Spirituálny kapitál

Intelektuálna charita a poctivá spiritualita

mafia v slovenskej cirkvi

14. augusta 2016 Pavel 0 Comments

Vichingovci  

to je krycí názov mafiánov
ktorí jednoznačne  neverili v Posledný súd
skrývali na našom území pod maskou pravoverných katolíkov
akože servilne a vypočítavo slúžili Veľkomoravskej ríši a panovníkovi
 dokonale herecky predstierali oddanosť pápežovi v Ríme
Ich štýl života však obsahoval ako samozrejmosť

udávanie

osočovanie a intrigy

šikanovanie poctivých kresťanov

rafinované a drzé falšovanie pápežských búl

opitosť mocou, baženie po cirkevnej kariére a sebaoslavu

maximálne ošpinenie z bludárstva a neposlušnosti

svätcov aj budúceho spolupatróna Európy

predrzé klamanie pápeža priamo do očí

lynčovanie čestných ľudí považovali 

za súčasť ohlasovania evanjelia

boli to nehorázni

!!!  kostolní chrapúni !!!

tí nechodia na sektárske, ale iba na tie najortodoxnejšie bohoslužby, však!

a popritom s veľkou pravdepodobnosťou rátali, že Boh to nevidí…

o týchto tieňoch cyrilometodského dedičstva sa málokto z historikov i klerikov odváži hovoriť otvorene lebo by musel spomenúť nehorázne inkvizičné surovosti uprostred cirkvi už v 9.storočí. Ich poloklamstvo a polopravda zámerne zamlčuje, akoby všetci v cirkvi boli ozajstní kresťania, klame sa tu až sa z ich dizertačných prác práši, ako keby nikto z predstavených cirkvi nezneužil svoju moc a ako keby žiaden Judáš u nás na slovenskom území nikdy nevyčíňal 

Desí ma brutalita „zbožných“

za svoj dejinný príspevok v  službe slovenskému ľudu

považovali suspendáciu arcibiskupa sv.Gorazda

a inštaláciu „cirkevného tajomníka“ a hochštaplera

Vichinga do správy duchovných vecí

Vlk v rúchu baránka zasadol do Metodovho úradu
po 22 r. prišiel na nás zaslúžený trest
Veľkomoravská ríša sa rozpadla
a na tisíc rokov nás ovládli maďari 

 

Tupozrakosť

na Slovensku je tak biedna, že klientov s alzheimerom a dokázateľne nemravným správaním nechávame nielen vo vplyvných funkciách, ale ich beztrestne nechávame pristupovať ku sviatostiam

 

Za svoju osobitnú úlohu
považovali rozprášiť učeníkov sv. Cyrila a Metoda
exkomunikovať ich z katolíckej Cirkvi

zatknúť ich, väzniť a ponižovať, týrať ich

skoro nahých a uprostred zimy

a bez prostriedkov ich vyštvať za Dunaj ako prašivých psov
niektorých predali do otroctva v Benátkach na trhu ako dobytok
urobili všetko možné, čo bolo v ich možnostiach

arcibiskupa sv. Gorazda zavraždili

sociálne a asi aj fyzicky

„dokonale“ zahladili po tejto dejinnej podlosti

skoro všetky stopy

no a potom
sa išli modlikať na tú najpravovernejšiu z dostupných liturgií
Papež Jan X. (914–928) v listě z r. 924 zazlíval Chorvatům, že se odvolávají na Metoděje, kterého on, papež, prý v žádné knize mezi svatými nenachází. Papež Alexandr II. (1061–1073) dokonce nazval v roce 1069 svatého Metoděje kacířem.
Aj pápeži dostali sfalšované informácie
a až do pontifikátu Leva XIII. 

bol pre mnohých kariéristov v cirkvi

svätec kacírom


o žiadnom zázname o nejakom  Metodovi ako o svätcovi sa nevedelo nič,
a ak sa o ňom rozprávalo medzi odborníkmi na kariérny postup
bol to jednoznačne bludár a novotár

nikto tisíc rokov túto vec viac neskúmal

Ale v pamäti slušných slovanov, slovákov aj sloveniek sa nepriateľom pravdy spomienku na sv.Cyrila a Metoda a ich učeníkov z pamäti národa nepodarilo vymazať

 

A stal sa dejinný zázrak

tisícroční „kacíri“ a „novotári“

sú svätými spolupatrónmi Európy

AHA!!!

AKÁ JE MEDZI UČENÍKMI PRAVDY SILA KLEBIET A OSOČENÍ

SILA AŽ TISÍCROČNÁ. A AJ ZLOBA.

 

                                                     „Zdá sa, že niektorí klerici už vzývajú len seba samého“

                                                                                  em. pápež Benedikt XVI.

 

Nesvätý pápež neprekukol intrigána biskupa Vichinga

a títo dvaja s pomocou kráľa Svätopluka

zlikvidovali dielo slovanských vierozvestov na tisíc rokov

Všetky stopy tohoto ich diela skazy sa im však nepodarilo našťastie zahladiť

kľúčová osobnosť slovenských dejín

Po Metodovej smrti (885 – 886)

Po Metodovej smrti pápež Štefan V.  vymenoval Wichinga (už druhýkrát) za nitrianskeho biskupa, ako aj za „cirkevného správcu“ Veľkej Moravy – nie však za arcibiskupa. Pretože Wiching krátko pred Metodovou smrťou Metoda ohováral v Ríme, poslal pápež v zime roku 885 – 886 do Veľkej Moravy list „Quia te zelo fidei“, v ktorom spätne odsúdil Metodovu činnosť, Metoda exkomunikoval a dokonca zakázal používanie slovanského jazyka pre bohoslužby (liturgie) s výnimkou účelov kázaní a výkladu Biblie.

Na Veľkú Moravu boli poslaní pápežskí vyslanci, ktorí zakázali Gorazdovi vyučovať, dali zatvoriť veľkomoravské učilište a Wiching začal likvidovať prívržencov Metoda a Gorazda. Kňazov a diakonov, najmä Gorazda, Klimenta, Nauma, Sávu a Angelára), ale aj Ďalších, ktorí odmietli akceptovať Wichinga a zriecť sa staroslovienčiny, uvrhnli do väzenia a potom (väčščinu z nich) uprostred zimy vyhnali z Veľkej Moravy. Títo vyhnanci z Veľkej Moravy a ich pokračovatelia potom vykonali cirkevno-jazykové misie prakticky po celej juhovýchodnej Európe a vytvorili dnešnú cyriliku, ktorá nahradila hlaholiku.

Na Veľkej Morave sa znova presadila latinská liturgia a nemeckí (východofranskí) kňazi.

 Svätí slovanskí sedmopočetníci
Je možné, že Gorazd jednoducho zmizol bez stopy, resp. ho zlikvidovali tak, že si to nikto nevšimol. Vichingovci asi rozdelili učeníkov tak, aby nevedeli o sebe navzájom. Potom, čo viacerých vyhnali preč z Veľkej Moravy, mohli Gorazda úkladne zavraždiť. Na Veľkej Morave si mohli myslieť, že bol vyhnaný, jeho spolupracovníci Kliment, Naum, Angelár a ďalší sa zasa mohli domnievať, že je ešte zatvorený vo väzení. Argumentom za sú aj slová
„ak by ostal nažive, znovu by nám ožil Metod.”
Medzi udalosťou tretieho zemetrasenia a vyhnaním mohlo snáď uplynúť ešte niekoľko dní: 
 Keď potom uplynulo desať dní, znova, po tretí raz boli bojovníci osvietení Vychádzajúcim z výsosti, a bezcitní bludári zotrvávali v tej istej zatvrdilosti… Keď potom dosiahli od kniežaťa povolenie konať podľa svojho rozumu,

vyvádzajúc ich zo žalára

      a týrajúc takrečeno neľudskými údermi… 

kňazi robotníci a kňazi manekíni

Po vyhnaní z Veľkej Moravy
Život Klimenta spomína ďalej už len spoločné osudy Klimenta, Nauma a Angelára, ktorí sa od Dunaja pobrali smerom na juhovýchod. Zastavili sa v nejakej osade,kde ich podľa rozprávania Života Klimentovho (XV, 43-46) prijal istý zbožný človek.Hneď potom, ako ich prijal do svojho domu, mu však zomrel jeho jediný syn. Kliment s Naumom a Angelárom sa nad mŕtvym mladíkom pomodlili a ten ožil.
Aj pri tejto udalosti možno vidieť niekoľko biblických paralel, najvýraznejšia je paralela so vzkriesením syna vdovy v Sarepte na príhovor proroka Eliáša (3 Kr 17, 7-24).
 
To, že sa Metodovi učeníci vybrali práve do Bulharska, nebola náhoda. Jednak vedeli, že aj bulharský panovník Boris mal podobné ciele ako Rastislav – zriadiť nezávislú Bulharskú cirkev; národnú cirkev, ktorá by zároveň napomáhala budovaniu mladého štátu a rozvoju vlastnej kultúry a nie asimilovala Bulharov na Grékov. Je dosť možné, že Veľká Morava tu bola pre Borisa akýmsi vzorom. Táto Borisova túžba bola známa, o čom svedčí aj úsek z Života Klimentovho, keď Kliment, Naum a Angelár došli do Belehradu. Tam ich prijal boritakan (podľa všetkého náčelník pevnosti) a miestne knieža Radislav.
 Svätí slovanskí sedmopočetníci
 Boritakan ich poslal k Borisovi,
keďže vedel, že Boris oddávna túži po takých mužoch. Nechal ich oddýchnuť po dlhom putovaní a potom ich poslal ku kniežaťu ako drahocenný dar a oznámil mu, že títo muži sú presne takí,akých s veľkou túžbou hľadal.
” (ŽKlim XVI, 47).Druhým dôvodom, prečo pre Metodových učeníkov bolo Bulharsko veľmi vhodným útočiskom, je fakt, že do Bulharska sa už skôr dostalo „ovocie“ cyrilometodskej misie. Pravdepodobne sa tak stalo najneskôr vtedy, keď si patriarcha Fótios pri Metodovej návšteve v Konštantínopole okolo r. 881 „
 podržal z jeho učeníkov kňaza i diakona s knihami.
“ (ŽM XIII) Je pravdepodobné, že tieto knihy, ba aj títo dvaja učeníci sa dostali do Bulharska. Považujeme za dosť pravdepodobné, že ešte skôr sa slovanské knihy dostali z nášho územia k južným Slovanom.
 
 Celkom určite ich nedoniesli učeníci pri úteku z Veľkej Moravy, pretože boli vyhnaní bez akýchkoľvek prostriedkov, skoro nahí, knihy so sebou vo väzení určite nemali. Život Klimenta Ochridského hovorí, že učeníci sa vybrali do Bulharska, lebo „
dúfali, že Bulharsko im dožičí odpočinok.
“ (ŽKlim XIV, 42)Z Belehradu sa Kliment, Naum a Angelár pobrali do Plisky k bulharskému kniežaťu Borisovi. Život Klimenta spomína, že ich prijal s radosťou, postaral sa o nich a každý deň sa túžil s nimi stretávať a zhovárať. Neľudské zaobchádzanie vichingovcov na Veľkej Morave a namáhavá cesta do Bulharska pravdepodobne podlomili Angelárovo zdravie, ktorý čoskoro po príchode do Bulharska zomrel.O osudoch Sávu a Vavrinca nemáme nijaké zmienky v prameňoch. Po vyhnaní učeníkov z Veľkej Moravy už takisto neexistuje žiadna zmienka o Gorazdovi, až v neskorých prameňoch, ktorých spoľahlivosť je dosť otázna. Je isté, že Gorazd nešiel spolu s Klimentom, Naumom a Angelárom na juh, lebo to by Život Klimenta celkom určite spomenul – Gorazdovi venuje dosť veľa miesta. Mienky bádateľov o jeho osude sa dosť rozchádzajú, ale všetky zostávajú len hypotézami bez dostatočných dôkazov. Podrobnejšie ich rozoberieme v kapitole venovanej jeho osobe.
Osudy predaných učeníkov
O osude učeníkov, ktorých predali Židom ako otrokov, sa dozvedáme z Prvého slovanského života Nauma, že sa dostali na trh v Benátkach – vtedajšom centre obchodu s otrokmi. Tu ich vykúpil na slobodu cisárov vyslanec a vzal so sebou do Konštantínopolu, kde im boli priznané všetky hodnosti, ktoré zastávali na Veľkej Morave.Z tejto zmienky vidno, že boli akceptovaní ako plnohodnotní členovia konštantínopolskej cirkvi. Väčšina z nich sa zrejme potom dostala do Bulharska, čomu nasvedčuje mohutný rozkvet písomníctva v tejto krajine na konci 9. a začiatku 10. storočia.Je možné, že niektorí pôsobili aj medzi Slovanmi v Rímskej (byzantskej) ríši alebo medzi Srbmi, ktorých sa Konštantínopol v tom čase snažil pokresťančiť.
 
 Medzi Bulharskom a Veľkou Moravou totiž existovali obchodné styky, z Bulharska sa k nám dodávala napríklad soľ. Popri obchodnej výmeneiste existovala aj nejaká kultúrna výmena. Po tom, čo sa bulharský panovník Boris r. 864 vzdal spojenectva s Frankami a sľúbil nenapádať Rímsku ríšu a dať sa pokrstiť byzantíncami, Bulharsko prestalo byť nepriateľom Veľkej Moravy. I keď nemáme žiadne priame doklady, môžeme v nasledujúcich rokoch predpokladať dobré kultúrne vzťahy medzi týmito susednými štátmi.
Vyhnanie Metodových učeníkov z Veľkej Moravy
všetci učeníci vykúpení v Benátkach išli do Konštantínopolu, niektorí asi odišli aj do Dalmácie a Chorvátska a tam ďalej šírili cyrilo-metodské dielo.
 
 
Život a osobnosť sv. Gorazda
 
Zo všetkých spolupracovníkov a učeníkov sv. Cyrila a Metoda máme práve pri Gorazdovi najpresnejšie správy o jeho pôvode. Pochádzal určite z Veľkej Moravy,čo dosvedčujú slová sv. Metoda: „
Tento je vašej zeme slobodný muž…
“ (ŽM XVII)Z tohto výroku je tiež zrejmé, že Gorazd bol šľachtic, patril k vyššej vrstve. Presnejšiu lokalizáciu Gorazdovho rodiska možno predpokladať v okolí Nitry na základe toponomastiky. Pri dedine Močenok sa nachádza osada Garázda (teraz Gorazdov), pri Galante zase obec Garažd, čo vzniklo pomaďarčením staroslovienskeho Goražď (s mäkkým jerom na konci) čiže Gorazdov, Gorazdovo.
 
 Mäkký jer na konci máv staroslovančine a cirkevnej slovančine funkciu privlastňovania. Dá sa predpokladať, že Gorazdova rodina tu mala rodový majetok.
Rok Gorazdovho narodenia môžeme len odhadovať. Narodil sa okolo r. 830 alebo trochu neskôr. Zrejme ešte pred príchodom byzantskej misie vedenej sv. Cyriloma Metodom získal nejaké latinské vzdelanie, asi u Frankov. Nasvedčujú tomu Metodo-ve slová „dobre učený v latinských knihách“. (ŽM XVII) Tu je zaujímavé poznamenať, že ak Metod považoval za potrebné vyzdvihnúť Gorazdovu učenosť „v latinských knihách“, možno sa domnievať, že ostatní učeníci tak dobre nepoznali latinskú tradíciu a obrad. Nie je tu pritom reč ani tak o znalosti jazyka, ale výraz „učený v knihách“označuje skôr to, že Gorazd poznal latinskú vzdelanosť, kultúru, tradíciu a nepochybne aj obrad. Gorazd bol prvým učeníkom sv. Cyrila a Metoda, vystupuje na čele žiakov po Metodovej smrti, aj Život Klimenta mu dáva veľký priestor a uznáva jeho prvenstvo na viacerých miestach. Na základe už spomínaného nálezu v Liber confraternitatum
 z Reichenau možno predpokladať, že bol väznený spolu s Metodom.
Z postavenia, ktoré medzi učeníkmi zaujímal, sa dá dedukovať, že to bol veľmi schopný, šikovný a vzdelaný muž, vzácny vo svojej dobe. Svojím spôsobom ex-trémny názor v tomto smere zastával V. Pogorielov, ktorý tvrdil, že Gorazd ovládal gréčtinu ešte lepšie ako Cyril a Metod.
 Jeho mienku potom prevzal aj A. Baník.
 
  Nepochybné je, že v rámci misie zaujímal výnimočné postavenie aj preto, lebo to bol vplyvný a majetný muž miestneho pôvodu a patril k vedúcej vrstve. Nič konkrétne však, žiaľ, o jeho úlohách v rámci byzantsko-slovanskej misie nevieme.Zaujímavá a často diskutovaná je otázka Gorazdových svätení. Ani na jednom stupni tu nemáme žiadne záznamy a nevieme nič určité. Je možné, že kňazské svätenie prijal počas prvej cesty solúnskych bratov do Ríma. Pri tejto príležitosti sa len spomína, že viacerí boli rukopoložení na kňazov.
 Najzaujímavejšia je však otázka,či bol sv. Gorazd pri Metodovej smrti už biskupom alebo nie. Text
Commonitoria by nasvedčoval tomu, že Gorazd už bol biskupom:
„Nástupcovi, ktorého sa Metod opovážil určiť po sebe napriek ustanoveniam všetkých svätých otcov, z našej apoštolskej moci zakážte vykonávať úrad, kým nepríde k nám osobne a svoju vec živým slovom nevysvetlí.”
 (kap. XIV.) Z toho by sa zdalo, že Gorazd mohol vykonávať tento úrad,a teda bol biskupom. Nasvedčovali by tomu aj viaceré ďalšie formulácie v Živote Klimenta:
„A pozbavili ho biskupskej moci …“
 (ŽKlim VII, 24)
„Tých však, ktorídosiahli učiteľský úrad, ako onoho Gorazda, …
 Metodova cnosť obdarila arcibiskupským prestolom…“
 (ŽKlim XII, 35) Najzávažnejším argumentom v prospech Gorazdovho biskupského svätenia je úryvok, kde sa hovorí, že Metod pred svojou smrťou vyhlásil Gorazda za arcibiskupa:
„Prvé miesto medzi nimi zaujímal Gorazd, ktorého už aj prv naše rozprávanie spomenulo medzi najbližšími Metodovými učeníkmi a ktorý bol aj samým svätcom na konci jeho života vyhlásený za moravského arcibiskupa.”
 
Svätý Gorazd
Chirotóniu / vkladanie rúk pri vysviacke/ prijal od sv. Metoda. Toto je asi najvážnejšie svedectvo Gorazdovom biskupskom svätení.
Život Klimenta nám však podáva aj iné svedectvo:
„Prečo sa … nepripájate k živému arcibiskupovi (t.j. Vichingovi) a nevyznávate, že Syn sa zrodil z Otca a že Duch vychodí zo Syna?“
 (ŽKlim VIII, 25) Z týchto slov, ktoré vichingovci adresovali Metodovým učeníkom, by sa zdalo, že jediným biskupom na Veľkej Morave v tej dobe bol Viching. Podľa P. Tkáča Metod usporiadal voľbu svojho nástupcu ešte pred svojou smrťou – a pri voľbe odporúčal Gorazda.
 
 Nemožno ani úplne vylúčiť, že Metod naozaj jednoducho vymenoval svojho nástupcu na základe nejakého privilégia. Podobnú prax poznáme z neskoršieho obdobia napríklad v Mukačevskej eparchii.
 
V tejto súvislosti treba spomenúť názor, ktorý Gorazda stotožňuje s (arci)biskupom Agathonom. Na koncile v Konštantínopole r. 879-880, ktorý rehabilitoval Fótia, bol prítomný (arci)biskup Agathon moravský, ako sa dozvedáme zo záznamov o koncile. Niektorí sa domnievajú, že išlo o biskupa z Veľkej Moravy. Podľa F. Dvorníkasa však istotne hovorí o biskupovi srbskej Moravy, kde v 9. storočí existovalo biskupstvo. V Fuldských análoch sa zase spomína, že r. 873 viedol arcibiskup Agathon byzantské posolstvo k cisárovi Ľudovítovi Nemcovi, ktorého cieľom bolo obnoviť priateľské vzťahy medzi Byzanciou a Franskou ríšou. Či ide o jednu a tú istú osobu,ostáva nejasné. Niektorí tvrdia, že arcibiskupa Agathona (spomínaného vo Fuldských análoch) vysvätil patriarcha Ignatios a poslal na Veľkú Moravu namiesto Metoda, ktorý bol Fótiovým prívržencom. Takéto tvrdenie nemá logiku. Ťažko možno predpokladať, že by ho Frankovia priateľsky prijali, ak bol vymenovaný pre územie, na ktoré si robili nárok (a kvôli tomu aj Metoda zajali.)
 
 Túto zaujímavú správu podávajú napríklad P. Žeňuch a C. Vasiľ: „Nevieme presne určiť, odkiaľ pochádzali prví mukačevskí biskupi a ako boli zvolení, resp. menovaní. Prvá správa, ktorá sa týka voľby biskupa, nachádza sa v liste Jána II. z 25. januára 1561, ktorým udeľuje biskupovi Hilarionovi právo vybrať pred svojou smrťou vhodného kandidáta na biskupstvo, ktorý by po ňom nastúpil v úrade. V tomto liste zaväzuje všetkých veriacich a klérus – tak svetský ako aj rehoľný – aby považovali za skutočného a legitímneho biskupa – nástupcu, osobu vybranú Hilarionom. Ako pripomína Lučkaj, toto právo bolo aj praktizované, pretože biskup Hilarion po zrelej úvahe nielen, že určil, ale aj osobne konsekroval svojho nástupcu v osobe baziliánskeho mnícha Euthymia. Pôvod tohto zvyku, ktorý sa pokladá za súčasť zvykového práva, ktoré dovoľovalo biskupovi menovať si nástupcu, sa zdá byť v kráľovskom privilégiu – aspoň tak to v roku 1569 tvrdia mukačevskí mnísi v liste cisárovi Maximiliánovi II.“
Ak Gorazd v r. 885 bol biskupom, kedy a kde prijal biskupskú chirotóniu? Viacerí bádatelia, u nás napríklad J. Šafin, sa domnievajú, že bol vysvätený v Konštantínopole počas Metodovej návštevy okolo r. 881, svoje tvrdenie však nepodopierajú nijakými faktami.
 
 Najnovšie sa otázkou Gorazdovho biskupského svätenia podrobne zaoberajú autori Ľ. Bosák a P. Kýška, ktorí takisto zastávajú názor, že Gorazd bol vysvätený na biskupa v Konštantínopole.
 
 Nie je vylúčené, že Gorazd bol vysvätený v Ríme (počas niektorej cesty sv. Metoda). Zvláštne je, že o takejto významnej udalosti (ak sa odohrala), neexistuje žiadny písomný záznam. Iná možnosť je, že biskupskú chirotóniu prijal Gorazd na Veľkej Morave. Ak Metod bol arcibiskupom a Veľká Morava skutočne samostatnou cirkevnou provinciou (metropoliou), tak okrem Metoda na Veľkej Morave určite boli aj ďalší biskupi – existencia metropolie si to vyžaduje. Tu však je otázka, aký cirkevnoprávny status mala veľkomoravská cirkev, či titul arcibiskupa nebol Metodovi daný len ako čestný titul. V tomto prípade by Gorazd asi nemohol byť vysvätený na Veľkej Morave. Pre status metropolie však existuje určitý argument. Za rímskeho pápeža Jána IX. bola obnovená veľkomoravská cirkevná provincia s arcibiskupom a dvoma biskupmi. Otázka cirkevnoprávneho postavenie Veľkej Moravy zatiaľ nebola dostatočne zodpovedaná. V budúcnosti bude určite prospešné a potrebné sa touto otázkou hlbšie zaoberať. Poslednou možnosťou je, že Gorazd bol vysvätený na Veľkej Morave počas návštevy nejakého biskupa či biskupov z Ríma alebo z Konštantínopolu. Toto všetko sú možnosti, ktoré bez ďalších prameňov ostávajú v rovine úvah.
Po smrti svätého Metoda
Po smrti sv. Metoda Gorazd zaujíma vedúce postavenie v rámci misie, vystupu  je ako hovorca cyrilo-metodovskej stránky pri dišputách i pri diplomatických jednaniach. To bolo nepochybne podmienené aj tým, že si ho sv. Metod vybral za nástupcu.Túto pozíciu zastával len niekoľko mesiacov, až do svojho uväznenia vichingovcamia praktickej likvidácie slovanského učilišťa.
vydaná pod pseudonymom Vladimirus de juxta Hornád: Dejiny gréckokatolíkov Podkarpatska (9.-18.storočie). Košice: [bez vydavateľa], 2004, s. 194-197. Tvrdenie, že Gorazd (= Agathon) bol na čele posolstva 873 k Ľudovítovi Nemcovi ako hlavný vyjednávač o oslobodení sv. Metoda, je absurdné, keďže Metoda zajali franskí biskupi kvôli jurisdikčným nárokom, ak bol v tom čase Gorazd už biskupom,narušoval by aj on ich jurisdikčné nároky. Čírou fantáziou autora sú jeho tvrdenia o význame Gorazda(Agathona) na koncile v r. 879-880, kde údajne rozhodujúcou mierou prispel k riešeniu sporov medzi Rímom a Konštantínopolom. (Nesprávne je aj jeho tvrdenie, že Bulharsko sa dostalo po tomto koncile pod priamu jurisdikciu Ríma; pravdou je presný opak.) Dielo patrí skôr k fantastickej literatúre než medzi odborné publikácie.
 
 
 Je možné, že Gorazd jednoducho zmizol bez stopy, resp. ho zlikvidovali tak, že si to nikto nevšimol. Vichingovci asi rozdelili učeníkov tak, aby nevedeli o sebe navzájom. Potom, čo viacerých vyhnali preč z Veľkej Moravy, mohli Gorazda úkladne zavraždiť. Na Veľkej Morave si mohli myslieť, že bol vyhnaný, jeho spolupracovníci Kliment, Naum, Angelár a ďalší sa zasa mohli domnievať, že je ešte zatvorený vo väzení.
Argumentom za sú aj slová
„ak by ostal nažive, znovu by nám ožil Metod.”
Anton A. Baník usudzuje, že Gorazd odišiel k Čechom – k Bořivojovi. Ako argument uvádza údajné mlčanie južnoslovanských prameňov. Odtiaľ potom, po smrti sv. Václava (929), možno odišiel do Chorvátska.
 Je však nepravdepodobné, že v r. 929 ešte Gorazd žil. Táto mienka je rozšírená minimálne.
Po tom, čo sa v Poľsku našiel liturgický kalendár pochádzajúci z Wislice, ktorý uvádza aj sviatok Gorazda, mnohí, najmä západní historici, sa začali domnievať, že Gorazd utiekol do Poľska (väčšina predpokladá, že ušiel až po r. 907). Kalendár bol napísaný okolo r. 1360, jeho argumentačná hodnota je však sporná, keďže zhorel počas Druhej svetovej vojny a záznam o Gorazdovi bol zapísaný až o niekoľko rokov na základe spomienok J. Zatheya.
 V Poľsku v 10. storočí takisto existovala metropolia so slovanským bohoslužobným jazykom, čo by mohlo byť tiež určitým argumentom podporujúcim túto hypotézu.
 
 Zastávajú ju František Dvorník, Karolina Lanckorońska,Michal Lacko a mnohí ďalší. Argumentom proti tejto mienke je zákaz Štefana V. používať slovanský bohoslužobný jazyk. Tento zákaz platil v celej západnej cirkvi, učeníci ho však odmietli poslúchnuť, preto by Gorazd skôr utiekol do sféry byzantskej cirkvi
 
 O ustanovení arcibiskupa a troch biskupov sa dozvedáme z protestného listu salzburgského arcibiskupa Theotmara rímskemu pápežovi Jánovi IX. z r. 899-900. Porovnaj tiež List Pilgrima, pasovského biskupa, rímskemu pápežovi Benediktovi VI. z r. 973-974 a falzum pod menom mohučského arcibiskupa Hatha z r. 900.
Ak Gorazd zastával nejaký významný cirkevný úrad v Poľsku – sfére západnej cirkvi, Teofylakt by mal dôvod zamlčať to. V takomto prípade však možno predpokladať, že Teofylakt by potlačil Gorazdovu osobu do úzadia v celom spise, nielen po vyhnaní učeníkov. Úcta sv.Gorazda sa do Wislice mohla dostať cez ikonopiscov z Macedónska, ktorí tu pracovali.Peter Ratkoš sa zase domnieva, že tu ide o zámenu mien Svorad a Gorazd (sv. Svorad má sviatok práve 17. júla).
 
 Ak Gorazd medzi Poliakmi pôsobil, prečo sa tu nezachoval žiaden jeho životopis ani žiadne ďalšie zmienky či jeho hrob? Absentujú akékoľveďalšie zmienky o úcte k sv. Gorazdovi, hoci pre ňu existovali relatívne priaznivé historické podmienky. Jeden kalendár z polovice 14. storočia je dosť slabým argumentom.Ďalšia veľká skupina bádateľov (najmä pravoslávnych) sa prikláňa k tomu, žeGorazd odišiel do Bulharska a tam aj zomrel, snáď okolo r. 890, ale nepochybne pomerne skoro po svojom príchode.
Za najčastejšie miesto jeho zosnutia sa uvádza Berat (predtým Belgrad, dnešné Albánsko).
 
 Silným argumentom je liturgická úcta najmä u Bulharov a Macedóncov, ktorá tu existuje už v stredoveku.
Svätý Gorazd bol zaradený medzi sedmopočetníkov, ktorých úcta sa sformovala práve v oblasti Ochridského arcibiskupstva. Okrem toho nachádzame aj viacero vyobrazení sv. Gorazda (spolu s ostatnými sedmopočetníkmi), a to dokázateľne v 18. a 19. storočí, ktoré vznikli pravdepodobne na základe starších predlôh. Jeho najstaršie vyobrazenie máme z roku 1612.
 
 Podľa tradície sú jeho ostatky (spolu s ostatkami sv. Angelára) v katedrálnom chráme v Berate, kde je schránka obsahujúca ostatky siedmich svätých s rozmermi asi 60 x 40 x 20 cm. Nrelikviári je nápis s menami siedmich svätých, prvé dve mená sú Gorazd a Angelár.
 
  Na relikviári je tiež ikona zosnutia sv. Gorazda a Angelára. 
Chvála Angelára s Gorazdom
Úcta týchto dvoch svätcov v okolí Beratu siaha do konca 14. storočia, ba K. Nichoritis sa domnieva, že ich úcta v tejto oblasti môže mať svoje korene už v 9. storočí, o čom sme už pojednávali.
 Malá časť z týchto ostatkov je dnes uložená aj v Chráme sv. sedmopočetníkov v Sofii.
Liturgická úcta sv. Gorazda je a bola u Slovanov byzantského obradu (najmäna juhu) podstatne silnejšia ako v západnej cirkvi a je doložená veľmi dávno. Čo sa starých týka písomných zmienok o sv. Gorazdovi, je ich neporovnateľne viac z oblasti východnej cirkvi, kým v západnej cirkvi máme úctu k sv. Gorazdovi zachytenú len v spomínanom wislickom kalendári. Táto prevaha čosi nepochybne naznačuje.
Na druhej strane treba upozorniť, že sv. Gorazd nemá ani u južných Slovanov deň zosnutia, resp. svoj osobitný sviatok (ako napr. Naum či Kliment). A čo je ešte dôležitejšie,nemá ani svoj život, ktorý by určite niektorý z jeho žiakov napísal, ba ani žiadneiné dielo venované osobitne len jemu. To, že sa nezachoval žiadny samostatný životani chváloreč ani služba, je silný argument proti tejto hypotéze.  Absenciu týchto
 prameňov niektorí odôvodňujú dlhotrvajúcim tureckým útlakom, kvôli ktorému sa stratilo veľké množstvo prameňov. Ani už viackrát spomínaný zoznam bulharských arcibiskupov z polovice 12. storočia nemožno pokladať za spoľahlivý v tejto otázke,lebo ten spomína aj Metoda ako bulharského arcibiskupa, hoci Metod v Bulharsku ako arcibiskup nikdy nepôsobil.
Okrem toho Gréci neraz používali slovo bulharský v zmysle slovanský.
Za Bulharsko teda existuje asi najviac argumentov, ale na druhej strane asi aj najviac protiargumentov.Problém spočíva v tom, že každý bádateľ vidí to, čo chce, a často nevidí proti-argumenty, ktoré mu nevyhovujú.
 

Predchádzajúci

Ďalší

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude zverejnená / Povinné polia sú vyznačené *

Kontrolný kód *