počas tohto roka uvažujeme o láske, bude asi na mieste všimnúť si, čo nám o láske chce povedať náš nový najvyšší pastier.

Encyklika je mimoriadne zaujímavá hlavne vo svojej prvej časti. Aj keď jej druhá časť je prakticky orientovaná a teda číta sa ľahšie ako prvá, prvá kapitola je zaujímavá pre novosť pohľadov, ktoré svätý otec predstavuje. Priznám sa vám, že tie jeho myšlienky sú tak nevšedné, že niekoho by mohli dokonca i pohoršiť. Hlavne tých povrchnejších.

Na samom začiatku encykliky pápež cituje Prvý list apoštola Jána: „BOH JE LÁSKA; a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom” (4,16). Od týchto slov dostala encyklika i svoje meno. Pápež poukazuje na to, že potrebujeme sa na tieto slová znova pozrieť, pretože oni nám hovoria nielen o tom, kto a aký je Boh, ale aj o tom, kto a akí sme my, ľudia. Tieto slová definujú aj Boha aj človeka a jeho životnú cestu. A – poukazujúc na ďalšie slová z toho istého listu: „Spoznali sme lásku, akú má Boh k nám a uverili sme v ňu, – pápež poukazuje na definíciu kresťanstva: kresťanstvo je vlastne o spoznávaní Božej lásky a o odpovedi na túto lásku: samozrejme nielen v teórii, ale hlavne praxi. Z toho vyplývajú dve veci: 1) Kresťanstvo je reakciou. My Boha nehľadáme prví, Boha nemilujeme prví. Boh je prvý voči nám vo všetkom. Od nás sa žiada iba odpoveď, reakciu. 2) Jediným obsahom nášho života, ak sme spoznali Boha-Lásku, musí byť láska. A to aj v prípade, že sa voči nám iní dopúšťajú nespravodlivosti. V mene kresťanského náboženstva nie je možné praktizovať voči sebe navzájom nič iné, iba lásku.

Po tomto úvode pápež prechádza do teoretickej roviny lásky. Najprv analyzuje jazyk. Poukazuje na to, že všeličo sa dnes nazýva láskou. Máme lásku k vlasti, k svojmu povolaniu, medzi priateľmi, k práci, medzi rodičmi a deťmi, medzi súrodencami a príbuznými, k blížnemu a lásku k Bohu. A máme aj to, na čo sa snáď myslí najviac, keď sa hovorí o láske, lásku medzi mužom a ženou, v porovnaní s ktorou „už na prvý pohľad blednú všetky ostatné formy lásky.” A  pápež sa pýta: „Spájajú sa v konečnom dôsledku všetky formy lásky dovedna a je láska – napriek rôznorodosti svojich prejavov – napokon jediná, alebo naopak používame to isté slovo na pomenovanie úplne rozdielnych skutočností?”

Po odpoveď sa pápež vyberie do Svätého písma i do starého Grécka. Stará gréčtina pozná niekoľko výrazov na označenie toho, čo my nazývame slovom láska: erosphillia a agapéEros, píše svätý otec, je „láska medzi mužom a ženou” a táto „sa nerodí z myslenia a vôle, ale istým spôsobom je človeku daná a presahuje ho”. Zaujímavosťou je, že grécky preklad Starého zákona slovo eros používa dvakrát, no v Novom zákone sa nenachádza ani raz. Novozákonné knihy zo spomínaných troch slov uprednostňujú slovo agapé, ktoré sa v gréckej kultúre používalo iba okrajovo. Slovo phillia, priateľstvo, preberá a prehlbuje Jánovo evanjelium, ktoré chce ním vyjadriť vzťah Ježiša s jeho učeníkmi. „Zanechanie slova eros spolu s novou víziou lásky, ktorá sa vyjadruje slovom agapé,” hovorí pápež, „nepochybne označuje niečo podstatné v novosti kresťanstva, a to práve v chápaní lásky.”

Potom sa pápež sústreďuje na námietky voči kresťanstvu čo sa týka lásky. Napríklad filozof Nietzsche ho obvinil, že „dalo erosu vypiť jed, a hoci eros naň nezomrel, zdegeneroval na neresť.” Podobne cituje aj iné námietky typu, že Cirkev nám svojimi prikázaniami a zákazmi strpčuje práve najkrajšiu vec v živote, že kresťanstvo zničilo eros. Pápež na tieto námietky odpovedá. Najprv sa sústreďuje na chápanie erosu v predkresťanskom svete. Gréci napríklad v erose videli „predovšetkým opojenie, potlačenie rozumu“božskou bláznivosťou”, ktorá človeka vytrháva z obmedzenosti jeho existencie a v tomto bytí, premoženom božskou mocou, mu dáva zakúšať najvyššiu blaženosť. Všetky ostatné mocnosti medzi nebom a zemou sa tak stávajú druhoradými.” Podobne tomu bolo aj v iných kultúrach a náboženstvách. Na náboženskej rovine sa tento postoj prejavoval kultmi plodnosti, hlavne v podobe tzv. “posvätnej” prostitúcie, kde sa eros oslavoval ako božská moc.

Proti takejto forme náboženstva sa však rozhodne postavil Starý zákon, ktorý ju pokladal za perverziu náboženskosti. Tým ale eros neodmietol. Iba vyhlásil vojnu prekrútenému chápaniu a falošnému zbožšťovaniu erosu. Hoci protagonisti týchto foriem praktizovania erosu tvrdili, že ich to vedie k extáze, k výstupom k božskému, v skutočnosti, na základe dôvodov, ktoré uvádza pápež, išlo o degradáciu človeka. A ak to tak je, potom eros potrebuje nie odmietnutie, hovorí pápež, ale disciplínu a očistenie, aby človeku nedával „len chvíľkovú potechu, ale istú predchuť vrcholu existencie, toho šťastia, po ktorom túžime celým svojím bytím.”

Pápež z tohto pohľadu na predkresťanské chápanie erosu dedukuje dva poznatky: „že medzi láskou a božským existuje nejaký vzťah: láska sľubuje nekonečnosť, večnosť – skutočnosť, ktorá je väčšia a úplne odlišná od každodennosti našej existencie. No zároveň sa ukázalo, že cesta na dosiahnutie takého cieľa nespočíva v tom, že sa človek nechá premôcť inštinktom. Potrebné je očisťovanie a dozrievanie, ktoré prechádza aj cestou odriekania. Tu však nejde o odmietanie erosu ani o jeho “otrávenie”; naopak, je to uzdravenie jeho skutočnej veľkosti.”

Toto očisťovanie a dozrievanie erosu sa robí cez snahu o jednotu duše a tela. Kresťanstvu sa vyčíta, že v minulosti bolo neprajníkom toho, čo je telesné. Noci pápež pripúšťa, že tendencie v tomto zmysle mohli jestvovať, riešením nie je ani opak, že sa začne zvelebovať telo spôsobom, ktorý je v skutočnosti plný klamu. „Eros, degradovaný len na sex, sa stáva tovarom, obyčajnou vecou, ktorú možno kúpiť a predať, ba čo viac, sám človek sa stáva tovarom. Naopak svoje telo a pohlavnosť tým považuje len za materiálnu časť seba samého, ktorú možno používať a využívať na základe úžitku.” Dôsledkom je strata slobody a degradácia ľudského tela. Zvelebovanie ľudského tela sa môže veľmi rýchlo zmeniť na nenávisť voči telesnosti. „Kresťanská viera, naopak, človeka vždy považovala za dvojjediné bytie, v ktorom sa duch a hmota navzájom prenikajú, vďaka čomu obe nadobúdajú novú vznešenosť. Áno, eros nás chce povzniesť k Bohu, previesť nás ponad nás samých, no práve preto si vyžaduje, aby sme nastúpili cestu askézy, odriekania, očisťovania a uzdravenia.”

„Ako sa máme konkrétne vydať na túto cestu askézy a očistenia?” Pápež dôvodí, že je to cez agapé. 

Agapé je na rozdiel od erosu,kde človek hľadá svoju extázu cez iného človeka,

láskou, ktorá sa stáva „starosťou o druhého a pre druhého. 

Nehľadá viac seba, ponorenie sa do opojenia šťastím. Naopak, hľadá šťastie milovaného: stáva sa zriekaním, je pripravená na obetu, ba dokonca ju vyhľadáva.” „Áno, láska je extázou,” hovorí svätý otec, „ale nie extázou v zmysle okamihu opojenia, ale extázou v zmysle cesty ako neustáleho exodu z „ja”, uzatvoreného do seba samého, k jeho oslobodeniu v darovaní sa a práve tým aj v znovunájdení sa, ba až k objaveniu Boha.” A poukazuje tu na cestu Ježiša, ktorý sa dal na cestu kríža a cezeň vzkriesenia a to kvôli láske k nám. Obrazom Ježišovej cesty a teda aj cesty našej je „cesta pšeničného zrnka”, ktoré odumiera, aby darovalo život novej úrode.

Pápež ďalej rozvíja veľmi zaujímavú myšlienku o vzťahu dvoch typov lásky: erosu agapé. Obyčajne sa tieto dva typy lásky zvykli stavať do protikladu. Jedným z najvýraznejších popisov tohto protikladu boli termíny

láska vystupujúca (eros)” a „láska zostupujúca (agapé)”.

Tieto dve lásky putujú v protismere. No pápež pripomína, že pravdou je opak: „skutočnosti eros a agapé – vystupujúcu i zostupujúcu lásku – nemožno nikdy úplne od seba oddeliť. O čo viac obe – i keď v rozličných dimenziách – nachádzajú správnu jednotu v jedinej skutočnosti lásky, o to viac sa uskutočňuje pravá povaha lásky ako takej. Aj keď je eros spočiatku predovšetkým žiadostivý, vystupujúci – fascinácia veľkým prísľubom lásky -, keď sa potom približuje k druhému, kladie si čoraz menej otázok o sebe, hľadá čoraz viac šťastie druhého, stará sa oňho stále viac a viac, dáva sa a túži «byť tu pre druhého». Tak sa doň včleňuje moment agapé; v opačnom prípade eros vedie k úpadku a stráca aj svoju vlastnú identitu. Na druhej strane človek nemôže žiť ani výlučne v darujúcej sa, zostupujúcej láske. Nemôže stále iba dávať, musí aj prijímať. Kto chce dávať lásku, sám ju musí prijať ako dar.” Medzi erosom agapé teda musí byť pojivo a toto pojivo najkrajšie vyjadruje rozprávanie o Jakubovom rebríku z Knihy Genezis (28, 12).

V ďalšej časti sa pápež sústreďuje na to, v čom je v zmysle lásky novosť biblickej viery. V prvom rade je to „nový obraz o Bohu. Boh nie je pre nás niekto neosobný, vzdialený, voči ktorému treba mať strach. Boh je osoba, ktorá nás hľadá, túži po nás, miluje nás. „Boh miluje a túto jeho lásku možno celkom isto kvalifikovať ako eros, ktorý je však zároveň plne agapé,” hovorí pápež, a poukazuje na mnohé obrazy vášnivo milujúceho Boha hlavne z kníh prorokov Ozeáša a Ezechiela.

Druhú novosť biblickej viery nachádzame v obraze človeka. Biblické rozprávanie o stvorení človeka nám hovorí o osamelosti Adama. Boh mu preto chcel dať pomocnicu. Medzi všetkým stvorením sa však nenašiel nikto a nič, čo by mu vyhovovalo. Preto mu Boh z rebra utvoril ženu. Odvtedy je človek neúplný a svoju úplnosť môže dosiahnuť len v spoločenstve s opačným pohlavím. „Nachádzajú sa tu dva dôležité aspekty. Eros je akoby zakotvený v samotnej ľudskej prirodzenosti: Adam hľadá, «opustí svojho otca i svoju matku», aby našiel ženu, lebo len oni spolu predstavujú plnosť ľudskej existencie, stávajú sa «jedným telom». Nemenej dôležitý je aj druhý aspekt: už od stvorenia upriamuje eros človeka na manželstvo, na vzťah charakterizovaný jedinečnosťou a definitívnosťou. Tak a jedine tak sa realizuje jeho najhlbšie poslanie. Predstave monoteistického Boha zodpovedá predstava monogamného manželstva. … spôsob, akým miluje Boh, sa stáva mierou ľudskej lásky,” hovorí pápež.

Od Starého Zákona prechádza potom k Novému a tu hľadá novosť kresťanskej lásky. Tá spočíva v samotnej osobe Ježiša Krista. Pápež poukazuje na tri podobenstvá z 15. kapitoly Lukášovho evanjelia o stratenej ovci, stratenej drachme a stratenom synovi. Pastier, žena a otec, ktorí sú obrazom Boha, vytrvalo a naliehavo hľadajú to, čo stratili a ich správanie podľa ľudského štandardu je dosť neslýchané. Také je v Ježišovi Kristovi správanie Božie voči ľuďom. Svoj vrchol dosahuje v pohľade do prebodnutého boku Ježiša Krista, ktorý Ján komentuje slovami „Boh je láska”. Iba ak vyjdeme odtiaľto – z kontemplácie nad prebodnutým bokom Kristovým – vieme definovať, čo je láska. Láska Ježišova, bola aktom totálneho sebaobetovania.

Tomuto „aktu sebaobetovania dal Ježiš trvalé sprítomnenie založením Eucharistie počas Poslednej večere.” Eucharistia je pre kresťanov skutočnosťou mnohovravnou. Prvou je aspekt pokrmu. Požívaním eucharistie sa zjednocujeme s Bohom a tým sa teda realizuje jeden z podstatných prvkov lásky: spájanie, jednota v láske, extáza.

Je tu však aj iný aspekt: sociálny. Eucharistiu neprijímame sami. Prijímame ju v spoločenstve, spolu s ostatnými bratmi a sestrami. A to nás navzájom medzi sebou zjednocuje. „Prijímaním sa odvraciam od seba a som priťahovaný ku Kristovi a tak aj k jednote so všetkými kresťanmi. Stávame sa “jedným telom”, spojení  v jedinej existencii. Láska k Bohu a láska k človeku sú tak skutočne zjednotené: vtelený Boh nás všetkých priťahuje k sebe. Preto sa agapé stala aj označením Eucharistie: v nej Božia agapé prichádza k nám v telesnej podobe, aby naďalej pôsobila v nás a prostredníctvom nás.” Sme teda zjednotení a toto nás zaväzuje k vzájomnej láske.

V druhej časti svojej encykliky sa Svätý otec sústreďuje na myšlienku, že Cirkev je spoločenstvom lásky, kde však nielen Cirkev ako celok, ale každý jeden jej člen ako jedinec je povinný praktizovať lásku cez službu. A dopĺňa, že hoci láska musí byť i spontánna, je dôležité, aby bola aj organizovaná, aby jej účinky boli čo najlepšie. Tu Svätý otec prechádza históriou Cirkvi, kde si všíma, ako od samého začiatku dobročinná láska, čiže charita, bola základnou charakteristikou Cirkvi. Skutky apoštolov nám silnými slovami popisujú prvotné komunity viery, kde jednotliví ich členovia mali všetko spoločné a nikto preto netrpel núdzu. No pápež realisticky poznamenáva, že „táto radikálna forma materiálneho spoločenstva sa v rozrastajúcej Cirkvi právom nemohla udržať.” Avšak aj napriek tomu, že sa časom podľa okolnosti a miestnych možností menila „základné jadro, o ktoré ide, … zostalo: vo vnútri spoločenstva veriacich nesmie byť taká forma chudoby, aby niekto nemal prístup k prostriedkom potrebným na dôstojný život.”

Rozhodným krokom v živote prvotnej cirkvi bolo ustanovenie siedmych diakonov, ktorých úlohou bola služba, a to nielen sociálna ale aj duchovná. Apoštoli si sami sebe ponechali službu slova a diakonov poverili „organizovanou láskou k blížnemu”.

Postupom rokov sa takto charita (dobročinná láska) „ustálila ako jedna z jej základných oblastí spolu s vysluhovaním sviatostí a s ohlasovaním Božieho slova. Prejavovať lásku vdovám a sirotám, väzňom, chorým a biednym každého druhu patrí k jej podstate tak isto ako služba sviatostí a ohlasovanie evanjelia. Cirkev nemôže zanedbávať službu lásky, podobne ako nemôže zanechať sviatosti a Božie slovo.”

Z toho všetkého vidno, že najhlbšou podstatou Cirkvi sú tri úlohy: ohlasovanie Božieho slova (kerygma-martyria), vysluhovanie sviatostí (leiturgia), služba lásky (diakonia). Charita patrí aj k jej prirodzenosti, je nepopierateľným prejavom jej podstaty. Cirkev je Božia rodina vo svete.

V tejto rodine nesmie byť nikto, kto trpí nedostatkom toho, čo nutne potrebuje. 

Caritas – agapé však súčasne prekračuje hranice Cirkvi. Povinnosť lásky viaže Cirkev voči každému človeku bez rozdielu.

Od 19. však prišlo voči charitatívnej činnosti cirkvi k námietke, ktorú potom neskôr rozvinul marxizmus. „Chudobní,” hovorí marxizmus, „nepotrebujú natoľko charitatívne diela, ako skôr spravodlivosť.” A preto sa treba snažiť nie o sýtenie chudákov, ale o nastolenie spravodlivého spoločenského poriadku. Okrem toho, že myšlienky marxizmu nemohli fungovať, pápež poukazuje na to, že nastolenie spravodlivého režimu je úlohou štátu a nie Cirkvi. Cirkev tu však má bezosporu svoju úlohu: jednak burcovať svedomie, očisťovať rozum no predovšetkým starať sa o momentálne potreby ľudí. Ďalej pápež poukazuje, že láska bude potrebná aj v najspravodlivejšej spoločnosti, pretože „vždy tu budú utrpenia, ktoré si vyžadujú útechu a pomoc. Vždy tu bude samota. Vždy tu budú aj situácie materiálnej núdze, v ktorých je nevyhnutná pomoc formou konkrétnej lásky k blížnemu.” A štát nie je tým, ktorý je volaný k charite: jednak kvôli chladnokrvnému byrokratizmu a tiež preto, lebo nie je schopný poskytnúť to, čo núdzni ľudia potrebujú najviac: „láskyplnú osobnú starostlivosť.”

Potom sa pápež rozpisuje o profile charitatívnej služby cirkvi, o tých, ktorí ju majú robiť, o ich formácii a o vyrovnávaní sa s frustráciami. Menuje dobrovoľníctvo, ako čosi čo slúži nielen ľuďom v núdzi, ale aj samotným dobrovoľníkom, pretože ich to formuje ku “kultúre života”. Poukazuje na to, že cirkevná dobročinná láska musí byť zameraná na každého, nesmie byť závislá na ideológiách, musí byť kompetentná, nesmie sa zameriavať na prozelytizmus (získavanie nových veriacich). No láska neponúka len materiálne veci, ale aj to najcennejšie: Ježiša Krista. Preto by bolo nespravodlivé, ak sa niekto obráti, tomuto obráteniu sa netešiť.

Na čo treba dávať pozor pri praktizovaní lásky? Na aktivizmus a sekularizmus. Tiež na tendenciu vyriešiť každú biedu. Človek charity (dobročinnej lásky) musí byť preto človekom hlbokej viery a modlitby, aby dokázal ľuďom ponúknuť to, čo mal a zvyšok nechať na Boha.

Encyklika „Boh je láska” je bezpochyby dobrým čítaním. Nenesie na sebe ani náznaky tzv. kuriálneho štýlu. Číta sa teda ľahko a je veľmi zrozumiteľná aj jednoduchému čitateľovi. Jej prínos je nesporný. Prvá časť geniálnym spôsobom vyjasňuje hlavne pojem eros.

Erotická láska sa chápe – či už veriacimi alebo neveriacimi – ako sex. Pápež však pripomína, že sex môže byť len jedným z jej prejavov.

Jej podstatou je však túžba po extáze, výstup do výšok. Niekto to robí sexom, iný kultom tela, iný zasa drogami alebo inými deštruktívnymi formami pôžitkov. Psychológ dneška by povedal, že je to cesta do Raja smerom dozadu, ktorá okrem toho, že je deštruktívna, nikdy nebude úspešná. Možná je len cesta vpred. Pápež nás svojimi myšlienkami privádza na správnu koľaj: erotická láska je legitímna, človek po nej túži oprávnene, no mnohé jej formy nás k cieľu neprivedú, naopak nás zničia. Preto táto láska potrebuje očistu a vyváženia cez lásku agapeickú.

Druhá časť zasa nielen sekulárnemu svetu, ale hlavne veriacim pripomína základnú definíciu kresťanstva a Cirkvi. Ak Cirkev bude inštitúciou lásky, potom jej prínos bude nesporný. Musia si to uvedomiť aj ateistické režimy, ale aj veriaci jednotlivci. Tie prvé preto, aby neprekážali dielu, ktoré oni nie sú schopné vykonať, tí druhí aby sa zmobilizovali a v tomto svete teroru, násilia a nenávisti sa vydali – bez bočnej agendy – hľadať trpiaceho človeka v akejkoľvek forme a tomuto človeku pomôcť.

1. Čo je pre teba v encyklike – na základe počutého – nové? Čo ťa prekvapilo? Čo ťa fascinovalo?

2. Nie si inšpirovaný spojením erosu a a agapé, ako to predstavuje pápež? Nepoznáš ľudí, ktorí praktizujú len jedno alebo len druhé, no chýba im spojenie medzi nimi? Čo to s nimi robí?

3. Nájdeš si čas na prečítanie celej encykliky? Myslíš, že encykliky pápežov majú svoj význam pre nás veriacich? Ak áno, aký?

Pripravil: Milan Bubák, S

Predchádzajúci

Ďalší

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude zverejnená / Povinné polia sú vyznačené *

Kontrolný kód *