Spirituálny kapitál

Intelektuálna charita a poctivá spiritualita

Karneval sa skončil

8. januára 2016 Pavel 0 Comments

Prvým a najsamozrejmejším darom,
ktorý môže dať kňaz svojmu okoliu,
je slúžiť pravde, a to celej pravde,
demaskovať blud a vyvracať
ho bez ohľadu na to,
do akej podoby je preoblečený
a v akej maske sa zakráda.
 
pápež Pius XI.
 Radosť je pečaťou viery
 Ustráchane komunity sú chore

 

Duchovný jed pokrytectva

Keď tu prebýval pred 2000 rokmi medzi nami vo fyzickom tele sám Boží Syn, prišiel ku nám s posolstvom z neba, ktorému sme dali názov evanjelium. Štyri evanjeliá, ktoré nám matka cirkev ponúka ako spoľahlivé,

sú prapôvodným jazykom Európy,

ako nám to pripomína J.W.Goethe. Veru, európska a svetová kultúra stojí na troch základoch:

gréckej filozofii, rímskom práve a na židokresťanskej viere.

Do podstaty kresťanstva patrí boj proti hriechu. Hriech pokrytectva patrí v Ježišovom evanjeliu na popredné miesta v tomto boji o záchranu človeka. Pretože umenie sa pretvarovať znamená život v klamstve. Kto sa takému štýlu života bude celoživotne venovať, ten podlieha veľmi silnému pokušeniu, a toto mu môže veľmi vážnym spôsobom poškodiť jeho nesmrteľnú dušu.

Sám Ježiš to vystihol vetou :

„ Veď keby aj človek celý svet získal, ale svojej duši by uškodil,

nebolo by mu to na žiaden osoh“.

Počas celých dejín cirkvi vyskytli chyby v ohlasovaní evanjelia. Napr. niektorí dobyvatelia nanucovali sv.krst domorodcom násilím miesto toho aby skôr podporovali poctivú prácu statočných misionárov. Alebo do vedenia cirkvi sa dostali kariéristi, ktorí miesto poslúženie exorcizmami porušili Ježišovo učenie a nechali upalovať osoby podozrivé z bosoráctva. Podobní diletanti vo vplyvných duchovných funkciách protežovali svojich v hriechoch žijúcich príbuzných a ako stalo sa že prenasledovali niekoho, koho matka cirkev vyhlásila za svätého. Takéto nesvätosti páchali tí, čo sa hrali na svätých, ale nimi veru neboli. Nikto po ich smrti ich za svätých nechcel vyhlásil, lebo zostal po nich veľmi divný pocit či mnoho nepríjemných skúseností.

Aj to je trpké ovocie pretvarovania.
Kde je toho príčina?

Pokúsim sa o analýzu tohto javu aj o návrh na východisko,

aby sme sa tejto chybe vo svojom duchovnom živote vyvarovali.

Svätá cirkev má za poslanie ľudí posväcovať a posielať ich do nebies. Náš Boh je Tri krát Svätý, do jeho spoločenstva sa dostanú iba tí, čo sú naplnení Duchom Svätým v každej oblasti svojho života a nemajú v sebe niečo nečisté.
Preto tá zdravá spiritualita musí začínať svätým krstom a končiť svätým pomazaním. Bez svätosti sa do neba nedostaneme. Ale musíme si dať všetci pozor na to,

aby naša svätosť nebola falošnou svätosťou.

Lebo z pravých evanjelií je až príliš jasné, kto bol najväčší protivník Kristov. Boli to tí, čo mali masku svätosti a pod ňou roky ukrývali niečo hrozivé. Pravdepodobne to bola veľmi rafinovaná pýcha. Táto vošla do dejín spirituality ako termín farizejstvo. Boli ňou postihnutí vtedajší vyšší klerici, teológovia a právnici, ktorí boli zodpovední za stráženie pravej viery. Navonok boli pravoverní, mravne bezúhonní a vzdelaní. Obyčajní ľudia ku nim mali veľkú úctu. Prišiel však z neba Ten, ktorý videl do srdca a ktorý prekukol tie vonkajšie masky, a stal sa pre takýto typ ľudí veľkým problémom. Videl totiž do ich duchovnej podstaty a nemohol ich aj razantne nenapomenúť. Otvorene ich nazval obielenými hrobami, hadmi, pokrytcami a vyslovil na nich silným hlasom aj prorocké „beda Vám!“. Boli to majstri vo vyvolávaní vonkajšieho dojmu, milovníci peňazí, ktorí sa denne navzájom klamali lichôtkami a trénovali sa v sebaoslave. Ježiš povedal nahlas pred všetkými, že

„ Vy sa robíte navonok pred inými, že ste vznešení.

Ale pred Bohom je tá Vaša vznešenosť ohavnosťou“

Posledná kvapka trpezlivosti vtedajších náboženských predstaviteľov pretiekla vtedy, keď sa Ježiš opovážil prehlásiť o sebe, že on je Jahve, čiže „Ja Som“. To bolo Božie Meno, ktorým sa Pán predstavil prorokovi Mojžišovi v horiacom kríku. To bola v očiach farizejov bohorúhavá drzosť najvyššieho stupňa. A keď Ježiš poprevracal stoly lakomým a hlučným obchodníkom v nádvorí chrámu a zobral na nich prorocký bič, vtedy sa rozhodli, že ho zabijú. Urobili to sofistikovane cez Pilátových vojakov, lebo veľmi dobre vedeli, že oni priamo zabiť niekoho nesmú. Tak intrigovali až do konca, až kým kráľa prorokov nedoštvali na kríž. Tam si prišli odpľuť pred umierajúcim Ježišom ako pred spravodlivo potrestaným bohorúhačom. A vraj podľa zjavení bl. A.K. Emmerichovej sa osopili na Presvätú Pannu ako na „nehanebnicu.“ Takto Ježiš skončil svoj život a takto začala pravá kresťanská cirkev.

Najväčšími protivníkmi vtelenej Pravdy boli vtedajší náboženskí predstavitelia.

Boli to majstri v pretvárke.

Odkaz tohto evanjeliového príbehu pre všetkých ľudí všetkých čias je,

aby sme si dali pozor pred náboženskými podvodníkmi.

Tí niečo aj dobré kážu ale niečo celkom iné v realite robia.

Na toto musíme byť zvlášť citliví. Naša etika má mať túto nekvalitu ako v zozname hriechov na prvom mieste. Ak sa niekde v cirkvi deje to, že je to na miestach posledných, a miesto pokrytectva sa bojuje oveľa viac proti alkoholu, necudnosti či nechodeniu do kostola, to by bol príznak duchovného polospánku. Kresťanská etika, ak chce zostať verná evanjeliu, si musí vážiť úprimnosť a v prvomrade upozorniť na nebezpečenstvo falošnosti.

Viacerí kňazi pôsobiaci roky v prvej pastoračnej línii na Slovensku zhodne tvrdia, že veriaci sa spovedajú na prvom mieste z hriechov proti šiestemu prikázaniu. Treba robiť preto medzi nimi osvetu, že dôležitejšie sú hriechy proti Bohu a prvým trom prikázaniam z Desatora. Čo je však na tom pozitívne, že slovenskí veriaci sú zvlášť citliví na falošnú lásku medzi nimi navzájom a tú považujú za prioritu, aby sa jej zbavili. Bodaj by sme žili pravdivé a úctivé medziľudské vzťahy navzájom. Bodajby bola čistá láska medzi manželmi, lebo vzťahy znečistené pretvárkou postihujú najmä deti v rodinách, robia ich nešťastnými a nás dospelých takýto hriech škaredí na duši asi najviac a v tých najintímnejších miestach.

Viacerí si uvedomujeme, že nestačí prijímať iba sviatosti,

ale že na to aby v nás boli účinné nestačí ich mnohopočetnosť.

Treba nám dozrievať na charakterných ľudí.

A to chce čas. V tomto sa netreba ponáhľať. Treba sa nám najmä vyhnúť tomu, aby niekto nedopadol tak, že má skoro všetky sviatosti a pri trávení života s ním zistíte, že je to

necharakterný človek.

Ktorý napríklad nedodrží slovo,

zaklame podlo a nízko priamo do očí

alebo nevie roky povedať slovo prepáč.

Ak chodí do kostola a ku sviatostiam a jeho vizitka sú takéto charakterové defekty, či nemáme povinnosť ho vážne najprv medzi 4.očami ho upozorniť, že sa mu pod kožu dostalo pokrytectvo? Bolo by správne od nás mlčať o tom a nenapomenúť ho? Čo je zvykom u nás: miesto napomenutia, na ktoré je potrebná zdravá dávka slušnosti a odvahy, toho človeka ohovoríme pred niekým iným…

A to sme kresťania?

Veď je to zbabelosť,

ktorú veľmi múdro pranieruje ako jednu z prvoradých cirkevných nerestí súčasnosti náš pápež František. Čím má niekto také špinavé reči voči iným, tým len o sebe prezrádza, že nežije v intímnej oblasti čisto.

Pápež prirovnáva také reči ku teroristickej akcii. Asi vie o čom hovorí. Či nie je ohováracia či osočovacia komunikácia medzi kresťanmi tiež vážnou diagnózou pokrytectva? Veď naše špinavé ústa prezrádzajú, že naša intimita nie je čistá, ak takéto aktivity považujeme za normálne a iným prezentujeme, že naša intímna oblasť je akože presvätá. Neklameme takto seba aj iných, že nie sme ešte normálni slušní ľudia, ktorí nemôžu byť svätí bez toho, kým evanjeliové napomenutie medzi 4. a 6. očami nebudú mať zvládnuté?
Jednou z chýb, ktorú často robíme, je to, že chceme,

aby ľudia boli svätí veľmi rýchlo.

Aj toto môže byť falošné sebavedomie, pod ktorým sa môže ukrývať skrytá pýcha. Tiež je to prítomné v našich unáhlených posudkoch o iných. Posudzovať musíme, či je niečo dobré alebo zlé, ale pýcha v nás pracuje vtedy, keď niekoho, kto v etickej oblasti zlyhal, odsúdime. Toto ako kresťania nemáme Ježišom dovolené. Musíme sa naučiť odsúdiť hriech , a nie hriešnika. Ak by sme to urobili opačne, tak aj toto by spôsobilo, že sme vlastne pokrytci.
Aby sme tomuto škodlivému javu v nás aj okolo nás predchádzali, mali by sme byť úprimný najprv sami pred sebou. Potom v spovedelnici pred Bohom.

Dôležitá je aspoň jedna sestra či brat, priateľka či priateľ , pred ktorými môže byť človek úprimný.

Ak by toto človek v živote nemal, môže si veľmi vážne poškodiť svoju dušu.

Mať partnerský vzťah, kde sa dorábame navzájom pretvarovaním sa a ukazovaním sa pred inými, ako sa falošne milujeme, aj toto je pýcha a zbytočnosť. Oveľa lepšie je byť radšej sám a venovať zostávajúci čas radšej spiritualite či službe iným.

Boj v duchovnej oblasti

 

 

TICHÁ

ALE AJ ŠOKUJÚCA  SEBEREXLEXIA

od pápeža Františka
ktorá nemá obdobu počas dvoch tisícročí

sme aj „ telom, ktoré nemôže prežiť, ak nemá výživu a ak o seba nedbá“:

Vatikán 22. Decembra 2014

Pápež František inšpirovaný otcami púšte, ktorí v prvých storočiach kresťanstva zostavovali katalógy nerestí, vzápätí predstavil zoznam 15 druhov chorôb, ktoré môžu toto telo napadnúť.

„1. Choroba cítenia sa «nesmrteľnými», «imúnnymi», či priam «nepostrádateľnými», zanedbávajúc potrebné a pravidelné kontroly. Kúria, ktorá voči sebe nie je kritická, ktorá sa neobnovuje, ktorá sa nesnaží zlepšiť, je chorým telom. Bežná návšteva cintorínov by nám mohla pomôcť všimnúť si mená toľkých osôb, z ktorých si možno niektoré mysleli, že sú nesmrteľné, imúnne a nepostrádateľné! Je to choroba bohatého pochábľa z evanjelia, ktorý sa domnieval, že bude žiť večne (porov. Lk 12,13-21), ako aj tých, ktorí sa menia na vládcov a cítia sa nadradení nad všetkými namiesto toho, aby slúžili všetkým. Často pochádza z patológie moci, z «komplexu vyvolených», z narcizmu, ktorý sa zaľúbene díva na vlastný obraz a nevidí Boží obraz vtlačený do tvárí iných, zvlášť najslabších a najnúdznejších (porov. Evangelii gaudium, 197-201). Protiliek na túto epidémiu je milosť cítiť sa hriešnikmi a vysloviť s celým srdcom: «Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť» (Lk 17,10).

2. Ďalšia choroba je «martizmus» (pomenovaná podľa Marty), je choroba prehnanej činnosti, čiže tých, ktorí sa pohrúžia do práce, zabúdajúc pritom načisto na «lepší podiel», a to: sadnúť si k Ježišovým nohám (porov. Lk 10,38-42). Kvôli tomu Ježiš volal svojich učeníkov, aby si trochu oddýchli (porov. Mk 6,31), pretože zanedbávanie potrebného odpočinku vedie k stresu a nepokoju. Čas oddychu pre toho, ktorý zavŕšil svoje poslanie, je potrebný, povinný a má sa prežívať seriózne: pobudnutím nejaký čas s príbuznými a v zachovávaní odpočinku počas sviatočných dní ako chvíľ načerpania nových duchovných i telesných síl. Prospeje nám naučiť sa tomu, čo učí Kazateľ, že «všetko má svoj čas a svoju chvíľu» (Kaz 3, 1-15).

3. Je tu aj choroba mentálnej a duchovnej skamenenosti, čiže choroba tých, ktorí majú srdce z kameňa a «tvrdú šiju» (porov. Sk 7,51-60), tých, ktorí počas cesty strácajú vnútornú vyrovnanosť, živosť a odvahu a skrývajú sa za papiere, a tak sa z nich stanú «výkonné stroje» a nie «Boží ľudia» (porov. Hebr 3,12). Je nebezpečné stratiť ľudskú citlivosť, ktorú potrebujeme, aby sme mohli plakať s tými, ktorí plačú a tešiť sa s tými, ktorí sa radujú! Je to choroba tých, ktorí strácajú Kristovo zmýšľanie (porov. Flp 2,5-11), pretože ich srdce sa postupom času zatvrdí a stane sa neschopným bezpodmienečne milovať Otca a blížneho (porov. Mt 22,34-40). Byť kresťanom vskutku znamená «zmýšľať tak, ako Ježiš Kristus» (Flp 2,5), zmýšľať v pokore, s darovaním sa, so schopnosťou zriekať sa a s veľkorysosťou (Generálna audiencia pápeža Benedikta XVI., 1. júna 2005).

4. Choroba prehnaného plánovania a funkcionalizmu je vtedy, keď apoštol plánuje všetko dopodrobna a verí, že vďaka dokonalému naplánovaniu veci účinne napredujú, a stáva sa tak účtovníkom či obchodníkom. Všetko dobre nachystať je dôležité, avšak bez to, aby sme upadli do pokušenia uzavrieť a ovládať slobodu Ducha Svätého, ktorá zostáva vždy väčšia, vždy prekypujúcejšia než každé ľudské plánovanie (porov. Jn 3,8). Do tejto choroby upadáme, pretože «vždy je ľahšie a pohodlnejšie uvelebiť sa vo vlastných statických a nemenných pozíciách. Vskutku, Cirkev sa ukazuje ako verná Duchu Svätému v takej miere, v akej si nenárokuje obmedzovať ho a skrotiť… – skrotiť Ducha Svätého! On je sviežosť, fantázia a novosť» (Homília pápeža Františka počas sv. omše 30. novembra 2014 v Turecku).

5. Choroba zlej koordinácie nastáva vtedy, keď sa spomedzi členov vytratí jednota a telo príde o svoju harmonickú funkčnosť a vyváženosť, stanúc sa tak orchestrom, ktorý vytvára hluk, pretože jeho časti nespolupracujú a neprežívajú ducha spoločenstva a tímu. Keď noha povie ramenu: «nepotrebujem ťa», alebo ruka hlave: «rozkazujem ja», spôsobí tak nepokoj a pohoršenie.

6. Je tu aj choroba zvaná «duchovný alzheimer», čiže zabúdanie na «dejiny spásy», na osobné dejiny s Pánom, na «prvú lásku» (porov. Sk 2,4). Ide o postupný pokles duchovných schopností, ktorý vo väčších či menších časových intervaloch spôsobuje človeku vážny hendikep tým, že z neho robí neschopného vykonávať akúkoľvek autonómnu činnosť a zapríčiňuje, že žije v stave úplnej závislosti na svojich často nereálnych názoroch. Vidno to na tých, ktorí stratili spomienky na svoje stretnutie s Pánom; na tých, ktorí nepripisujú svojmu životu tzv. deuteronomický zmysel; na tých, ktorí celkom závisia od svojej prítomnosti, vášní, rozmarov a mánií; na tých, ktorí okolo seba stavajú múry a zvyky, stávajúc sa čoraz viac otrokmi modiel, ktoré si vykresali vlastnými rukami.

7. Choroba rivality a márnej slávy (porov. Evangelii gaudium, 95-96). Prejavuje sa vtedy, keď sa vonkajšie zdanie, farby šiat a počestné insígnie stanú prvotným zmyslom života, zabúdajúc pritom na slová sv. Pavla: «Nerobte nič z nevraživosti ani pre márnu slávu, ale v pokore pokladajte jeden druhého za vyššieho. Nech nik nehľadí iba na svoje vlastné záujmy, ale aj na záujmy iných» (Flp 2,3-4). Je to choroba, ktorá nás privádza k tomu, že sa stávame falošnými mužmi a ženami a prežívame falošný «mysticizmus» a falošný «kvietizmus». Ten istý Pavol ich definuje ako «nepriateľov Kristovho kríža», pretože «hanba je slávou tých, čo zmýšľajú pozemsky» (Flp 3,19).

8. Choroba existenciálnej schizofrénie. Je to choroba tých, ktorí žijú dvojitý život, ovocie pokrytectva typického pre priemernosť a pre postupujúce duchovné prázdno, ktoré ani doktoráty, ani akademické tituly nemôžu vyplniť. Je to choroba, ktorá často zasahuje tých, ktorí opustia pastoračnú službu a obmedzia sa na byrokratické práce, stratiac tak kontakt s realitou, s konkrétnymi osobami. Vytvárajú tak svoj paralelný svet, kde dajú bokom všetko, čo striktne učia ostatných a začnú žiť skrytý a neraz nezriadený život. Dostať sa z tejto veľmi vážnej choroby umožní obrátenie, ktoré je rovnako naliehavé ako nevyhnutné (porov. Lk 15,11-32).

9. Choroba klebetenia, ohovárania a tárania. O tejto chorobe som už viackrát hovoril, avšak nikdy nie dostatočne. Je to vážna choroba, ktorá sa začína jednoducho, snáď iba kvôli prehodeniu reči, zmocní sa celého človeka a urobí z neho «rozsievača kúkoľa» (akým je Satan), a v mnohých prípadoch chladnokrvne zabíja dobrú povesť vlastných kolegov a spolubratov. Je to choroba podlých ľudí, ktorí, keďže nemajú odvahu hovoriť priamo, hovoria poza chrbát. Sv. Pavol nás napomína: «Všetko robte bez šomrania a pochybovania, aby ste boli bezúhonní a úprimní» (Flp 2,14-18). Bratia, chráňme sa terorizmu klebetenia!

10. Choroba zbožstvovania šéfov je chorobou tých, ktorí sa líškajú predstaveným v nádeji, že dosiahnu ich blahosklonnosť. Sú to obete karierizmu a prospechárstva, uctievajú si ľudí, a nie Boha (porov. Mt 23,8-12). Títo ľudia vykonávajú službu mysliac jedine na to, čo chcú získať, a nie na to, čo majú dať. Úbohí, nešťastní ľudia, pobádaní jedine vlastným sebectvom (porov. Gal 5,16-25). Táto choroba by mohla postihnúť i predstavených, keď sa zaliečajú niektorým zo svojich spolupracovníkov preto, aby dosiahli ich podriadenosť, lojálnosť a psychologickú závislosť, avšak konečným výsledkom je ozajstné spolupáchateľstvo.

11. Choroba ľahostajnosti voči ostatným je vtedy, keď každý myslí iba na seba a stráca nefalšovanosť a vľúdnosť v medziľudských vzťahoch. Vtedy, keď skúsenejší neposkytne svoju kompetenciu v prospech menej kompetentných kolegov. Vtedy, keď na niečo príde, avšak drží si to pre seba, namiesto toho, aby sa o to rád podelil s ostatnými. Keď zo žiarlivosti a prefíkanosti prežíva škodoradosť z pádu iného, namiesto toho, aby ho pozdvihol a povzbudil.

12. Choroba smútočnej tváre, čiže nevrlých a zachmúrených osôb, ktoré sa domnievajú, že byť vážnymi znamená zafarbiť si tvár melanchóliou, prísnosťou a správať sa k iným – najmä k tým, ktorých považujú za menejcenných – s drsnosťou, tvrdosťou a aroganciou. Vskutku – teatrálna vážnosť a sterilný pesimizmus (porov. Evangelii gaudium, 84-86) sú často príznakmi strachu a vnútornej neistoty. Apoštol sa musí snažiť, aby bol človekom zdvorilým, vyrovnaným, nadšeným a radostným, ktorý odovzdáva radosť kdekoľvek sa nachádza. Srdce plné Boha je šťastné srdce, ktoré vyžaruje a nakazí radosťou všetkých, ktorí sú vôkol neho: to sa ihneď vidí! Nestraťme teda toho radostného ducha, plného humoru, ba viac, schopného zasmiať sa na sebe samom, ktorý z nás robí prívetivých ľudí, aj v náročných situáciách (porov. Evangelii gaudium, 2). Ako dobre nám urobí poriadna dávka zdravého humoru! Veľmi nám prospeje často odriekať modlitbu sv. Tomáša Mora: ja sa ju modlím denne, robí mi dobre. [Modlitba sv. Tomáša Mora: „Pane, daj mi dobré trávenie a aj niečo na jedenie. Daruj mi zdravie tela a dobrý humor, ktorý potrebujem k tomu, aby som si ho udržal. Daj mi, Pane, jednoduchú dušu, ktorá dokáže objaviť poklad vo všetkom, čo je dobré a nezľakne sa zla, ale skôr, vždy nájde spôsob ako dať veci do poriadku. Daj mi dušu, ktorá nebude poznať nudu, šomranie, povzdychy, sťažnosti, a nedovolí mi príliš sa zaoberať tou vecou, ktorá najviac stojí v ceste, mojím «ja». Daj mi, Pane, zdravý zmysel pre humor. Daj mi milosť pochopiť vtip, aby som v živote objavil trochu radosti a podelil sa o ňu i s inými. Amen.“]

13. Choroba hromadenia, keď sa apoštol usiluje naplniť existenciálnu prázdnotu vo svojom srdci hromadením materiálnych dobier nie preto, že ich potrebuje, ale aby sa cítil v bezpečí. V skutočnosti si nič hmotné so sebou nemôžeme odniesť, pretože «pohrebný rubáš nemá vrecká» a všetky naše pozemské poklady – aj keď sú to dary – nemôžu nikdy vyplniť to prázdno, dokonca spôsobia, že sa stane ešte náročnejším a hlbším. Týmto osobám Pán opakuje: «Ty hovoríš: ‚Som bohatý, zbohatol som, nepotrebujem nič‛ – a nevieš, že si biedny, poľutovaniahodný, chudobný, slepý a nahý… Buď teda horlivý a rob pokánie» (Zjv 3,17-19). Hromadenie iba čo neúprosne zaťažuje a spomaľuje cestu! Mám na mysli jednu anekdotu: svojho času španielski jezuiti označovali Spoločnosť Ježišovu za «ľahkú jazdu Cirkvi». Spomínam si na sťahovanie jedného mladého jezuitu, ktorý, keď sa balil, potreboval priam kamión na naloženie toľkých svojich vecí: kufre, knihy, predmety a darčeky. Vtedy jeden starší jezuita s múdrym úsmevom poznamenal: «Toto má byť tá ‚ľahká jazda Cirkvi‛?» Naše sťahovania sú indikátormi tejto choroby.

14. Choroba uzavretých kruhov, kde sa príslušnosť ku skupinke stáva silnejšou ako tá k celému telu, a v niektorých situáciách, ako tá k samému Kristovi. Aj táto choroba vždy začína s dobrými úmyslami, ale postupom času zotročuje členov a stáva sa rakovinou, ktorá ohrozuje súlad v tele a zapríčiňuje veľa zla – pohoršenia – zvlášť našich najmenších bratov. Sebapoškodzovanie či «streľba do vlastných radov» u kolegov je najzákernejším nebezpečenstvom (Evangelii gaudium, 88). Je to zlo, ktoré zasahuje zvnútra (Bl. Pavol VI., odvolávajúc sa na situáciu v Cirkvi potvrdil, že má dojem, že «cez nejakú štrbinu prenikol Satanov dym do Božieho chrámu» /Homília Pavla VI. na slávnosť sv. Petra a Pavla, 29. júna 1979/. Porov. Evangelii gaudium, 98-101) a ako hovorí Kristus, «každé kráľovstvo vnútorne rozdelené spustne» (Lk 11,17).

15. A posledná: choroba svetských výhod a predvádzania sa, keď apoštol zmení svoju službu na moc a svoju moc na obchod, aby dosiahol svetské výhody a viacej moci. Je to choroba osôb, ktoré sa nenásytne usilujú o znásobenie moci a za týmto účelom sú schopní klamať, osočovať a diskreditovať ostatných, dokonca i v novinách a časopisoch. Samozrejme preto, aby sa predvádzali a ukázali sa schopnejší ako iní. Aj táto choroba veľmi škodí Telu, pretože privádza ľudí k tomu, aby ospravedlňovali použitie akéhokoľvek prostriedku, len aby dosiahli tento cieľ, často v mene spravodlivosti a transparentnosti! A tu mi prichádza na myseľ spomienka na jedného kňaza, ktorý zvolával novinárov, aby im rozpovedal – a povymýšľal si – osobné a súkromné veci svojich spolubratov a farníkov. Bolo preňho dôležité iba to, aby sa videl na prvých stranách, pretože vtedy sa cítil «mocný a príťažlivý», spôsobiac veľa zla ostatným a Cirkvi. Chudák!“

Svätý otec ďalej poznamenal, že uvedený zoznam môže byť užitočný nielen pre pracovníkov Vatikánu: „Bratia, takéto choroby a takéto pokušenia sú prirodzene nebezpečenstvom pre každého kresťana a každú kúriu, komunitu, kongregáciu, farnosť, cirkevné hnutie, a môžu nás zasiahnuť ako na individuálnej, tak aj na komunitnej úrovni.“

Po podrobnom popise jednotlivých chorôb sa Svätý otec zameral na otázku uzdravenia z nich. Ponajprv pripomenul, že jedine Duch Svätý, ktorý je dušou mystického Kristovho tela, je schopný uzdravovať akýkoľvek neduh. „Je to On, ktorý nám dáva pochopiť, že každý úd sa podieľa na posväcovaní tela i na jeho oslabovaní.“ Uzdravenie je však podľa slov pápeža Františka tiež „plodom uvedomenia si ochorenia ako aj rozhodnutia – osobného i komunitného – liečiť sa, znášajúc liečbu trpezlivo a s vytrvalosťou“.

 

Na Vianoce 2015 nám ako liek  odporučil pápež František
12 párov cností

1. Misionarietà e pastoralità – misionárstvo a pastoračnosť. Misionárstvo je to, čo činí a ukazuje kúriu úrodnú a plodnú; je dôkazom účinnosti, výkonnosti a autenticity nášho pôsobenia. Viera je dar, ale miera našej viery sa preukazuje takisto tým, nakoľko sme schopní ju odovzdávať. Každý pokrstený je misionárom Dobrej zvesti predovšetkým svojím životom, svojou prácou a svojím radostným a presvedčivým svedectvom. Zdravá pastorálnosť je nevyhnutnou cnosťou najmä pre každého kňaza. Je to každodenný záväzok nasledovať Dobrého Pastiera, ktorý sa stará o svoje ovečky a dáva svoj život, aby zachránil život druhých. Je to miera našej kuriálnej a kňazskej činnosti. Bez týchto dvoch krídel by sme nikdy nemohli vzlietnuť a už vôbec nie dosiahnuť blahoslavenstvo „verného služobníka“ (porov. Mt 25,14-30).

2. Idoneità e sagacia – spôsobilosť a bystrosť. Spôsobilosť vyžaduje osobnú snahu pri osvojovaní si potrebných náležitostí, ktoré sa vyžadujú pre čo najlepšie plnenie úloh a činností. Bystrosť je pohotovosť mysle v múdrom a tvorivom chápaní a riešení situácií. Spôsobilosť a bystrosť sú takisto ľudskou odpoveďou na božskú milosť, keď sa každý z nás drží onoho známeho úslovia: „Konať všetko, akoby Boh neexistoval, a ponechať všetko Bohu, akoby som neexistoval ja“. Je to konanie učeníka, ktorý sa každý deň obráti k Pánovi slovami krásnej modlitby pripisovanej pápežovi Klementovi XI.: „Veď ma svojou múdrosťou, udržuj spravodlivosťou, utešuj láskavosťou, ochraňuj svojou mocou. Predkladám ti, Bože: svoje myslenie, chcem premýšľať o tebe, svoju reč, chcem hovoriť o tebe, svoje konanie, chcem konať podľa tvojej vôle, svoje utrpenie, chcem ho znášať pre teba.“

3. Spiritualità e umanità – spiritualita a ľudskosť. Spiritualita je nosný stĺp akejkoľvek cirkevnej služby a kresťanského života. Je tým, čo živí všetko naše konanie, je oporou a ochranou pred ľudskou krehkosťou a každodennými pokušeniami. Ľudskosť je tým, čo stelesňuje pravdivosť našej viery.

Kto sa zrieka vlastnej ľudskosti, zrieka sa všetkého.

Ľudskosť nás odlišuje od strojov a robotov, ktoré nevnímajú a nie sú schopné dojatia. Keď je nám zaťažko ozajstne plakať alebo sa smiať, začína sa náš úpadok a naša transformácia z ľudí na niečo iné. Ľudskosť je umenie prejavovať nehu, dôvernosť a šľachetnosť  všetkým (porov. Flp 4,5). Spiritualita a ľudskosť, hoci sú vrodené, tvoria určitý potenciál, ktorý treba uskutočňovať v našom vnútri, neustále dosahovať a každodenne preukazovať.

4. Esemplarità e fedeltà – príkladnosť a vernosť. Blahoslavený Pavol VI. pripomenul kúrii „jej poslanie ísť príkladom“. Príkladnosť predchádza pohoršeniam, ktoré zraňujú duše a ohrozujú vierohodnosť nášho svedectva. Vernosť nášmu zasväteniu, nášmu povolaniu v stálej pripomienke Kristových slov: „Kto je verný v najmenšom, je verný aj vo veľkom, a kto je nepoctivý v malom, je nepoctivý aj vo veľkom.“ (Lk, 16, 10). Ale pre toho, kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a ponorili ho do morskej hlbiny. Beda svetu pre pohoršenie! Pohoršenia síce musia prísť, ale beda človekovi, skrze ktorého pohoršenie prichádza!“ (Mt 18 6-7)

5. Razionalità e amabilità – racionálnosť a vľúdnosť. Racionálnosť slúži vyvarovaniu sa krajných emócií a vľúdnosť zabraňuje krajnostiam byrokracie, programovania a plánovania. Sú to dary nevyhnutné k osobnej vyváženosti. „Nepriateľ hľadí na to, či je duša hrubá alebo jemná. Ak je jemná, snaží sa, aby ju ešte viac zjemnil až do krajnosti, aby ju znepokojil a poplietol.“ Každá krajnosť je ukazovateľom nejakej rovnováhy, ako krajná racionálnosť, tak aj krajná vľúdnosť.

6. Innocuità e determinazione – krotkosť a odhodlanosť. Krotkosť vedie k opatrnosti, dáva schopnosť zdržiavať sa impulzívneho a unáhleného konania. Je to schopnosť dať pozorným a chápavým konaním v rôznych situáciách vyniknúť tomu najlepšiemu, čo je v nás a v druhých. Znamená to činiť druhým to, čo by si chcel, aby robili tebe (porov. Mt 7,12 a Lk 6, 31). Odhodlanosť znamená konať s pevnou vôľou, s jasnou predstavou a v poslušnosti Bohu a riadiť sa pritom najvyšším zákonom, ktorý je salus animarum.

7. Carità e verità – láska a pravda. Dve cnosti v kresťanskej existencii nerozdielne spojené: konať pravdu v láske a žiť podľa pravdy v láske. (porov. Ef 4,15).[5]  Pretože láska bez pravdy sa mení v deštruktívnu dobrácku ideológiu a pravda bez lásky v slepé posudzovanie.

8. Onestà e maturità – poctivosť a zrelosť. Poctivosť znamená priamosť, čestnosť a absolútne úprimné konanie, tak pred sebou, ako aj pred Bohom. Poctivý človek sa nebojí, že bude niekým prekvapený, pretože nikdy neklame toho, komu dôveruje.

Poctivý človek sa nikdy nespráva arogantne k ľudom či veciam, ktoré mu boli zverené, aby ich spravoval, ako to robí zlý sluha (Mt 24,48).

Poctivosť je základom, na ktorom spočívajú všetky ďalšie kvality. Zrelosť znamená úsilie dosiahnuť harmonický vzťah medzi svojimi fyzickými, psychickými a duchovnými schopnosťami. Je cieľom a výsledkom nikdy nekončiaceho sa procesu, ktorý nie je závislý od nášho veku.

9. Rispettosità e umiltà – ohľaduplnosť a pokora. Ohľaduplnosť je schopnosť šľachetného a jemného ducha tých ľudí, ktorí sa vždy snažia preukazovať skutočné ohľady voči ostatným, ohľady voči predstaveným i podriadeným, ohľady k spisom, dokumentom, tajomstvám i mlčanlivosti. Sú ľudia, ktorí dokážu pozorne počúvať a zdvorilo hovoriť. Pokora je cnosť svätých ľudí a ľudí plných Boha, v ktorých čím viac narastá dôležitosť, tým väčšmi v nich rastie vedomie, že sami sú ničím a že nič nemôžu učiniť bez Božej milosti (porov. Jan 15,8).

10.  Doviziosità e attenzione – štedrosť a pozornosť. Čím viac dôverujeme Bohu a Jeho prozreteľnosti, tým viac duša prekypuje a sme ochotnejší dávať, pričom vieme, že čím viac dávame, tým viac dostávame. Je skutočne zbytočné otvoriť všetky Sväté brány vo všetkých bazilikách sveta, pokiaľ brána nášho srdca zostane uzavretá pred láskou, pokiaľ naše dlane budú zovreté a nebudú dávať, pokiaľ naše domy nebudú pripravené pohostiť a naše kostoly budú zamknuté. Pozornosť znamená starať sa o detaily, ponúkať to najlepšie zo seba a mať sa na pozore pred svojimi neresťami a nedostatkami. Svätý Vincent de Paul sa modlil takto: „Pane, pomôž mi, aby som si ihneď všímal tých, ktorí sú vedľa mňa, tých, ktorí žijú v obavách a zmätkoch, tých, ktorí trpia, ale nedávajú to najavo, tých, ktorí sa cítia osamotení bez toho, aby to chceli.“

11. Impavidità e prontezza – nebojácnosť a pripravenosť. Byť statočný znamená nedať sa zastrašiť ťažkosťami ako Daniel v jame levovej alebo ako Dávid pred Goliášom. Znamená to konať srdnato, rozhodne a horlivo ako „dobrý vojak Krista Ježiša“ (2 Tim2,3-4), vedieť bez zaváhania učiniť prvý krok ako Abrahám a ako Mária. Pripravenosť, naopak, znamená vedieť konať slobodne a bystro bez toho, aby sme sa pripútavali k pominuteľným materiálnym veciam. „Ak vám pribúda bohatstva, neoddávajte mu srdce,“ hovorí žalm. Byť pripravený znamená byť neustále na ceste, nedať sa nikdy zaťažovať hromadením zbytočných vecí a uzatvorenosti do vlastných projektov, nedať sa opanovať ctižiadosťou.

12. Affidabilità e sobrietà – dôveryhodnosť a striedmosť. Dôveryhodný človek dokáže poctivo a spoľahlivo dosiahnuť svoje záväzky, keď na ne upiera pozornosť, ale predovšetkým, keď je sám. Je to človek, ktorý vyžaruje pokoj, pretože nikdy nezradí poskytnutú dôveru. Striedmosť, ktorá je poslednou cnosťou tohto zoznamu, ktorý nie je riadený podľa dôležitosti, je schopnosť vzdať sa všetkého prebytočného a odolávať vládnucemu konzumnému mysleniu. Striedmosť zahŕňa uvážlivosť, jednoduchosť, zameranie sa na podstatné, vyváženosť, umiernenosť. Striedmosť znamená hľadieť na svet Božími očami, pohľadom chudobných ľudí a z ich strany. Striedmosť je životný štýl, ktorý označuje prvenstvo druhého človeka ako hierarchický princíp a vyjadruje sa bytím utváraným ako starostlivosť o druhých a služba. Striedmy človek vo všetkom stelesňuje ucelenosť a podstatu, pretože dokáže uberať a zhodnocovať, opätovne zužitkovať, rozumne spravovať a žiť so zmyslom pre mieru.

 

Predchádzajúci

Ďalší

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude zverejnená / Povinné polia sú vyznačené *

Kontrolný kód *