Spirituálny kapitál

Intelektuálna charita a poctivá spiritualita

vraj prekliati slovanskí svätci

20. februára 2016 Pavel 0 Comments

prvý slovenský arcibiskup – svätý Gorazd

Aj duchovná moc v matke cirkvi bola veľakrát zneužitá

Máloktorý slovák, čech či moravák si uvedomujú 

že ku obetiam zažívajúcim šikanovanie v cirkevnom prostredí

 patrí aj spolupatrón Európy

svätý arcibiskup Metod

 

   V každom národe by mal byť pamätník

         ktorý by to ľuďom pripomínal 

V Čechách je to reformátor Jan Hus

v Anglicku ct.Maria Wardová

na hore Athos je to sv. Ján Zlatoústy

v Austrálii sv. Mary Mc Killop

vierozvestcovia-detail01-web

                                                                                   Moravia magna

     Asi 200 učeníkov sv. Cyrila a Metoda bolo uväznených 

  boli nahí surovo vyštvaní za Dunaj

ako prašivé čierne ovce

                                                     bolo medzi nimi aj sedem svätcov a mučeníkov

 

Pozostatky sv. Metoda boli jeho protivníkmi tak

zúrivo rozprášené

aby bola „naveky“ pamiatka po ňom zničená
Táto ich misia bola v Cirkvi

ukrižovaná

a po vyše než tisíc rokoch

    aj vzkriesená   

Vtedy novinka – oslavovať Boha v liturgii
vo svojom materinskom jazyku  
bola v matke cirkvi povolená až v 20 st.

Predbehli dobu o vyše tisíc rokov

a za toto sa platí

                                             v spirituálnom kapitále

                                       niekedy veľmi tvrdou menou

 

cyril001imgres 

 

 

Tak r. 867 so súhlasom veľkomoravských panovníkov Rastislava a Svätopluka sa vybrali do Ríma, aby získali súhlas pápeža k používaniu staroslovienčiny ako liturgického jazyka. Cestou sa zastavili v Blatenskom kniežatsve kniežaťa Koceľa, Pribinovho syna, a krátku dobu tam vyučovali.

Pápež v Ríme prijal slovanské knihy, posvätil ich, položil ich na oltár   v chráme sv. Márie (Santa Maria Maggiore) a spolu s bratmi spievali liturgiu

v slovanskom jazyku. Pápež navyše nariadil, aby sa aj v ďalších štyroch rímskych kostoloch, nevynímajúc chrám sv. Petra, konali bohoslužby

 v slovanskom jazyku. Bolo to veľké víťazstvo. Potom pápež nechal niektorých žiakov vysvätiť za kňazov (Gorazda, Nauma a Klimenta), medziinými aj samotného Metoda, ktorý bol dovtedy diakon.

Medzitým sa situácia v Carihrade skomplikovala, došlo ku krvavému štátnemu prevratu, preto Konštantín sa rozhodol zostať v Ríme a vstúpiť do kláštora. Prijal rehoľné meno Cyril. Ako mních tu však žil len 50 dní a na následky chatrného zdravia 14. februára roku 869 zomrel. Metod sa rozhodol svojho brata pochovať v kostole sv. Klimenta, pre pamiatku ktorého toľko vykonal. Tu sa môžeme aj dnes pokloniť mužovi, ktorý prišiel do našej vlasti, aby položil základy kultúrneho a náboženského pokroku všetkých Slovanov.

Metod splnil sľub, ktorý dal bratovi Cyrilovi na smrteľnej posteli, že sa vráti a bude pokračovať v diele, ktoré spolu začali. Zakrátko na to, Metod

v hodnosti pápežského legáta a misijného biskupa niesol list určený pre všetkých troch panovníkov (Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi) Koceľ žiada, aby bol Metod ustanovený za panónsko-moravského arcibiskupa so sídlom v Sriemskej Mitrovici. A tak skutočne r. 869 Metod prichádza do Panónie v hodnosti pápežského legáta a arcibiskupa. Veľká Morava tým bola vyňatá spod cirkevnej sféry Bavorska a na Veľkej Morave takto vzniklo prvé slovanské arcibiskupstvo a Metod bol jeho prvým arcibiskupom.

Pomery mu však neumožňovali pokojne pracovať vo svojom arcibiskupstve, pretože došlo k rozbrojom medzi Rastislavom a Svätoplukom a Metod padol do rúk pasovského biskupa Hermanricha.

Dva a pol roka bol väznený v Bavorsku a skončil v kláštornom väzení

v Erlangene. Týrali ho, dali bičovať a musel znášať obrovské príkoria,

čo dokazuje rozsiahla pápežská korešpondencia. Až po návrate Svätopluka na veľkomoravský panovnícky stolec a vďaka ráznemu konaniu pápeža Jána VIII. sa podarilo vypátrať miesto, kde bol Metod väznený. Pápež vyslal svojho zvláštneho legáta so suspendiáciami pre bavorských biskupov a povinnosťou usadiť Metoda na jeho zákonitý arcibiskupský veľkomoravský stolec.

Metod prišiel na Veľkú Moravu a ujal sa svojho úradu. Tu prežil celý zvyšok svojho požehnaného života až do 6.apríla roku 885. Nebol to ľahký život. Franskí kňazi ho obvinili z hlásania bludov v súvislosti s učením o svätej Trojici, čo musel ísť vysvetľovať až do Ríma pred pápežskú komisiu. Ubránil sa. Jeho odporcovia sa žiarlivo dívali na úspech slovanskej misie a robili všetko preto, aby zabránili je šíreniu, hoci mala veľké úspechy najmä medzi pospolitým ľudom.

V r. 880 sa Veľká Morava prvýkrát pokúsila rozdeliť svoje územie na diecézy. Jediné známe biskupstvo arcibiskupa Metoda vzniklo v Nitre. Jeho biskupom sa stal Wiching, ku ktorého vymenovaniu Svätopluka prehovorili predstavitelia latinského kléru na Veľkej Morave.

Okrem toho pápež poslal Svätoplukovi list, v ktorom:

  • Veľkú Moravu vyhlásil za léno Svätej stolice, čo znamenalo, že postavil Veľkú Moravu naroveň Východofranskej ríši,
  • potvrdil Metodove úlohy a funkcie,
  • prikázal, aby do Ríma bol vyslaný kňaz, ktorého by mohol urobiť biskupom ďalšieho regiónu Veľkej Moravy (okrem Nitry),
  • prikázal, aby z Veľkej Moravy bol vyhnaný všetok klérus, ktorý sa Metodovi postavil na odpor,
  • schválil používanie slovanského písma a prikázal, aby sa bohoslužby konali v slovanskom jazyku (okrem evanjelia, ktoré sa malo čítať najprv po latinsky a potom po slovensky),
  • prikázal, aby sa bohoslužby pre Svätopluka a jeho družinu konali v latinčine, pretože Svätopluk osobne uprednostňoval latinčinu.

Metod dôsledne stál vedľa svojho panovníka, ktorý veľkú Moravu rozširoval na rozsiahlu stredoeurópsku ríšu. Putoval s ním do Čiech, medzi lužických Slovanov, k Vislanom do Poľska, šíril kresťanstvo v Zadunajsku a v Potisí. Neohrozene bojoval za udržanie slovienskej liturgie, hoci videl, že pre pápežskú politiku plnil viac politické a mocenské ciele ako náboženské poslanie.

Aby uchránil svoju cirkev, spolupracovníkov si vybral z radov domácich veľmožov- za svojho nástupcu si vybral Gorazda. Na jar roku 885 zakrátko po obradoch Kvetnej nedeli, kedy požehnal cisárovi, kniežaťu a duchovenstvu, zoslabnutý metropolita zomrel. So svojim metropolitom sa prišlo rozlúčiť množstvo ľudí a obrady sa konali v troch jazykoch,

 v gréckom, latinskom a slovanskom. Bol pochovaný v našej zemi, avšak doposiaľ nevieme kde sú uložené jeho pozostatky.

Vyzval nás, „aby sme žili dôstojne podľa svojho povolania….aby sme stáli vedľa Krista a Boha nášho…“, aby sa mohol prihovoriť za nás, za všetkých, ktorým s takou láskou spolu so svojim bratom prinášali veľkú myšlienku kresťanskej kultúry a pokory.

Po Metodovej smrti pápež vymenoval Wichinga (už druhýkrát) za nitrianskeho biskupa, ako aj za „cirkevného správcu“ Veľkej Moravy. Wiching krátko pred Metodovou smrťou

očiernil Metoda v Ríme

a tak pápež v r. 886 odsúdil Metodovu činnosť. Svätého arcibiskupa Metoda

exkomunikoval a dokonca zakázal

používanie slovanského jazyka pre bohoslužby. Dal zatvoriť Veľkomoravské učilište, zakázal Gorazdovi vyučovať a začal likvidovať Metodových prívržencov, ktorí odmietli prestúpiť na latinskú liturgiu. Boli uvrhnutí do väzenia

a potom ich vyhnali z Veľkej Moravy.

Títo vyhnanci a ich pokračovatelia potom vykonali misie prakticky po celej východnej Európe a vytvorili dnešnú cyriliku, ktorá nahradila hlaholiku. To bolo veľkým pozitívom v tej pseudokresťanskej hrôze. Vo Veľkej Morave sa teda znova presadila latinská liturgia a nemeckí (východofranskí) kňazi.

Takto to bolo ďalších tisíc rokov…

Nesvätý pápež Štefan V. sa spojil s nesvätým kráľom Svätoplukom a tiež s biskupom padúchom Vichingom,

/ zradil benediktínsky ideál, Metoda neposlúchal, falšoval pápežské buly a podlo a cielene ošpiňoval/

ktorí rozprášili verných kresťanov

po väzení

ich vyštvali nahých za Dunaj   

ako prašivých bludárov

Medodove pozostatky asi zničili, lebo jeho hrob je neznámy. A postarali sa o to, aby jeho pamiatka a dobrá povesť boli „veky“ zneuctené a liturgický experiment  so staroslovienčinou zabudnutý. Ten predbehol svoju dobu  o 11 storočí, dnes je praxou v celej univerzálnej Cirkvi.

 Metod je svätý spolupatrón Európy.
Národ si ho spolu s bratom sv.Cyrilom váži.
Ich prenasledovatelia sa dostali na smetisko dejín…

Ku tzv. cyrilometodskému odkazu pre náš národ podstatne patrí aj boj dobra a zla vo vnútri Cirkvi, kde sú a asi do konca sveta budú svätci spolu s pánbožkármi, ktorí sa neraz dostali do funkcií, a používali svoju moc na to, že šikanovali spravodlivých a milovali nie Pána, ale vlastnú večnú hanbu.

Sv. Cyril a Metod, mnísi, slovanskí vierozvestci, spolupatróni Európy od roku 1980. Predtým bolo ich uctievanie na našom území nie oficiálne dovolené. Oživenie prišlo až tisíc rokov po ich smrti štúrovským národným obrodením a prácou banskobystrického biskupa Štefana Moysesa, aj  pápeža Leva XIII.

     Slávni slovanskí vierozvestci, sv. Cyril a Metod, tvoria v dejinách Slovanov a zvlášť Slovákov jednu z najdôležitejších kapitol. Pochádzali zo Solúna (Thessaloniké). Ich otec, menom Lev, mal vysoké postavenie v štátnej správe. O matke nevieme nič. Metod bol zrejme najstarší. Narodil sa azda okolo roku 815. Metod bolo jeho rehoľné meno, krstným menom sa volal možno Michal. Cyril bol najmladším z detí, krstným menom sa volal Konštantín. Narodil sa asi okolo roku 827. Pretože v okolí žilo mnoho Slovanov, predpokladá sa, že obaja dobre poznali slovanský jazyk. Metod, starší z bratov, sa stal dôležitým civilným úradníkom. Po čase ho však svetské záležitosti unavili, a preto sa utiahol do kláštora. Konštantín sa stal učencom a profesorom, známym ako „Filozof“, v Konštantínopole. No tiež odišiel za svojím bratom Metodom do toho istého kláštora. V r. 860 sa Konštantín a Metod vydali na misie na územie dnešnej Ukrajiny ku Chazarom. Tam našli pozostatky pápeža sv. Klementa, ktorý tam bol vo vyhnanstve (zomrel okolo r. 100). Domov sa vrátili roku 862. Keď sa byzantský panovník Michal III. rozhodol vyhovieť požiadavke moravského kniežaťa Rastislava, aby mu na jeho územie poslal misionárov, prirodzene boli Metod a Konštantín tou najlepšou voľbou; poznali totiž jazyk, boli schopní po organizačnej stránke a taktiež sa už ukázalo, že sú vhodní pre misijné poslanie. Za touto požiadavkou sa však skrývalo omnoho viac, než len žiadosť o pokresťančenie. Rastislav, tak ako ostatné slovanské kniežatá, bojoval o nezávislosť spod germánskeho vplyvu a invázií. Kresťanskí misionári z Východu mohli pomôcť Rastislavovi upevniť moc v krajine, a to najmä ak hovorili slovanskou rečou.
     Roku 863 teda Konštantín a Metod spolu s niekoľkými spoločníkmi (Kliment, Sava, Angelár, Naum, Vavrinec a ďalší) opustili svoju rodnú zem, aby prišli na Veľkú Moravu a šírili tu kresťanstvo a kultúru. Správne pochopili, že ak chcú byť úspešní, musia sa prispôsobiť rečou i kultúrou miestnemu obyvateľstvu (tzv. inkulturácia). Konštantín, ešte predtým, než odišli na svoju misiu, zostavil pre Slovanov písmo, ktoré je dnes známe ako hlaholika. Tá sa považuje za predchodkyňu cyriliky, písmo, ktoré dostalo meno práve po sv. Cyrilovi. Do jazyka starých Slovanov preložili dokonca aj celú liturgiu (texty bohoslužieb) a takisto aj časť Biblie. Bola to veľká revolúcia v tom čase, keďže pri bohoslužbách sa používali len tri jazyky: gréčtina, hebrejčina a latinčina. Keď zistili, že na našom území sa slávi liturgia v západnom (latinskom, rímskom) obrade, prispôsobili sa tomu, hoci predtým slúžievali v byzantskom obrade. V roku 867 sa vydali na cestu do Ríma, aby získali povolenie slúžiť latinskú liturgiu v reči ľudu. So sebou niesli aj pozostatky sv. Klementa. Pápež Hadrián II. ich roku 868 s radosťou prijal a vyhovel všetkým požiadavkám. Ostatky sv. Klementa slávnostne preniesli do baziliky sv. Klementa. 
     Konštantín sa však už nikdy nevrátil na územie Veľkej Moravy. V Ríme ochorel, vstúpil do kláštora, prijal meno Cyril a zakrátko tam 14. februára roku 869 zomrel. Pápež Hadrián II. dal Metodovi list pre slovienskych vladárov, ktorý obsahuje vyhovenie všetkým trom požiadavkám: Ustanovenie školy na čele s Metodom, vysvätenie slovienskych učeníkov na rozličné stupne kňazstva a potvrdenie slovanskej bohoslužobnej reči. Tento dokument patrí k najdôležitejším v histórii Slovenska. Metod sa však na Veľkú Moravu nedostal. Medzi Rastislavom a Nemcami sa totiž rozpútala vojna. Metod zostal v Blatnohrade u kniežaťa Koceľa. Ten vyslal k pápežovi posolstvo so žiadosťou, aby ustanovil Metoda za biskupa v Panónii. Pápež vyhovel, Metod sa stal v roku 869 biskupom. Pápež ho vymenoval za arcibiskupa a pápežského legáta s právomocou pre slovanské národy.

 Franským biskupom sa to nepáčilo, a tak sa stala neslýchaná vec: Metoda roku 870 uväznili vo Švábsku v kláštore, ktorý bol mimo ciest, a tak tam bol Metod akoby skrytý. Metod protestoval so slovami: „Keby to územie bolo vaše, hneď by som vám ho zanechal, ale je sv. Petra.“ Napriek všetkým prekážkam sa istému mníchovi Lazárusovi podarilo poslať do Ríma posolstvo, ako sa veci majú.

 Pápež Hadrián II. dvakrát rázne zakročil, no nič nepomáhalo. Až jeho nástupca Ján VIII. Roku 873 zakázal dvom biskupom vykonávať biskupský úrad a jedného si povolal do Ríma, aby sa zodpovedal. Všetci to oľutovali, Metod bol prepustený a v sprievode pápežského legáta prišiel na Veľkú Moravu. Legát ho uviedol do úradu arcibiskupa. Kde však presne sídlil, nevieme, pravdepodobné sa zdá miesto Hradište pri Mikulčiciach na Morave. Na Morave vtedy už vládol Svätopluk, ktorý bol dosť ovplyvnený nemeckým kňazom Vichingom. Toho navrhol za biskupa do Nitry a zároveň Metoda u pápeža obvinil, že nie je pravoverný. Metod musel do Ríma. Pápež sa presvedčil, že má pred sebou veľkého a svätého apoštola. Svätoplukovi napísal list – bulu Industriae Tuae (jún 880). V nej píše veľmi priaznivo voči Slovanom a Metodovi. Uznáva a potvrdzuje ho za nielen panónskeho, ale aj moravského arcibiskupa. No zároveň aj vysvätil Vichinga za biskupa do Nitry. Aj keď mu prikázal poslušnosť Metodovi, Viching stále kul intrigy, dokonca falšoval pápežské listy. Metod komunikoval s Rímom, pápež mu stále dôveroval a priaznivo sa vyjadroval voči nemu. Metod Vichinga nakoniec poslal k Vislanom na misie (krakovské kniežatstvo). Potom sa naďalej snažil a vyvíjal veľké úsilie, aby prehĺbil kresťanskú vieru medzi Slovanmi. Mal vplyv aj na Čechov, Maďarov a Vislanov. Pokrstil vladárov, ktorí boli na čele týchto národov.
     V roku 882 sa vybral do svojej vlasti na pozvanie byzantského cisára Bazila I. Ten ho prijal s veľkou radosťou a poctou. Metod však cítil, že mu ubúda síl. Chcel ešte dokončiť preklad Sv. písma do staroslovienčiny. Vybral si k tomu dvoch zo svojich žiakov a v priebehu ôsmich mesiacov toto veľké dielo dokončil. Zomrel vo veku sedemdesiat rokov 6. apríla 885. Tesne pred smrťou určil za svojho nástupcu Gorazda, jedného zo svojich učeníkov slovanského pôvodu. Miesto jeho smrti a hrobu bolo pravdepodobne hlavné mesto Veľkej Moravy, avšak nevieme určiť jeho polohu.
     Sviatok sv. Cyrila pripadol na 14. februára a sv. Metoda na 6. apríla. Chorvátsko, Čechy a Slovensko však dostali povolenie sláviť pamiatku obidvoch naraz, a to 5. júla. 31. decembra 1980 vyhlásil pápež Ján Pavol II. solúnskych bratov sv. Cyrila a Metoda za spolupatrónov Európy. Ich sviatok u nás sa stal slávnosťou. Uctievame si ich ako tých, ktorí stáli pri kultúrnom a náboženskom zrode nášho národa. Ich vplyv – dedičstvo otcov, ako zvykneme hovorievať – cítiť dodnes.

Nesvätý pápež Štefan V. chváli biskupa – padúcha
Vichinga i panovníka – „hrubokožca“ Svätopluka
a  haní svätého Metoda i jeho dielo.
Kôli krivému svedectvu a očierňujúcim rečiam aj po jeho smrti bol
vydaný tento rozkaz, úplne protikladný od jeho predchodcov
pápežov Hadriána II. a Jána VIII.

„Zistili sme, že aj Wiching, ctihodný biskup a najdrahší spolubrat, je vyučený v tejto cirkevnej náuke, a preto sme Vám ho znova poslali, aby spravoval Bohom mu zverenú cirkev, lebo sme sa presvedčili, že je Ti najvernejší a o Teba vo všetkom veľmi starostlivý. Prijmite ho, vážte si ho a zahŕňajte náležitou cťou a povinnou úctou z úprimného srdca ako duchovného otca a vlastného pastiera, pretože jemu preukázanú česť vzdávate Kristovi, ako sám hovorí: „Kto vás prijíma, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, prijíma Toho, ktorý ma poslal“ (Mt 10,40). Teda nech on má na starosti všetky cirkevné záležitosti a úrady a nech ich spravuje, majúc pred očami bázeň Božiu, lebo i za ne, i za duše ľudu jemu zvereného sám bude prísnemu sudcovi skladať účty. Vo veci pôstu teda vedz, že bol schválený zákonom (Písma svätého), prorokmi a samým Pánom v evanjeliu. Veď aj Mojžiš, aby dostal zákon, štyridsať dní a nocí sa postil. Eliáš, ktorý modlitbami zatvoril nebesá, aby tri roky a šesť mesiacov nepršalo, a opäť modlitbami ich otvoril, a nebesá vydali dážď a pôda vydala svoje plody, postil sa štyridsať dní a nocí. Aj sám pôvodca zákona, náš Pán Ježiš Kristus, postil sa štyridsať dní a nocí. Ak však niekto zavrhuje pôst, nech zavrhuje aj modlitbu a nech rúhavo tvrdí, že zlých duchov vyháňať je zlo, zatiaľ čo Pán vraví: „Tento druh (diabolstva) nedá sa ináč vyhnať, iba modlitbou a pôstom“ (Mt 17, 21). Prikázaním je totiž postiť sa, no v ktoré dni sa treba postiť a v ktoré jesť, nebolo ustanovené prikázaním Pána ani apoštolov, avšak cirkev sa pridržiava starej obyčaje otcov, pretože aj ustanovenia predchodcov, aj obyčaj predkov treba zachovávať ako zákon. V štvrtý deň (stredu) sa treba postiť, lebo podľa evanjelia v štvrtý deň týždňa sa Židia uzhodli, že Ježiša ľsťou chytia a zabijú. Šiesty deň týždňa (piatok) právom je venovaný pôstu z úcty k umučeniu Pána. Avšak aj v sobotu sa treba postiť na obnovenie pamiatky udalosti, že učeníci predstavujúci si Pána ako človeka v ten deň ho ležiaceho v hrobe oplakali. O piatom dni sa však niektorí domnievali, že je zrušený (pôst), pretože na ten deň pripadá uzmierenie kajúcnikova v ten deň sa posviaca svätá križma, v ten deň Vykupiteľ s učeníkmi večeral a podal im sviatosť svojho tela a krvi, v ten deň pred zrakmi učeníkov vstúpil na nebesá. Deň Pánov (nedeľa) je pre slávu zmŕtvychvstania a príchod Ducha Svätého právom zasvätený radosti. Ostávajúce dva (dni) ponechávame každému na vlastné rozhodnutie; myslím, v týchto (dňoch) treba dbať o to, aby ten, kto je, nepohŕdal tým, ktorý neje, a ten, kto neje, neodsudzoval toho, ktorý je, aby sme, čokoľvek robíme, konali na slávu Božiu. Pôst totiž, ktorý sa nazýva kántrami, starí otcovia nie nadarmo ustanovili zachovávať, ako vraví žalmista: „Pána chcem velebiť v každom čase“ (Ž 34,2), aby sme v jednotlivých a ktorýchkoľvek ročných obdobiach pokorovali dušu postom. Tak pôst v prvom mesiaci prikázal zachovávať Pán v Exode, pôst v štvrtom, siedmom a desiatom skrze proroka Zachariáša, aby sme v každom čase pokáním pevne dôverovali v milosrdenstvo. Nech Ti postačí toto málo povedané o pôste, hoci by sa mohlo hovoriť o jeho premnohých významoch, ktoré teraz vysvetľovať niet času. Ver však, tento pôst je Bohu nadovšetko milý: roztrhni spojivá s bezbožnosťou, uvoľni putá utláčajúce ho, prepusť na slobodu tých, ktorí boli pokorení, a odstráň každé bremeno. Toto treba ozdobiť týmito klenotmi. „Daj hladnému svoj chlieb a biednych a potulných voveď do svojho domu“ (Iz 58, 7). Vedz, toto sú Bohu milé svetlá, ktorými treba každodenne zdobiť pôst, aby sa Bohu zapáčil. Keď sme sa však dozvedeli, že Metod sa oddáva bludu, nie budovaniu, sváru, nie pokoju, veľmi sme sa zadivili; ak je to tak, ako sme počuli, jeho blud celkom zavrhujeme. Kliatba však, ktorú on riekol na potupenie katolíckej viery, uvalí sa na jeho hlavu. Ty však a Tvoj ľud budete pred súdom Ducha Svätého bez viny, ak, pravda, budete neporušene zachovávať vieru, ktorú hlása rímska cirkev. Avšak pobožnosti a sväté sviatosti a omšové bohoslužby, ktoré sa tenže Metod opovážil slúžiť slovienskym jazykom, hoci sa pri najsvätejšom tele blahoslaveného Petra prísahou zaručil, že to viac neurobí, (my) zhroziac sa hriechu (spáchaného) jeho krivou prísahou, zakazujeme z Božej a našej apoštolskej moci pod trestom uvrhnutia do kliatby, aby sa toho odteraz niekto niekedy dopustil; s výnimkou, ak ide o vyučovanie prostého a nevzdelaného ľudu a keď výklad evanjelia či apoštola hlásajú v tomže jazyku vzdelaní, aj dovoľujeme, aj nabádame, aj napomíname, aby sa tak čo najčastejšie dialo, aby každý jazyk velebil Boha a vyznával ho (Flp 2, 11). Vzdorovitých však a neposlušných, vyvolávajúcich zvadu a pohoršenie, ak by sa po prvom a ani po druhom napomenutí vôbec nepolepšili, prikazujeme z lona cirkvi vyobcovať ako rozsievačov kúkoľa, a aby ani jedna prašivá ovca nenakazila celé stádo, z našej moci rozkazujeme ich zadržať a ďaleko vyhnať od vašich hraníc.“

pápež Štefan V. /885-886/

list na Veľkú Moravu  „Quia te zelo fidei“

 Jedna z možností je, že „biskup“ Viching tento dokument sfalšoval. Iná pravdepodobnejšia je, že je to produkcia jeho intrigánskej diplomacie. Tak predložil Metodovu osobu tesne pred jeho odchodom do neba, akoby sám bol svätý akože on a Metod celkom prašivý. Jasné dôkazy o veľmi silnej neláske v biskupských vzťahoch aj pred tisíc rokmi. Pápež Štefan V. to neprekukol, a uveril osočovateľovi Vichingovi. Ozaj duchovný muž takéto údery pod pás robiť nezvykne. To bola jeho fatálna nesvätosť a dejiny tomu dali iba za pravdu. To zlé, čo sa stalo pridalo ku odporu západnej a východnej cirkvi, ktorá vyústila do vzájomnej exkomunikácie  v r. 1054. Duchovné deti sv.Cyrila a Metoda, ktoré boli vyhnané za Dunaj paradoxne rozšírili kresťanskú vieru do okolitých národov, kde mnohí kôli tomu prišli ku spáse. V duchovnom boji medzi pravými a nepravými svätcami, ktorí existuje počas celých dejín cirkvi, bola námaha slovanských vierozvestov zničená a učeníci rozprášení, ale pravdu aj keď ukrižujú, ona vstane zmŕtvych

Metodovo napomenutie vladárom

Několik měsíců po jeho zesnutí papež Štěpán V. (885–891) poslal králi Svatoplukovi list, stanovující pro slovanské kněze nepřijatelné podmínky, mimo jiné i zákaz slovanské bohoslužby pod trestem vyloučení z církve (anatéma), a na jehož základě byli Metodějovi žáci vyhnáni z Moravy. List Svatoplukovi odevzdali papežští delegáti: biskup Dominik a kněží Jan a Štěpán. Samým delegátům dal papež písemnou direktivu, aby Gorazdovi, – „jehož se Metoděj opovážil designovat jako nástupce«, zakázali konání bohoslužeb do té doby, dokud osobně nepředstoupí před papeže, aby vysvětlil celou věc. Gorazdův osud byl potom stejný jako ostatních slovansky sloužících kněží – byli vypuzeni z Moravy. Někteří z nich odešli na Balkán, jiní se odebrali do Čech, další se uchýlili do lesních samot, kde žili jako poustevníci a konali bohoslužby lidu, který je vyhledával. Cyrilometodějská církev se udržovala v lidových vrstvách ještě dlouho jako církev lidová a národní, ale úřední církví se stala církev latinská.

Svatí Cyril a Metoděj jsou největšími dobrodinci našich národů. Vždyť získali široké lidové vrstvy láskou pro křesťanskou víru a mimoto učinili slovanský jazyk jazykem bohoslužebným a spisovným. Náš národ měl první ze všech ostatních středoevropských a západoevropských národů svou národní literaturu, zatímco u jiných národů celého tohoto velkého území byly knihy psány v latinském jazyku a byly tudíž pro lidové vrstvy nesrozumitelné a bezvýznamné.

Kníže Svatopluk se domníval, že svůj moravský stát upevní, když se připojí k latinské církvi a když dá – jak to skutečně učinil – svůj stát pod ochranu papežského stolce. Avšak toto jeho rozhodnutí se ukázalo naprosto mylným. Morava se neudržela a těžiště celého národa se přesunulo do Čech, kde se slovanský spisovný jazyk i slovanské bohoslužby ještě nějaký čas udržovaly. Některá česká knížata, jako Oldřich a Vratislav II., se pokoušela cyrilometodějskou církev učinit církví oficiální, jak o tom svědčí skutečnost, že svatý Prokop v r. 1032 za vlády knížete Oldřicha založil slovanský monastýr (klášter) na Sázavě a též snaha knížete Vratislava II. zavést v celém státě slovanskou bohoslužbu. Ale papež Řehoř VII. (1073–1085) se proti této snaze postavil a také z monastýru sázavského byli slovanští mniši v roce 1097, tedy 65 let po jeho založení, definitivně vyhnáni, třebaže monastýr působil v každém ohledu velmi blahodárně. Místo nich tam byli uvedeni latinští mniši benediktinského řádu. Po této události byly všechny slovanské knihy v českých zemích bezohledně a urputně ničeny.

Cyrilometodějské dědictví bylo u nás tvrdě pronásledováno, udrželo se však u Bulharů, Srbů a Rusů, Ukrajinců a Bělorusů, tedy u slovanských pravoslavných národů.

Avšak i pro náš národ, ačkoliv u nás bylo zničeno, mělo svůj veliký význam, neboť tím jsme se přičiněním svatého Cyrila a Metoděje stali křesťany a byli jsme ušetřeni násilného způsobu pokřesťanštění. Duchovní setbu východního a pravoslavného křesťanství v našich národech se již nikdy nepodařilo natrvalo udusit. Mimoto jsme nabyli v období cyrilometodějském takového národního sebevědomí, že jsme alespoň z větší části odolali nebezpečí odnárodnění, jemuž podlehli Polabští Slované. Neštěstím Polabských Slovanů bylo, že vypuzením svatého Gorazda a ostatních cyrilometodějských kněží z Moravy a pak i z Čech bylo znemožněno, aby cyrilometodějská myšlenka a církevní organizace pronikla do jejich země.

Svátek svatého Cyrila se slaví v pravoslavné církvi odpradávna dne 14. února a svátek svatého Metoděje dne 6. dubna, tedy ve dny jejich zesnutí. Jejich společná slavnost se slaví v pravoslavné církvi dne 11. května.

Latinská církev jen nerada trpěla, když její slovanští příslušníci po vydání listu papeže Štěpána V. nadále uctívali soluňské bratry. Papež Jan X. (914–928) v listě z r. 924 zazlíval Chorvatům, že se odvolávají na Metoděje, kterého on, papež, prý v žádné knize mezi svatými nenachází. Papež Alexandr II. (1061–1073) dokonce nazval v roce 1069 svatého Metoděje kacířem.

Přišla doba, kdy v českých zemích i na Slovensku latinská církev památku obou svatých bratří úplně potlačila. V latinských misálech určených pro diecézi olomouckou z let 1499 a 1505 a stejně i v misále pro arcidiecézi pražskou v roce 1522 není o svatém Cyrilu a Metoději už pražádné zmínky. Teprve když v 19. století národní buditelé obnovili jejich památku v našem národě a vznikla obava, že by to snad mohlo vyvolat lidové hnutí ve prospěch pravoslavné církve, a když mimoto se v národě vzmáhal kult Mistra Jana Husa, začala si církev latinská obou světců opět všímat, až konečně papež Lev XIII. okružním listem „Grande munus“ ze 30. září 1880 vyzdvihl – ovšem nevěcně a nevědecky – zásluhy svatých bratří. Tento papež stanovil svátek svatého Cyrila a Metoděje na den 5. července, ačkoliv ten den nijak nesouvisí s jejich životem; stalo se to jedině za tím účelem, aby se jednak latinská církev jevila jako ctitelka svatých soluňských bratří, a potom též aby byl 6. červenec, den umučení Mistra Jana Husa, zatlačen do pozadí.

aha, čo podobné sa stalo  v histórii…

tiež neomylné?

Alexander VII vydal nariadenie,

ktore sa tykalo liturgickych misalov a nie „laickych“. a dalej, ze toto nariadenie ma vseobecnu platnost. tu je to nariadenie:

Citácia:
„S veľkou bolesťou sa dostalo nášmu sluchu, že vo francúzskom kráľovstve akýsi synovia záhuby – snažiaci sa o novoty k záhube duší – pohŕdajú nezrušiteľnými Zákonmi a praxou Cirkvi. Nedávno dospeli až k tomu stupňu šialenstva, že Rímsky misál zložený v latinskom jazyku a osvedčený v Cirkvi užívaním po toľké stáročia opovážili sa preložiť do francúzštiny. A takto preložený tlačou rozširovať a predávať osobám všetkého druhu a oboch pohlaví. A tak sa opovážili pochabým úsilím strhnúť a pošliapať majestátnosť posvätných obradov vyjadrenú latinskou rečou a dať napospas davu dôstojnosť posvätných tajomstiev.
My, ktorým – hoci nezaslúžene – je zverená starosť o vinicu Pána zástupov, Kristom, naším Spasiteľom, založenú a Jeho drahocennou Krvou zalievanú, aby sme čelili množeniu sa tŕnia, ktorým zarastá – a pokiaľ to s pomocou Božou dokážeme, podťali jeho korene – štítime sa tejto novoty a preklíname ju! Lebo táto novota slúži iba k tomu, aby znetvorila večnú dôstojnosť Cirkvi a nechala ľahko rásť neposlušnosti, nerozvážnosti, opovážlivosti, rozbrojom, roztržkám a mnohým iným zlám.
Preto zmienený misál zložený vo francúzskom jazyku kýmkoľvek – alebo opätovne v budúcnosti inak akýmkoľvek spôsobom zložený a zverejnený: z vlastného popudu, z jasného poznania a zrelého uváženia týmto našim listom NAVŽDY ODSUDZUJEME, ZAVRHUJEME A ZAKAZUJEME. A CHCEME, ABY BOL POVAŽOVANÝ ZA ODSÚDENÝ, ZAVRHNUTÝ A ZAKÁZANÝ. A pod trestom EXKOMUNIKÁCIE – zo samotného skutku uvalenej – NAVŽDY ZAKAZUJEME JEHO TLAČENIE, ČÍTANIE A PRECHOVÁVANIE: všetkým a každému jednému v Krista veriacemu oboch pohlaví. Nech je akéhokoľvek stavu, zaradenia, hodnosti, dôstojnosti či nadradenosti, hoci by o nej jednotlivej a zvláštnej zmienky nebolo! [Napr. o budúcich pápežoch!] Súčasne porúčame, aby IHNEĎ, ktokoľvek by tento misál mal alebo v budúcnosti obdržal, ho naozaj a účinne vydal a predal miestnemu ordinárovi či inkvizítorovi, ktorí tieto exempláre nech vrhnú do ohňa a nechajú zhorieť bez toho,
aby sa tomu niekto odvážil protiviť.
Dané v Ríme, u Panny Márie Väčšej,
12.1.1661 v 6. roku nášho pontifikátu.“

Predchádzajúci

Ďalší

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude zverejnená / Povinné polia sú vyznačené *

Kontrolný kód *