Spirituálny kapitál

Intelektuálna charita a poctivá spiritualita

Miluj aj seba samého

2. júna 2015 Pavel 0 Comments

images

Aj naše telo je náš blížny

nad ktorým by sme sa mali 

zmilovať

Miesto zmľandravenosti

by sme mali byť na seba prísni

lebo aj to patrí

ku zdravej sebaúcte

 

Tí čo sú krutí na iných

boli dávno predtým

strašne krutí na seba

lebo asi príliš

rozmaznávali svoje telo

 

Mať seba správne rád

je tiež Božie prikázanie

dané nám ľuďom

 ako povinnosť 

Ak sa stretnete s niekým

kto Vám ukradol dobrú náladu

bol to jeden z tých

čo seba už dlhšie správne nemilujú 

 imgres

Kresťan však lásku ku sebe dáva

až na tretie miesto

Pohan duchovne darebáči 
žije povrchne a nezodpovedne
pestuje kult tela
hladká si svoje brucho
 leští si svoje falošné ego
  svoje telo tisícorako rozmaznáva 
svoje výmysly podporuje v rozdrapovaní
svedomie si čičíka a uspáva
charakter mnohostranne devastuje
svoj matrix nafukuje až do prasknutia
a  pohŕdanie Bohom
zoťatie kresťanských zásad i svojej spásy
dostane od pekla ako extra bonus

 

Klania sa
všelijakým božstvám a svojským názorom
ktoré sú v podstate trápne modly
svoje telo nesprávne spiritualizuje
alebo naň vyslovene dlabe
a premieňa ho to na stále divejšiu zver
a na stále rozrehotanejšieho nešťastníka
                                                                      alebo ultravážneho sociopata
Čím dosahuje v tomto športe lepšie výsledky
tým kvalitnejšie peklo zo života robí potom
zo života tým iným
prezrádza ho falošná radosť – škodoradosť

 

Dávno predtým, než začal ubližovať ostatným
ublížil strašným spôsobom sám sebe
 tajomstva

Diabol chce

aby sme sa nenávideli

a sami seba ničili a zničili

O hriechu
čiže tomu, čo sa Bohu nepáči
a človeku je to ako exkrement zbytočné
nám chce nabulikať
že je to veľká hodnota
  a že ho treba až do odpadnutia opakovať
aby sme sa kvalitne samozohavili
On sa bude na tom s chuti rehotať
aby si trochu uľavil zo svojich večných múk
Čím viac človek napácha hriechov
tým viac bude zakusovať hrôzu ničoty
pretože hriechy sú svojou podstatou
inkarnáciou antisveta
a vyrábaním ničoty

images

to opičenie sa po prachatých orangutánoch 

a

fekálne vtipy našej spoločenskej smotánky

sú jasný prejav dekadencie

že pod maskou veľkého vonkajšieho luxusu

je ukrytá veľká ničota

pod maskou veľkých vonkajších úspechov

sa nachádza iba veľká prehra pred Bohom 

pripité verejné srandičky zo sexu svedčia

iba o spirituálnej impotencii

ale aj toho

že tie živočíšne spájania si svojich tiel

je vlastne iba veľká , nedôstojná zábava a

patologické uctievanie čínskeho bôžika srandy

 images

Mať rád dobrého Boha,

svojho blížneho

aj seba samého

je to najpodstatnejšie  

v našom živote

 

Keďže nerozumieme, čo to znamená

     potrebujeme to vysvetliť v konkrétnej podobe

dostali sme spresnenie

v Desiatich Božích prikázaniach a blahoslavenstvách

Komu ani to nestačí

tak tu má ešte 1752  cirkevných prikázaní

a tisícky spoločenských zákonov a iných predpisov

Čím viac máme všelijakých náboženských predpisov

tým len na seba ako ľudia prezrádzame

ako  máme nedostatok pravdy

Čím viac musíme mať predpisov v štáte

tým len prezentujeme že nám absentuje

vzájomná úcta

a škrípe komunikácia

DME_1121

Kresťania sa delíme na tých

ktorí sa hlboko zamyslia nad dvoma

podstatnými prikázaniami 

o láske k Bohu a k blížnemu

/teda aj ku sebe samému/

Ostatné príkazy im prídu samé

Voláme ich svätci

Stačí im láska k Bohu

a oni žijú krásne Ježišove blahoslavenstvá

Tí, ktorí túto podstatu nechápu

nevedia čo tá láska vlastne konkrétne znamená

tí sa stále zaoberajú tisícorakými predpismi

a najmä Desatorom

ktoré chápu iba okyptené alebo sprísnené v 6.a 9…

1. 8. a 10. napríklad nedodržujú pravidelne

topia sa stále v niečom negatívnom

Voláme ich hriešnici

Máme aj darebákov

ktorí Desatoro ignorujú

a svoj zmysel života vidia  tom

že si vymýšľajú opovážlivo

rôzne vlastné pravidlá

Pre nich sú potrebné

tisícoraké zákony a vyhlášky v štáte

aby sa navzájom

nedohrýzli , nedoozbíjali a nedomrzačili 

 

S6300714

 Topiaci sa Peter 
  akryl na plátne,100 x 100 cm 
 na predaj 
Fyzické, duševné, duchovné zdravie
to sú spirituálne reálne miliardy
o ktorých sa dozvieme
až keď ich začneme strácať
Normálne a pekné medziľudské vzťahy 
sú na zemi nie samozrejmosťou
ale kultúrnym luxusom

99

Naše telá sú chrámy Ducha Svätého
našou normálnou povinnosťou
je sa o ne starať
a robiť všetko čo sa nám dá
aby sme neboli pacientami
Ak sa niekto na seba vydlabe
robí niečo proti Božiemu zámeru
Ak si niekto poškodzuje psychické zdravie
je to ľudstvu nebezpečná 
psychopatia
Ak niekto pestuje storaké čudáctva
to je asociálna 
sociopatia
a ak niekto vyznáva sakrálnu anorexiu
alebo je deviantom na večné hodnoty
to je choroba ducha 
 pneumopatia

 

stop%20Addictions

 

Kto realizuje všetky tieto deviácie

spolu s necudnosťou a bezbožnosťou

ten robí zo svojim životom

jeden fatálny

samovražedný experiment

A ak číta tieto riadky

tak bodaj by ním zatriasli

aby sa obrátil a šiel od smrti opačným smerom

do večného života

262
Slušní ľudia sa spájajú
v spoločnosti
máme tu však aj
spolonerestníkov
páchateľov kriminálnych činov
a tí sa zamýšľajú roky v base
nad hlbokosťou trestného zákona
ktorý bol pre nich špeciálne upravený

images323

A sú medzi nami aj spirituálne potulní
ktorí ani po 50 rokoch života nevedia
na čo sa tu vlastne narodili
a na náhrobný kameň si dajú nápis
ktorý až „prorocky“ vystihujúco 
vymyslel textár Boris Filan

 

„Preboha!

o čom?

to tu vlastne??

všetko bolo???“

 

   Takto končí to
milovanie života a milovanie svojich výmyslov
a filozofovanie
bez Ducha Svätého

S6300712

Pravdy v pevnom systéme 
 akryl na dreve, 100 x 80 cm 
na predaj, 0908 232 014 
Tvorivá alebo mučivá samota

Inteligentný človek sa vraj nikdy nenudí. Nájde si v samote vždy nejakú činnosť, ktorá je jemu alebo spoločnosti užitočná. Jednoduchší človek to má ťažšie. Nevie čo s ňou. Zabíja všelijako čas. Väčšinou sa nudí…

V samote sa totiž stretáme aj sami so sebou. So svojim vnútrom. Bohatým na myšlienky a city. Alebo prázdnotou.A to poriadne bolí.Aj inteligenta to občas zabolí, ale to je napr.pre spisovateľa čosi dôležitejšie ako písací stroj.Umelecky nadaný človek začne tvoriť. Spisovateľ písať, básnik básniť, maliar maľovať, hudobník pracuje s hudbou, mystička preciťuje niečo hlboké, kňaz sa modlí za svojich veriacich, trpiaci človek plače a volá nebo o pomoc. Všimnite si, koľko kadejakých zbytočných vedomostí nám natláčali za 17. rokov školy do hláv, ale nik nás neučil, ako plodne stráviť samotu.Primitívnejším stačí pustiť si laktibúdku a čumieť tam do blba na programy, ktoré nám pripravili iní. Po hodinách sledovania si nepamätá z toho nič, iba začne chrápať. A bude stále menej život chápať. Takto sa dá rokmi vytunelovať samého seba od podstaty života aj od prežívania niečoho originálneho. Vzdelanejší ľudia radšej sedia pri internete, kde si sami plánujú a programujú to, čo považujú za dôležité. Nie je to až taká tragédia, keď nám bulikajú odborníci, že sme závislí na novej digitálnej droge. Veď je to túžba po poznaní, a tej sa oplatí zasvätiť cenné chvíle svojho života. To nie je zabitý čas. To môže byť veľmi dobre investovaný čas samoty.

To je zabíjanie času, keď sa nudíme a konzumujeme televízne či digitálne gebuziny, z ktorých nám vnútorné prázdno narastá do veľkonudných rozmerov. Tým je táto situácia hrozivejšia, čím hlučnejšími pazvukmi vyrušujeme ľudí okolo seba.Alebo prezrádzame ostatným okolo seba veľkosť svojho prázdna tak, čím viac utekáme a tvárime sa ako sme zaneprázdnenejší.

Kto chce prežiť kvalitný vzťah, ten by pred boľavou samotou nemal utekať, ale mal by sa v nej naučiť tvoriť a nebyť iba odutým  prázdnom potulujúcim sa bezprízorne  po planéte.

Psychopati medzi nami

Včera sa mi nabúral do komentárov veľmi neopatrný psychopat. Jeho adresu či identitu je totiž ľahučké vypátrať. Ak budú komentáre ku niektorému z mojich blogov vypnuté, tak to preto, lebo nemám za povinnosť sa nechať verejne urážať. Vypol som komentáre iba preto, aby som zabránil tým pár psychopatom vylievať tie kýble špiny, ktoré si zabudli prečistiť a vrhajú ich na iných. Ubližujú tak ostatným, lebo likvidujú slušnú komunikáciu. Nechať ich tak robiť je vlastne schvaľovanie zla. Aj to je aplikácia etikoterapie.

406817_2969581608983_1545004770_2877322_784468164_n

Čo s nimi?

Buzeranti, teraz nemyslím na sexuálnu orientáciu, ale na sociopaticky poškodené charaktery niektorých jedincov, tí si vyberú nejaký objekt, a začnú ho buzerovať do nepríčetnosti ako keby boli posadnutí. Takéto správanie napĺňa skutkovú podstatu trestného zákona, a tomu kto takto vyčíňa odkazujem, že ak sa nespamätá, a bude nenávistne verejne opakovať svoje psychiatrické diagnózy a koprofagické synonymá spolu s niektorým menom, mojou povinnosťou je mu preukázať milosrdenstvo a oznámiť ho polícii.

Volá sa to kyberšikana. A šíri sa to s duchom “slobody” ako epidémia. Preto sa musíme zaregistrovať aj s adresami, lebo to nie je jeden prípad. Preto na BB psychiatrii vzniklo nedávno oddelenie pre takto postihnutých pacientov, ktorým treba odborne pomôcť.

Keď som pôsobil ako duchovný v Rooseveltovej nemocnici, tak tam do kaplnky chodili všelijakí pacienti. Aj tí psychicky postihnutí. Mali rôzne druhy postihnutia, a jedno spoločné: osočovali okrem iných záchvatov lekára alebo sestru či kňaza z tej hrôzy, ktorou trpeli sami. Jedna pacientka nám šesť rokov posielala denne asi tridsať krát výhražných a inokedy vtieravo podlízavých sms na služobný či osobné telefóny. Chodila sa z toho spovedať, ospravedlňovala sa, vyhovárala sa, vraj má “nervy”… Raz som ju musel doslova chytiť pod krk a vyraziť ju von z kancelárie, lebo nerešpektovala žiadne ani slušné ani prísne upozornenia, že teraz mám rozhovor s niekým iným, ona sa drzo pchala do dverí, chudera. Zaujímavé, že krik na ňu nezaberal, ale celkom psychicky vyčerpaný som ju láskavo poprosil, aby prestala, a ona videla, že už mám naložené dosť, a predstavte si prestala. Bola to psychická choroba alebo primitívna chuť niekomu trieskať po hlave? Raz mi napísala v liste, že toho démona nachytala vtedy, keď sa odbavila na erotickej linke. Iná kopala do dverí, a keď som ju upozornil prečo takto robí celému oddeleniu hanbu, ale aj nám, lebo chodila dolu do kaplnky, tak povedala že na vine sú lieky. Iná ma udala rovno u riaditeľa, že vraj sme mali techtle mechtle, a neboli ani techtle. Všetky tri vyskočené mníšky a fatálny nepokoj v duši. Ďalšia má už  dekubity z rozmaznanosti a Vám ponúkne, že či by ste nechceli mať s ňou dieťa, a keď jej slušne vysvetlíte, že to nie je možné, tak sa urazí, že Vás po celom meste ošpiní, hlavne medzi kresťanmi ,vraj ste taký extra smilník na pohľadanie. Keď je niekde silno zasmilnený vzduch, tak takto ho kolegovia kňazi celkom bežne čistíme, aby ste ostatní vedeli, že si iba na farách šunky neváľame, ale robíme aj tzv.duchovnú prácu.Cieľ nečistých duchov za podobným dianím  je pošpiniť meno, zhodiť, doviesť do blázinca…To sa pri takýchto, hlavne nešťastných pacientkách deje, a kto s nimi robí, vie o čom píšem.

Chytať ich však pod krk chlap v prvej frontovej línii niekedy jednoducho v sebaobrane výnimočne musí. Ako mám však pozbierať tie špinavé reči? Tak sa modlím. Každá bulvárne nafúknutá bublina raz spľasne. Niekomu pomôže psychiater, niekomu polícia, niekomu čas, niekomu prímluvná modlitba a niekomu iba sila Krista Spasiteľa cez exorcistu.

pariž

Kto miluje správne sám seba
ten si nájde čas i na filozofovanie
o tzv.podstatných veciach bytia 

napríklad

E. Fromm hovorí o tendencii všetkých živých organizmov k životu, ktorá je inherentnou kvalitou, podstatou či esenciou všetkého živého (Fromm, 1969, s. 35). Všetky živé bytosti spája to, že „cítia“ bezmedzné nutkanie žiť, zachovávať, zveľaďovať a predlžovať svoje bytie. Život však nie je statický, nemožno ho redukovať na snahu zachovať sa, a teda čo najdlhšie „unikať smrti“. Sú v ňom výrazné prvky zmeny (formou kontinuity), čo na individuálnej úrovni možno pozorovať napríklad v podobe rastu: rastlina najprv vyklíči, potom vyrastie – musí, inak by bola mŕtva.

Fromm tieto črty nazval

„láskou k životu“ – biofíliou 

a vypracoval koncepciu biofilnej orientácie, ktorá, aplikovaná na človeka, nadobúda etický význam. Základným kameňom biofílie je tendencia k sebazáchove, ktorá je teda jej najjednoduchšou (i keď najpodstatnejšou) formou. Dynamický aspekt biofílie vyjadruje tendencie živých bytostí integrovať sa a štrukturálne rásť. U človeka sa plne rozvinutá biofília prejavuje najmä v tvorivej, aktívnej orientácii osoby. Biofilná osoba hľadá rast a uplatnenie v akejkoľvek oblasti záujmov, pričom aj druhým chce pomáhať rásť a ovplyvňovať ich láskou, rozumom, a najmä vlastným príkladom. Zjednodušene by sa dalo povedať, že

človek s plne rozvinutou biofíliou v sebe

je svätcom

akýmsi ideálom humanity (Fromm, 1969, s. 34 – 36). Ako nás však podľa Spinozu často ovládajú trpné afekty, ktorých neadekvátne idey sú koreňom omylov v úsudkoch, pôsobia na nás v protiklade ku tendenciám biofilným aj tendencie nekrofilné.

Nekrofília

ako „láska k smrti“

je opakom biofílie, pretože vyjadruje spôsob bytia a celkovej orientácie, ktorá smeruje, resp. je priťahovaná tým, čo nejakým spôsobom smeruje k popretiu života. Priemerný človek však nie je stopercentným biofilom ani nekrofilom; prejavujú sa v nás obe tendencie a obe na nás vplývajú, a to dokonca aj zároveň (viď. „morálne dilemy“). Dôležitý je stupeň biofílie či nekrofílie v danej osobe v porovnaní s protipôsobiacimi tendenciami; najdôležitejším aspektom je ale stupeň uvedomenia si ich (Fromm, 1969, s. 34).

 Chápanie ako „láska k bohu“

Uvedomenie si príčin, ktoré determinujú naše konanie, je prvým vyústením ako Spinozovej, tak i Frommovej etiky. Keďže medzi základné faktory, ktoré vplývajú na rozhodovanie človeka medzi dobrom a zlom, patrí vedomie o afektoch, Spinoza konštatuje, že myseľ podlieha afektu tým menej, čím je nám známejší (Spinoza 1986, s. 306). Prevaha, ktorú má človek nad afektmi, tkvie v jeho schopnosti chápať – t. j. dospievať k adekvátnym ideám. A idea predsa nie je niečo nemé, pripomína Spinoza, ako maľba na doske; ale modus myslenia, teda samo chápanie (Spinoza 1986, s. 143). Druh poznania, ktorým dospievame k chápaniu, nazýva racionálnou intuíciou, a tá postupuje od adekvátnej idey formálnej esencie niektorých atribútov boha k adekvátnemu poznaniu esencie vecí, k intuitívnemu vedeniu (Spinoza, 1986, s. 141). Človek, ktorý pozná pravdivo, t. j. koho idea nejakej veci je pravdivá, zároveň vie, že poznáva pravdivo, takže má adekvátnu ideu svojho poznania a viac o ňom nemôže pochybovať (Spinoza, 1986, s. 143). Podstata intuitívneho vedenia spočíva v tom, že mať pravdivú ideu, t. j. vedieť (chápať), predchádza vedeniu o tom, že viem. Významnou črtou intuitívneho poznania (či vedenia) môže byť aj fenomén mravnej intuície. Niektorí autori sa domnievajú, že ľudia sa rodia s „intuitívnou etikou“, teda majú vrodenú pripravenosť cítiť súhlas či nesúhlas vzťahujúci sa na určité vzorce v udalostiach, týkajúcich sa aj ostatných (Haidt – Craig, 2004, s. 57). Ľudia v takých prípadoch jednoducho „vedia“, či je konkrétny morálny čin správny alebo nie, a ak nie, svoje hodnotenie zakladajú len na tomto intuitívnom rozpoznaní morálneho zla, pričom je často sprevádzané silným emočným nesúhlasom (Sauer, 2012, s. 258). Je zjavné, že intuícia vnáša nenahraditeľný a čiastočne nevysvetliteľný hodnotiaci aspekt do mravnej sféry; dalo by sa však o nej v istom zmysle hovoriť aj ako o súčasti mravnej prirodzenosti človeka? Jedným z vodítok môže byť aj pomyselná hranica medzi rozumovým a intuitívnym poznaním v Spinozovom učení, ktorou je (intuitívna) láska k bohu. Čím viac je totiž myseľ schopnejšia chápať jednotlivé veci, ako aj samu seba, vrátane afektov, ktoré na ňu pôsobia, tým viac chápe boha.

A čím viac myseľ boha chápe, tým viac ho nevyhnutne miluje;

a keďže ľudská myseľ je súčasťou mysle božej, toto poznanie a chápanie boha čiže prírody, táto rozumová láska k nemu, je láskou boha, ktorou „miluje“ sám seba. Ak teda človek poznáva a chápe veci adekvátne,

človek poznávajúci boha je boh poznávajúci seba samého

– človek je tak nástrojom sebapoznania boha (Spinoza, 1986, s. 324).

Poznávať, resp. chápať svet tretím druhom poznania, t. j. intuitívne, je najvyššou schopnosťou mysle – ba dokonca jej prirodzenosťou (Spinoza, 1986, s. 319). A ak je v prirodzenosti mysle „uvádzať veci na pravú mieru“, je takisto v jej prirodzenosti moc nad afektmi, ktorá je založená ako na ich intuitívnom poznaní, tak na oddelení samotných afektov od premýšľania o nich (Spinoza 1986, s. 316). Keďže afekty sú častým zdrojom omylov v úsudkoch, ktoré napokon často vedú aj k neadekvátnym mravným úsudkom, domnievam sa, že túto „najvyššiu schopnosť“ človeka možno zároveň pokladať za súčasť jeho (pomyselnej) mravnej prirodzenosti.

 Súcit ako ľudskosť

      Jestvuje však prinajmenšom jeden afekt, ktorý by sme nielen že mohli vyňať zo sféry negatívneho pôsobenia           afektov (podobne ako afekty vyplývajúce z afektu radosti, podporujúce ľudské schopnosti), ale rovnako ho           pokladať aj za súčasť mravnej prirodzenosti človeka. Týmto afektom je súcit, ktorý Spinoza definoval ako          „smútok sprevádzaný ideou zla, ktoré sa prihodilo niekomu inému.“(Spinoza 1986, s. 219).

Koncepciu súcitu podrobnejšie rozpracoval A. Schopenhauer, ktorý ho dokonca pokladal za univerzálny, metafyzický základ morálky. Keďže kritériom morálne hodnotného konania je podľa neho absencia akejkoľvek egoistickej motivácie, pokúsil sa nájsť takú morálnu pružinu, ktorá by egoizmus vo svojej podstate rušila. Je ňou súcit, pretože celé mystérium okolo tohto fenoménu vlastne spočíva na náhlom zrušení rozdielu medzi „egom“ a „svetom“.

Súcit je teda bezprostrednou, na všetkých iných ohľadoch nezávislou spoluúčasťou na utrpení druhého (Schopenhauer, 2007, s. 505).

Podľa Schopenhauera jestvujú dva stupne súcitu, v ktorých sa utrpenie druhého bezprostredne stáva motívom môjho konania: v prvom stupni sa navzdory protipôsobiacim egoistickým motívom zdržím toho, aby som druhému spôsobil utrpenie (základ cnosti spravodlivosti); v druhom stupni ma zase pozitívne pôsobiaci súcit pudí k aktívnej pomoci (základ cnosti agapé) (Schopenhauer, 2007, s. 508 – 509). Schopenhauer teda správne zdôrazňuje, že súcitné zmýšľanie utrpenie nielen reflektuje, ale mu aj zabraňuje. Tento pozitívny, „činný“ aspekt súcitu vyzdvihoval aj Spinoza, podľa ktorého je dôsledkom súcitu to, že pokiaľ budeme môcť, budeme sa usilovať vec, s ktorou súcitíme, zbaviť nešťastia; budeme teda mať „vôľu čiže pudenie činiť dobro“ (Spinoza 1986, s. 185). Súcit teda pomyselne možno odvodiť v prvom rade z afektu smútku, keďže reakciou na vonkajšiu príčinu je najskôr „automatický“ smútok; v tomto prípade je však smútok prechodom k väčšej dokonalosti. Zlo (utrpenie, smútok) je totiž „vynahradené“ dobrom (dojatie, dobrovoľná negácia utrpenia). Podľa Spinozu je pre človeka prirodzené, že ak si čo i len predstaví, že niekto „jemu podobný“ je v afekte smútku, bude pociťovať smútok aj on sám (Spinoza, 1986, s. 184); špecifická schopnosť a možnosť „vcítenia sa“ je akoby človeku vopred daná. Schopenhauer stotožnil súcit s ľudskosťou, pretože sa naň všade s dôverou apeluje ako na niečo, čo je vlastné každému človeku a je nezávislé na akýchkoľvek vonkajších faktoroch.

Preto ak je pre nás nejaký čin „neľudský“, nemyslíme tým napokon nič iné než to, že ide o skutok natoľko nesúcitný a krutý, že nedokážeme pochopiť, ako ho mohla vykonať ľudská bytosť (Schopenhauer, 2007, s. 509).

Fromm napokon konštatuje, že človek môže bojovať proti svojim nekrofilným tendenciám koľko len chce a vládze, no ak stratí schopnosť súcitiť s utrpením druhého, jeho srdce tak zatvrdne, že už preňho nezostane žiadna nádej (ani možnosť) zvoliť si dobro (Fromm, 1969, s. 123).

Ak teda existuje jeden afekt, nad ktorý sa asi nič ľudskejšie nedá predstaviť, a ktorého podstatou je jeho bezpodmienečne pozitívne morálne pôsobenie, je ním práve súcit. Aj s ohľadom na jeho metafyzickú podstatu si preto myslím, že ho takisto možno pokladať za súčasť pomyselnej mravnej prirodzenosti človeka.

 Sloboda ako nevyhnutnosť

 Napriek tomu je však prirodzenosťou jeho mysle dospievať k adekvátnemu poznaniu – chápaniu – ostatných ideí, ako aj najvšeobecnejšej a „najjasnejšej“ idey – boha čiže prírody. Človek na tejto ceste k poznaniu „splýva“ s bohom v myslení, pretože chápanie nie je trpným stavom, ale činným modom myslenia, t. j. takým, ktorý je v zhode s činnou esenciou boha chápaného cez atribút myslenia. Vždy, keď chápeme adekvátne,

aj boh v istom zmysle chápe samého seba.

A čo môže byť menej trpné, ako toto „činné splynutie s bohom“? V ňom sa nachádza horizont ľudskej slobody. Sloboda totiž nie je niečo, čo je nám nejakým spôsobom dané; veď potom by to už nebola sloboda. Na determinácii je najzvláštnejšie to, že je nám dané mať myseľ, ktorej prirodzenosťou je

dospievať k absolútnej „činnosti“, teda k absolútnej slobode.

A slobodu musíme najskôr pochopiť – práve tým, že pochopíme nevyhnutnosť. Reálna sloboda podľa Fromma leží v možnosti človeka zvoliť si medzi reálne existujúcimi alternatívami, čo potom môže byť definované ako „konanie na základe vedomia o alternatívach a ich dôsledkoch“ (Fromm, 1969, s. 117). Myslím však, že človek si vždy nejakým spôsobom uvedomuje, že možnosť, pre ktorú sa v konkrétnej situácii takto rozhodne, môže byť na základe dôsledkov vždy buď lepšia, alebo horšia ako tá druhá. Skutočná sloboda ale nemôže mať základ v tejto „reálnej“ slobode, pretože „vedomie o dôsledkoch“ musí byť vždy neadekvátne –

človek nikdy nemôže úplne vedieť, aké následky bude jeho rozhodnutie mať.

O etike vo všeobecnosti nemožno hovoriť len v súvislosti s motívmi či dôsledkami konania; s ohľadom na povahu morálky možno spolu s Wittgensteinom nastoliť otázku, či vôbec má zmysel o nej hovoriť (Wittgenstein, 2003, s. 167). Ak sa však predsa len pokúšame opísať neopísateľné, aspoň na základe toho, že nemôžeme žiť „aeticky“, a keď pripustíme možnosť, že

v ľudskej prirodzenosti jestvujú isté „šifry“,

ktoré môžu naznačovať niečo ako mravnú prirodzenosť, je nepochybné, že jej základom musí byť samotná možnosť života vyjadrená cez

biofilnú orientáciu.

Život je to, čo všetky živé bytosti spája i určuje; a porozumenie životu, ktoré v sebe sám život obsahuje, zahŕňa (v rozličných stupňoch) poznanie, že život (môj, tvoj, náš, ich) je nenarušiteľný vo svojej podstate. Na začiatku sme si iba vedomí, cieľom je chápať.

Mravná prirodzenosť

Skutočná podstata morálky, mravná prirodzenosť, je vo svojej podstate nevyjadriteľná, pretože „pravá dobrota zmýšľania, nezištná cnosť […] nevychádzajú z abstraktného poznania. Predsa však vychádzajú z poznania, a to bezprostredného a intuitívneho, o ktorom nemožno mudrovať, a ktoré práve preto, že nie je abstraktné, nemožno ani sprostredkúvať, ale každý sa k nemu musí dopracovať sám“ (Schopenhauer, 2010, s. 510). Podľa Spinozu myseľ poznáva adekvátne jedine vtedy, ak poznáva „zvnútra“, čiže sama zo seba, sebadetermináciou (Spinoza, 1986, s. 133), a najadekvátnejšie vtedy, ak zároveň postupuje od najvšeobecnejších ideí. Mravná prirodzenosť človeka je tak v podstate prirodzenosťou mysle dospievať k chápaniu, pričom to, čo „má“ myseľ pochopiť, (už vlastne) možno chápať cez lásku k životu, cez intuitívne vedenie, cez súcit, alebo cez možnosť slobody. Všetky tieto črty sú pôvodné, teda v istom zmysle neoddeliteľné od človeka. Ak myseľ dospieva k chápaniu svojej prirodzenosti, stanovuje si tým svoj vlastný ideál – možno hovoriť o ideáli ľudskej prirodzenosti. A tak sa životným cieľom ľudskej bytosti stáva to, aby sa čo najviac priblížila ideálu ľudskej prirodzenosti, ktorý si sama stanovila – inými slovami, aby na základe pochopenia nevyhnutnosti (a zároveň slobody) optimálne rástla podľa podmienok svojej existencie a tak naplnila to, čím potenciálne (esenciálne) je (Fromm, 1994, s. 13). Ak niečo môže byť „správne“ alebo „nesprávne“, implikuje to, že niekto alebo niečo musí byť schopný zhodnotiť to adekvátne. A kto iný, ak nie každý, koho prirodzenosť zahŕňa aj prirodzenosť jeho mysle? Pokiaľ však ako ľudské bytosti máme dané isté limity, konkrétne ten, že

nemôžeme žiť „aeticky“ (ako nemôžeme myslieť alogicky),

všetko, čo naša myseľ môže skutočne pochopiť, sa bezprostredne dotýka nášho života – a tak je to aj bezprostredne etické. Moralitu nemožno vynútiť, ani nijakým spôsobom kodifikovať, pretože ak by to bolo možné, už dávno by tak učinila legalita. Na mravnosť a jej formy možno apelovať jedine tak, že človek adekvátne pochopí svoju mravnú prirodzenosť, a o „vyplývajúcom“ už potom ani netreba hovoriť: možno o tom mlčať. Na záver musím súhlasiť s Lévinasovým postojom, že definíciou človeka nie je substancialita,

t. j. bytie v sebe a pre seba, ale bytie pre iných,

pre svet, pre ľudské bytosti a duchovné štruktúry (Lévinas 2009, s. 96). Aj etika sa vytvára až vo vzťahu k svetu ako celku, pretože ak človek „pochopí“ boha, rozumie svetu a svojmu miestu v ňom. Spinozovský osvietenec je tak večne slobodný, pretože postupuje nie od ega, ale od sveta, keďže žije pre čo najväčší celok, aký si je človek vôbec schopný predstaviť;

nazerá na svet

sub specie aeternitatis

/ pod zorným uhlom večnosti/

a poznáva jednotu duše s celou prírodou.  

MICHAELA JOPPOVÁ

 

Väčšina ľudí sa domnieva, že láska je byť milovaný.

Ale opak je pravdou – láska znamená milovať.

Človek vo všetkých historických dobách i kultúrach

musí zodpovedať základnú otázku:

ako prekonať oddelenosť
a ako uskutočniť zjednotenie.

 

Psychoanalýzu a na ňu nadväzujúce terapie

chápe ako pokus pomôcť pacientovi

aby získal či obnovil svoju schopnosť milovať

Nekrofíliu

chápe ako patologický fenomén

ktorý vzniká, keď je narušená biofília (= láska k životu)

Nekrofil

miluje všetko, čo nerastie, je mechanické a neživé

Nekrofília sa prejavuje ničením životného prostredia

a fascináciou vraždami a nešťastiami rôzneho druhu

imgres

Erich Fromm

Charlie Chaplin

patří k největším uměleckým ikonám 20. století. Jeho strastiplné dětství, umělecké vlohy, vysoká pracovní morálka, odvaha, balancování na hranici geniality a šílenství, filmový mega úspěch i vleklé problémy se zákonem v něm za jeho 88 let trvající život zanechaly něco, co se sice stáří tradičně přisuzuje, ovšem ve skutečnosti to není pravidlem – hlubokou životní moudrost.

Tu památně vyobrazil v následujícím dopise, který údajně sepsal 16. dubna 1959 – tedy v den svých 70. narozenin.

 

Bez dalších zbytečných úvodů se už prosím pohodlně usaďme a nechme hovořit inspirativní a moudrá slova tuláka Charlieho.

„Když jsem začal skutečně milovat sám sebe, dokázal jsem poznat, že psychická bolest a utrpení je pro mě pouze varováním, abych nežil proti své vlastní pravdě. Dnes vím, že se tomu říká AUTENTICITA.

Když jsem začal skutečně milovat sám sebe, pochopil jsem, jak moc druhého zahanbuje, když mu vnucuji svá přání, ačkoli vím, že na to není ani vhodná doba, ani na to ten člověk není připravený – i kdybych tím dotyčným byl já sám. Dnes vím, že se tomu říká ÚCTA.

Když jsem začal skutečně milovat sám sebe, přestal jsem toužit po jiném životě a dokázal vidět, že všechno kolem mě je výzvou k růstu. Dnes vím, že se tomu říkáZRALOST.

Když jsem začal skutečně milovat sám sebe, pochopil jsem, že vždycky a při každé příležitosti jsem ve správný čas na správném místě a že všechno, co se děje, je správné. Od té doby jsem mohl být klidný. Dnes vím, že se tomu říkáUVĚDOMĚNÍ.

Když jsem začal skutečně milovat sám sebe, přestal jsem se okrádat o volný čas a dělat velkolepé plány do budoucna. Dnes dělám jen to, co mě baví a působí mi radost, co miluji a co potěší mé srdce, dělám to po svém a svým vlastním tempem. Dnes vím, že se tomu říká JEDNODUCHOST.

Když jsem začal skutečně milovat sám sebe, zbavil jsem se všeho, co pro mě nebylo zdravé. Jídla, lidí, věcí, situací a všeho dalšího, co mě neustále stahovalo dolů, pryč ode mě samotného. Zpočátku jsem to nazýval zdravým egoismem. Dnes však vím, že je to SEBELÁSKA.

Když jsem začal skutečně milovat sám sebe, přestal jsem chtít mít vždycky pravdu, a tak jsem se méně často mýlil. Dnes jsem poznal, že se tomu říká NADHLED.

Když jsem začal skutečně milovat sám sebe, nechtěl jsem už žít dál minulostí a starat se o svou budoucnost. Teď žiji už jen v tomto okamžiku, kde se děje VŠECHNO. Tak dnes prožívám každý den, a říkám tomu NAPLNĚNÍ.

Když jsem začal skutečně milovat sám sebe, uvědomil jsem si, že ze mě mé smýšlení může udělat ubohého a chorého člověka. Když jsem však povolal na pomoc sílu svého srdce, dostal můj rozum významného partnera. Tomuto spojení dnes říkám MOUDROST.

Nemusím se už obávat sporů, konfliktů a problémů se sebou samým a s ostatními, protože dokonce i hvězdy se spolu někdy srazí a vzniknou tak nové světy. Dnes vím, že to je ŽIVOT.“            


			

					

										

		

Predchádzajúci

Ďalší

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude zverejnená / Povinné polia sú vyznačené *

Kontrolný kód *