Spirituálny kapitál

Intelektuálna charita a poctivá spiritualita

„Tá žena nemá obdobu v dejinách cirkvi“Pius XII

15. januára 2021 Yozef 0 Comments

zasvěcení

                                  priekopnícka vízia apoštolského rehoľného života pre ženy

V hebrejčine slovo „avodah“ znamená volanie,

špeciálne povolanie a originálnu službu

                                           Máriina misia bola pokusom o radikálnu zmenu,                                                       predbehla svoju dobu o 4 storočia,                
  tiež poctivou snahou , ktorá ju prinútila byť

                                   šikanovaná medzi šikanovanými,                                  

marginalizovaná medzi marginalizovanými

Mária Wardová zažila primitívne ataky
   keď ju aj jej spoločníčky nazývali „pobehlice“ 
Tie zlomyselné hulvátske  klebety
poškodili a až diabolsky ničili  ich povesť 
                 13. januára 1631 pápežská zrušujúca bula pápeža Urbana VIII.                             použila extrémne tvrdý rozsudok, ktorý spôsobil, že Inštitút Márie
Wardovej bol považovaný za nebezpečný jed, ktorý má byť vykorenený:
„… to dielo, ktoré vôbec sa /vraj/ vôbec nehodí  ich slabšiemu pohlaviu a poslaniu,  skromnosti žien a
najmä ich panenskej počestnosti“,

modliba tancom

čím sa tieto ženy odsudzujú, jednoducho tým, že sú
ženami, a preto majú asi nižšiu intelektuálnu kapacitu.
„Boh miluje jednoduchosť, nie však nevedomosť“
Keď vtedajší preláti cirkvi nechápali aznevažovali jej víziu, neoslabilo ani neodradilo to ani ju, či tieto sestry,
aby pokračovali vo svojom poslaní výchovy a statočnosti pre ženy
a dievčatá. Božím prostredníctvom spoznala, že
                                                           „Aj ženy môžu vykonať veľké veci“
Aj keď bola inkvizíciou zajatá, dokázala svojim spoločníkom napísať:
„Buď veselá a nepochybuj o našom Pánovi.“ 

Dobre vzdelané dievčatá
tej doby potrebovali vedieť, ako sa riadi domácnosť, ako sa varí a šije,
ako byť dobrou spoločníčkou pri rozhovoroch, ale predovšetkým ovládať
hru na klavír, a tak vytvoriť na rôznych spoločenských akciách príjemnú
atmosféru. Avšak divadelné umenie, maľba, poézia a literatúra – toto
všetko bolo len pre mužov s ich „racionálnou“ povahou, keďže oni
dokázali myslieť, nie však pre ženy, ktoré boli veľmi „emocionálne“
a nedokázali stúpať k výšinám myslenia a vyjadrovania sa
prostredníctvom umenia. Keď sa niektoré ženy predsa len k tomu
odvážili, používali pseudonym. Mária Wardová však chcela pre svoje
žiačky práve toto a jej prvé spoločníčky za to bojovali.
Hoci sa zdá, že ide iba o malý detail v školskej osnove, ale práve ten sa
v skutočnosti stal semenom revolúcie, ktorá zmenila obraz ženy
v spoločnosti. Ženy nie sú ozdobou, ktorá sa má hodnotiť podľa fyzickej
krásy, ani dobrou kúpou na popredvádzanie sa v spoločnosti; niekto s
tými správnymi mierami, pekne ozdobený. Ona je skôr inteligentný
človek s duchom zušľachteným skrze vzdelanie, schopný robiť, čo je
dobré, pravdivé a krásne a vyjadrovať to v každodennom živote, vo
vzťahoch, v práci, ale aj v umení. Okrem toho umenie je spôsob
kontemplovania Božieho stvorenia a jeho premeny na činnosť: spievanie,
pohyb, rozjímanie, komunikácia a spoločenstvo.

Boh však pre ňu mal na mysli „niečo iné“.

Nájsť Boha vo všetkom bolo pre Máriu prirodzené. Jedného dňa v roku 1609, keď si robila vlasy, upadla do extázy a slová „Gloria, Gloria, Gloria“ počula iba dve hodiny. Pochopila, že to, čo pre ňu Boh robí – hoci ešte nevedela, čo to bude -, bolo to na väčšiu Božiu slávu. O dva roky neskôr mala podobnú skúsenosť a zreteľne začula slová „vezmi si spoločnosť“. Pochopila to tak, že bola povolaná k založeniu rádu žien podľa vzoru jezuitov, ale oddelene od nich.

Žena oslobodená od presne stanovených vzorcov v danej dobe môže
vyjadrovať seba slobodne, v celej svojej kráse. Stáva sa východiskovým
bodom a inšpiráciou pre tých, ktorí sú okolo nej. Pre tých, ktorým bola
skrze svoje povolanie zverená v rodine, v spoločnosti a v Cirkvi skrze svoje zasvätenie.
Žena, ktorá je formovaná ako celok – myseľ, telo a duša –, bude vedieť,
ako sa vo svetle Stvoriteľa vidieť v celej svojej kráse. Bude chápať, ako
pozerať na celé stvorenie v jeho svetle a potom vyjadriť seba cez umenie,
zvlášť cez umenie výchovy. Je to umenie, ktoré zahŕňa v sebe všetky
ostatné.

                            „Nikdy sa mi nepáčilo klamstvo a nadovšetko nie sebaklam“

Cestovala po celej Európe pešo, v extrémnej chudobe a často chorá,

zakladala domy a školy v Holandsku, Taliansku, Nemecku, Rakúsku

a v dnešných Čechách a na Slovensku.

Dnes už ctihodná, ale vtedy odpísaná a na okraj odsúvaná Mária Wardová
odvážne čelila cenzúre. Keď ju pápežská bula odsúdila na trest odňatia slobody,
prijala to s odvahou a vierou. Pri dvojmesačnom inkvizičnom väzení v kláštore klarisiek odvážne odmietla priznať vykonštruované viny voči nej / sektárka, rebelka voči cirkvi svätej, bludárka/ Nanucované falošné pokánie neprijala, radšej sa dala do ochrany Božieho Milosrdenstva. Svojich priateľov v listoch písaných citrónovou šťavou
prosila, aby boli naďalej „radostnej mysle“. Čeliac šikane, pokračovala v stretávaní
sa s Božou láskou vo všetkých situáciách, najmä však v časoch veľkého trápenia a
prenasledovania. Odlišovala sa tým, že bola iná. Bola niekým, kto ostal v pokoji a
                 úcte v matke cirkvi napriek tomu, že jej sestry aj ju predstavení                                                  neľudsky  pošliapali a jej snahy a dielo „hodili cez palubu“.                                 
                      Po pápežovom ukrižovaní vstalo jej dielo “ zmŕtvych.“                       
Je obrovským povzbudením pre  všetkých
svojou dobou nepochopených a marginalizovaných.
 Verná nebu bola až do konca, celých 14 rokov,  napriek zabitej dobrej povesti.
 „s Ježišom prítomným na okraji spoločenského diania“ 

     V tzv. Galilei, kde po Veľkom piatku učeníkov čaká Vzkriesený…

                                  Na jej náhrobku v Osbaldwicku v Anglicku  na anglikánskom cintoríne                                           môžeme prečítať tento nápis:
„Chudobných milovať, v láske k nim vytrvať, s nimi žiť, s nimi mrieť, s nimi
                                   Božiu slávu zrieť, bolo cieľom Márie Wardovej, ktorá žila 60 rokov a 8 dní,                                  vysoko do neba odišla  20. januára 1645.

Kardinál Ratzinger v 1985 R. povedal:

„To mi dáva príležitosť ďakovať Bohu za život a dielo ctihodného Mary Ward, rodák z tejto krajiny, ktorej priekopnícka vízia apoštolského rehoľného života pre ženy priniesli toľko ovocia. Sám ako mladého chlapca ma „English Ladies“ učili a vďačím im  za to hlbokým vďačným dlhom. “

Osobitne ocenil jej víziu vzdelávania:

Mary Ward našla svoje vlastné povolanie v tomto Pánovom slove: naučte ich zachovávať [„všetko, čo som vám prikázal“ (Matúš 28:20)]. A so svojou charizmou pochopila, že nemožno učiť viere bez formovania celého človeka, jeho úplnej ľudskej kultúry. Na druhej strane pochopila, že každé dobré učenie musí smerovať k umeniu byť človekom a že jadrom tohto umenia je viera. Myslím si, že je ten správny okamih poďakovať zakladateľke Mary Wardovej a jej dcéram týchto štyroch storočí za ich neúnavnú pedagogickú prácu a učenie ukotvené na skale viery. Iba Boh pozná nesmierne požehnanie, ktoré prinieslo toto dielo, a tiež odmení všetko úsilie, ktoré bolo  bolestne zasiate počas toľkých generácií. Modlíme sa, aby Pán rozprúdil nové povolania, aby toto siatie a žatva mohlo pokračovať.

„Aj keď videla, ako jej dielo bolo zničené autoritou Cirkvi, zostala poslušná, zostala  v disidentskom období pevne zakotvená v katolíckej cirkvi “a pripísal jej trpezlivosť svätej v spoločenstve svätých s vedomím, že sa niekedy jej vízia zrealizuje. 

Celý jej život smeroval k hore, ktorú si vybral Ježiš. Preto tento život vždy viac a viac smeroval ku kalvárskej hore, s dvojitou poslušnosťou, k jej vlastnému osobnému povolaniu prijatému od Pána a k Jeho Cirkvi, ním ustanovenému miestu na svete. Jej život bol žitý s malým zjavným úspechom, jej smrť v temnote kríža, a tak sa začala podieľať na moci Pána, moci lásky, ktorá osvetľuje svet.

Maľovaný život

 

Existuje 50 obrazov, každá s rozmermi 142 x 105 cm, známa ako „Maľovaný život Márie Wardovej“. Tieto obrazy ukazujú jej duchovnú cestu. Je ich možné vidieť v sále Mary Ward Hall v nemeckom Augsburgu. O pôvode obrázkov máme veľmi málo informácií. S najväčšou pravdepodobnosťou ich v druhej polovici 17. storočia maľovali rôzni umelci niekde medzi Flámskom a Tirolskom. Existujú písomné záznamy, ktoré ich klasifikujú v Mníchove medzi rokmi 1680 a 1717. Ako prišli do Augsburgu, nie je známe.
Iniciatíva zadať maľby musela pochádzať od prvých spoločníčok Mary Ward, pretože obrazy veľmi podrobne rozprávajú príbeh jej života. Napísať jej životopis by bolo riskantné, pretože Cirkev zakázala Inštitút Mary Wardovej. Zadanie cyklu obrázkov – rozprávanie ich príbehu – znížilo riziko cirkevnej cenzúry – hoci to nebolo možné úplne vylúčiť. V rôznych časoch požadovali augsburskí biskupi ich odstránenie zo stien augsburského domu. Počas druhej svetovej vojny boli obrazy odstránené a skryté; preto „prežili“ zničenie augsburského domu.

 congregatiojesu.org

Predchádzajúci

Ďalší

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude zverejnená / Povinné polia sú vyznačené *

Kontrolný kód *