Spirituálny kapitál

Intelektuálna charita a poctivá spiritualita

Posledného miesto. Veľká to česť.

2. novembra 2021 Yosef 0 Comments

Niečo Vám vážení čitatelia týchto riadkov napíšem o milosti tzv. Posledného miesta.

Ak by som mal odhaliť niečo z môjho životného príbehu, tak by to bola láska k Pravde, Dobru a Kráse, čo mi dáva hlbší zmysel a svätú radosť zo života. Pracujem celý život na tom,aby bolo pred nimi slovko svätá/é/á. Životné dielo: Suma čností. Stovky kníh, múdrych a zaujímavých, to sú moji verní priatelia. Najobľúbenejší sviatok v roku: Všetkých svätých. To je ten pravý domov. Obľúbená svätica: sv.Katarína Sienská. Milovala veľmi matku cirkev. Tým viac, čím viac bied v nej videla. To je tá pravá doktorka a duchovná matka. Trpela aj za ňu. Sv. panna a skrytá to mučenica. Milovala veľmi pápeža, aj keď bol zatúlaný a kdesi mimo, v Avignone. Robila čo mohla, aby ho dostala tam kam patrí, do Ríma. Alebo tiež aby sa  pápež zbavil nesvätej bojazlivosti.

R. 1990 som bol vysvätený na katolíckeho kňaza. Predtým som dostal veľmi silné povolanie. Akoby bol archanjel pri mne, taká sila. Niečo veľké. Odmietal som pol roka to pozvanie. A bolo to iba silnejšie. Prišla veľká túžba slúžiť nebu. Veľká láska k Ockovi v nebi. Tušil som, že príde aj veľké utrpenie. Prišlo. Bohu vďaka aj zaň. Všetko bolo obetované nebu cez Kristovu Sv. Krv a sv. slzy Panny Márie. Cítim obrovské duchovné bohatstvo z toho ako ovocie. Teraz mám po 30 r. kľud. V tichu priam blaženosť. 

Bol som 22 r. v oficiálnej pastorácii. 11 r. v troch mestách a 11. r v troch dedinkách. Naposledy 9.r. ako kaplán v Rooseweltovej nemocnici v Banskej Bystrici. Krásna a užitočná práca. Nepatril som medzi otitulovaných manekýnov, ale medzi kňazov robotníkov. Okrem ochoty slúžiť, štúdia sa rád modlím. Aj tak sa dá veľa dobra urobiť. A dali mi zhora zvýšenú chuť robiť poriadok. Čím väčší rôzny bordel, tým väčšiu.

Čím máte radšej Pravdu, a ju ohlasujete, tým viac asi znepokojujete opačne naladené duchovno. Prejavilo sa to udávaním. Vari každý druhý rok som musel vysvetľovať na koberci všelijaké klebetné kydy. Napr, že som vodca sekty, cez liturgické prešľapy, že som rozpredal cirkevné lesy až po to, že hlásam v kostole ako idiot reinkarnáciu.  Preložení z miesta na miesto bolo vari 6 x kôli tomu. Iní kolegovia mali podobnú, hoci menšiu skúsenosť. Po treťom som povedal biskupovi Rudolfovi, že či je toto normálne, takto, na pokyn Judášov tu konáte?… Zvesil hlavu a hanbil sa. Prišli ďalšie udania, a už ma neprekladal. Vedel on aj prepáč povedať. Aj sa chovať razantne, keď videl jasný švindeľ.

V r. 2012 som bol v rámci dovolenky zastúpiť na pár dní kolegu v Martinskej nemocnici. Ďalšie udanie. Strašná pakultúra je v našich radoch. Bez napomenutia medzi 4. a 6. očami. Od vyskočenej mníšky. Vraj som sa ku nej nevhodne správal. Keď sa to preverovalo na Bú, obvinila ma, že teda nie iba ku nej, ale intímny kriminálnik som bol s niekým iným. A s kým? Nepomenovala nikoho. Že sa vôbec nespovedám a nemám vraj ani svedomie. A že som jej tvrdil, že biskup Rudolf bol buzerant! Niečo o buzerovaní som povedal, ale v inej oblasti. Vrhla sa takto verbálne chudera ako besná ona na mňa. Na česť, na kňazstvo. Aj na holú existenciu.  Tak to ako herečka z národného divadla v schizoafektívnom záchvate zahrala, že konšternovaný dočasný vikár diecézy sa vydesil, a hodil ma ako kňaza okamžite „cez palubu“. Mal som dojem, že je zlým duchom posadnutá. Na drzovku začala iným tárať hrozné opovážlivosti o intimite iného, o ktorej nemala ani šajnu. Tak okrem vraj najväčšieho bludára v dejinách BB diecézy som bol už aj „intímny netvor“. Dôkazy?  A načo. Mali v tom už jednoznačne „jasno“…

O nejakej veľmi negatívnej intimite je tento príbeh tiež. Ale nie o mojej…

Zbieral ten bývalý člen tvrdého jadra istého antierotického spolku  na mňa asi závistlivo už dlhšie špinavé reči. Toto bola vhodná príležitosť, aby si s končiacou svojou funkciou  ešte udrel. A veľmi špinavé reči medzi kolegami osobne porozchyroval. Posledné to tvrdé kopance od biskupmi zakázaného hnutia Nazaret. Dostali sme ich 6. kňazi.  To je to hnutie, kde to extrémne preháňali so 6.prikázaním a poriadne nie raz ignorovali 8.prikázanie z Desatora. Za 22 r. čo sme boli v diecéze a aj v meste BB vedľa seba neprišiel osobne ani raz, že by bol nejaký problém. Na deň presne po 27 r., ako som sa ako bohoslovec zasvätil nebu. 30.9. zrazu koniec. Ešte mi nanucoval pobyt v kláštore a pokúšal sa mi vnútiť psychiatra. To robia, aby iného ponížili. Po niekoľkohodinovej porade pred sv. eucharistiou som dostal na veľa pokorných otázok, či to mám aj prijať ,jasnú odpoveď z oblasti svedomia, že NIE.  To ho rozčertilo ešte viac. Oznámil som mu, že porušuje Ústavu, čl. 17. Potom už cúvol. Zaklamal mi pár krát do očí, zbabelec. Mal som objasnené teda, o čo tu ide. Povedal som mu : „Ty amatér“. Riaditeľ Bú sfalšoval podpis pri prepúšťaní zo zamestnania. A bolo „vymalované.“ Trestné oznámenie, a odpoveď polície, že nič sa Vám vlastne nestalo. Vec bola na civilných súdoch: nemôžu zasahovať do cirkevných záležitostí. Klamstvo. Inde zasahovali. Apel Inšpektorátu práce: vraj sme sa dohodli. Otrasná lož. List na Nunciatúru: odpoveď žiadna. Slušný človek je tu ako fackovací panák. Asi 50 listov, a všetky v koši. Právne peklo. Ani jeden paragraf tohoto štátu, ani jeden kánon. Toho  nie som asi hoden dodnes. Na takú maličkosť, ako je ochrana cti a dobrého mena pred verbálnymi zabijakmi.

Česť čestného človeka je pre nás tu v SR aj v slovenskej matke cirkvi absolútne nič? Vy česť žiadnu asi nemáte!

Vyhodený  teda „na dlažbu.“ Očiernenosť a protiprávnosť boli kvalitné. Zrazu nezáujem kde žijem a čo robím počas 9. mesiacov.  Prekvapilo ma to. Po 22 r. náročnej služby. Snažil som sa ju neodfláknuť. Stretávajúc ľudí na ulici a vidiac ich prapodivné grimasy som si skúšal domyslieť, aké hrôzy o mne asi počuli. Tá rana po zradnej dýke v srdci bolela. Veľmi. Krvácala asi 5 rokov. Chodil som sa z toho veľa krát spovedať, že sa na nich za to veľmi neférové, čo iné – hnevám. Rana sa zázračne po modlitbách zahojila. Začal som im žehnať. Pochopil som, že je to asi tá z tých najťažších skúšok života: naučiť sa milovať aj nepriateľov. A požehnanie i ukľudnenie turbulentných a nečakaných tvrdých rán od osudu som zrazu nečakane pociťoval na sebe sám. 

Nový biskup ma v januári 2013 prijal a v liste o pár dní napísal, že mám robiť pokánie, dal 5 dobrých bodov, a že ma rád vráti naspäť. Po pol roku som pri druhom stretnutí zistil, že ho žiadne moje pokánie nezaujíma, veľmi divným hlasom oznámil, že budem mimo roky. Mal už iný plán ma skartovať. To bolo kruté. Aj podlé. Ešte horšia dýka v srdci, než tá prvá.  Zvláštne, že mi pobyt v kláštore vôbec nenatláčal a mávol rukou, že psychiatra nepotrebujem. Jediné dve pozitíva čo ma mne našiel. Čiže Ten v eucharistii mi to predpovedal. Kolegovia totiž v meste o mne rozchyrovali, že som neposlušný, že som mal ísť ku tomu psychiatrovi, a podobné ďalšie kydy. Miesto návštevy a rozhovoru prejavili aký taký záujemček aspoň tými klebetami. Šírili tak rôzne verzie. Návšteva či pomoc mi s bývaním bola nad ich sily. Triasli sa. Aj najlepší kamaráti. Dali ma bývať na charitu. Asi zásahom zhora. Presne o 2 a pol r. som odchádzal s nemým výkrikom vraviac riaditeľovi , že by mi mohli dať radšej sekeru do hlavy, miesto toho čo oni ten súdruh biskup so mnou robiť ráčili…Menej by ma to totiž ako človeka bolelo. Bol to niekoľkoročný horror na psychiku. Až po 9 r. prichádzam do akého-takého nadhľadu, že to bude vo večnosti vo filme spracované snáď aj ako kvalitná groteska s drámou okolo.

Písal som asi 10 úctivých listov „otcovi biskupovi“ a poslal asi 6 odpovedí. V nich iba nové obvinenia, a iba ďalšie vyhrážky trestami. Zákaz vysielať v rádiu, vraj tam šírim bez jeho povolenia negatíva o cirkvi. Veď ma už ani nezamestnával a vraj o žiadnej práci pre mňa nevedel….  Vraj som spáchal nejaké veľké pohoršenie. Pýtal som sa, že kedy kde a s kým, lebo čestné slovo nik za mnou za života neprišiel a do očí mi nepovedal o niečom takom. A tak som ich žiadal 3 x o normálny cirkevný súd, kde by sa pred svedkami a kompetentými vec vyjasnila. Podľa CIC 83 bremeno dokazovania je na strane toho, kto obvinil. Po neodpovedaní na Žiadosť o zmene rozhodnutia do 3. dní, po nepochopiteľnom ignorovaní Hierarchického rekurzu najbližšiemu nadriadenému, čo bol arc. v Bratislave do 30 dní, po zámernom? nepridelení cirkevného právnika z Bú, čo sú jasné dôkazy aj pre laika, že celé odvolanie z pastoračnej služby bolo NEPLATNÉ. Vydal ho totiž nie biskup. Ale ten, čo zneužil svoju dočasne prepožičanú moc v diecéze. Nulitu potvrdzuje aj kánon 426 aj tri vyslovené klamstvá v odvolacom dekréte. Jedno z nich, že sa  nechcem polepšiť, druhé že som vraj zneužil kňazskú moc,  to napísal iba o sebe, nie o mne.  Na kňazov veľmi nedôstojné teátro. Ak by niečo ozaj mali, súd by bol. Asi nič. Tak som teda nechtiac dostal milosť originálnej tŕňovej koruny. S „nazaretským kyjakom po hlave a aj  administratívnymi dýkami od excelencie zpredu i zo zadu.“ Aj toto sa deje u nás vnútri. Zvonka a povrchného pohľadu totiž vyzeráme, že naša spiritualita je ťuťuli muťuli a mediálna komunikácia so svetom pripomína nie prorocké slová, ale skôr ťapy ťapy ťapušky…

Po už nehoráznom ignorovaní troch žiadosti o oficiálne dokázanie nejakého deliktu, a 5 ročnom umelom predlžovaní doby návratu do služby, mi biskup v roku Milosrdenstva podaroval ako špeciálnu formu grilovania tzv. administratívno – trestný proces. Zámer bol utajený a určený : ako kňaza ma odstaviť navždy. Prostriedky boli: kat v pozadí už dopredu rozhodol, hrajkanie sa na vypočúvanie, a pritvrdila ešte aj tá sanitárka exmníška. Už diabolským slovným útokom. Vraj som bol voči nej ešte hrubší predátor. Čo sa priznám bez mučenia, bolo a je nad moje sily. Totiž patrím medzi gentlemanov. A neplánujem na tom nič k horšiemu ani zmeniť. Hnilé a mokré polenisko pod už horiacu hranicu na ďalšieho arcikacíra, z ktorého sa poriadne zadymilo,  priložil aj bývalý kolega z nemocnice. Udal ma podlo v niečom, o čom nebola medzi nami za 9 r. spolupráce nikdy ani reč. Vraj to o mne od nejakej katechétky, zmije to asi podlo-udavačskej, počul. Išlo o horšie niečo ako úmysel hromadnej otravy tých najčistejších rehoľných studní. Postmoderná forma zlikvidovania kňaza, čiže obvinenie z pedofílie, tomu som sa vyhol. Poslali mi krátky list, že dokazovanie skončilo. Dokazovanie spomenutého, važení, žiadne ani nebolo. Jééé, tak to je tá sekera toho „milosrdenstvá“. Tak to bola sila. Vypočuli si, už nie iba klebetné kydy, a vraj už boli všetky tie „zločiny“ dokázané. Výsmech z práva aj čertov rehot z nie málo a krátko doráňaného človeka. Morálna laťka vtedy spadla až pod zem.. Síce decentne, potajomky, ale došlo to až „na hulváta“. Varujem týmto aj ostatných: sväté rečičky bez férovosti, dobroty a ľudskosti nikoho naspasia. Môžu ich ohlasovatelia aj takto chudáci dopadnúť. Z duchovného hľadiska však ide o dar zhora. Kto môže pochopiť, nech pochopí.

V príprave na  službu v cirkvi počujete niekoľko tisíc hodín prednášok. Ani jedna však nebola o tom, že ako sa máte psychicky pripraviť na niečo, o čom tu píšem. To vôbec ani nečakáte. Ani neviete, ako máte na to reagovať. Nik Vám nevie roky poradiť. A vôbec netušíte, prečo s Vami takto podivuhodne niekto zaobchádza. A vôbec nemáte tušenia, ako sa toto spravodlivo dorieši. Myslel som, že v inej diecéze sa na to niekto bez toxických emócií pozrie a zistí skutkový stav. Dá nejaké prehlásenie. A vec by sa jednoducho ukončila. Nie a nie takého právnika či biskupa na Slovensku nájsť. Samé škuľavé výhovorky. A stále čaptavé posielanie ma iba za tým, čo ma evidentne ako kňaza iba sofistikovane túži znegativizovať? Nechať po sebe iba dupať, veď to by bola strata sebaúcty.

A tak vďaka vďaka za nový titul, prenasledovaný kňaz. Myslím že je to niečo na úrovni kardinála. Opravte ma, ak sa mýlim. Tak to s dovolením, či bez neho, úprimne cítim. Asi neprenosný pocit.

Túto zozbieranú muníciu z vraj počutia všeličoho na ďalšieho vrajlotra  poslali do Vatikánu. Ten prekvapivo nič nepreveroval. Rozhodujú tam iba tak, ako sa zachce klerikalizmom opitému biskupovi? To Vás zaskočí. Na nekresťanských lazoch je väčšia kultúra. Slušní ľudia to volajú mafia.  Toto od kolegov vo vedení cirkvi nečakáte. Tak ktože to má hulvátstvom, až kriminalitou, tú svoju  intimitu poznačenú? Kto to vidí smietku v očiach iného, a brvno vo svojom nebadá? Navonok pôsobia spomínaní vrajdoktori teológie inteligentne. A toto ale čo bolo a stále je v hĺbke ich bytostí, čiže v intimite , to sa tu v plnej nahote poodhalilo.  Charakter to nie je  naisto, však?

Oficiál iba ako poštár, nezastal ma totiž ničím, ani jedným kánonom, mi predložil na podpísanie laicizačný dokument. Povedal som im: Takto doslova svätokrádežne vyhotovený dokument podpisovať  nebudeme. Z tohoto sa šaškáreň chlapci už nie zlatí veru nerobí.  Biskup z Islandu mi do telefónu povedal, že ich povinnosť je teda zopakovať celý ten proces. Ani ich to nenapadlo. S úsmevom si kradneme už nielen česť, kňazský stav, sociálny status? Nie však iného, seba okrádate. Ako opilci mocou. Títo neetickí hadi sa ako moderní Vichingovia pochabia aj na tom, ako zneužívajú už aj Petrov úrad? A toto chrapúnstvo im odpúšťať či mlčať o ňom po zákonitých napomenutiach by bolo normálne? Veru nie, milé deti…To by bolo už nie fér. To dlhoročné znevažovanie či naťahovanie na škripec nejakého exkaplánika z nemocnice, veď to má ako kresťan iba v popise práce, to odpustiť treba. Ale vedomé , zlomyselné a škodoradostné obkydávanie pápežskej reverendy eštébáčkami vysnorenou a iného našpliechanou hnojovkou, zlynčovanie kňazského posvätného stavu , bezhlavé učebnicovo klerikálne zneužívanie biskupského úradu, bezočivé klamanie do očí a do dokumentov, či obarenie kolegu iba taľafatkami a nafúknutými silno nevraživými emóciami, trápne hrajkanie sa na cirkevné súdnictvo, to je alebo hraničí s hriechom proti Duchu Svätému. Komunikácia „kyjakom“, a úctivé pozdravy v listoch „zakrvavenými dýkami “ to je fakt vrchol drzosti, ak sa toto deje medzi osobami zasvätenými Bohu. Zažil som, nie z druhej ruky a v priamom prenose. Svedčím. Nemlčím. A v zásade neklamem. Kto si myslí  že jedno slovo je prehnané, pokrivené alebo lživé, nech to prosím aj dokáže.

Ak ste niekoho nanapomenuli pred 4. a 6 očami, nič vážne ako delikt nemáte, tak o inom klebety netárajte.

Čo robíte inému, čo chce zachovať slušnosť, robíte aj Kristovi v ňom. A prosím Vás, ráčte aspoň zamyslieť,

čo to stvárate, komu to slúžite   a v akom stave osobnostného rozkladu  to Vy preBoha žijete.

Aj som ich varoval. Zatiaľ pokánie z toho žiadne. A to sa za nich už 9 r. modlím. Za ich spamätanie sa a obrátenie. Konanie môjho pokánia ich nezaujímalo. Miesto toho ten, čo to pokánie z vyššie uvedeného nerobí a má túto čiernotu stále na svedomí, ma bezočivo chcel umlčať,  že som ho konať ešte ani nezačal. Snáď som s ním týmto aj začal. Lebo kryť tieto zjavné podpásovky je spoluvina.  A pri oltári sa iba usmievate?  Táto tu zabijacky konajúca excelencia v rozhovore v KN iným odporúča, že z kresťana má vyžarovať dobrota. A ten škorpión pred ním už ako chrapúň  do rádia iných učí, ako naše milosrdenstvo by malo byť nielen niečo abstraktné, ale konkrétne činy treba. V katedrále BB kázal, že kresťanstvo je o vzťahoch, a že nie je iba o knihe. Hrozné osobné to znesvätenia. Veľké zdepresívnenie pre tých, čo sa o tom dozvedia čo len z časti. Ako sa to my len „vrúcne milujeme navzájom“… A ešte hroznejšia je tá nekajúcnosť. Po 9. rokoch za to žiadne prepáč. Pochabenie sa už aj s posvätným stavom. Aj zo zneužívaním moci v matke cirkvi.  Keď príde Pán, či na ich bezhlavo konajúce hlavy nespadnú tie ich vlastné ťažké podvody a nemilosrdnosti? Kto pľuje na nebo, padne to na neho. Asi s tým vôbec nerátajú. Snáď v Boha ešte veria. Ale v Posledný súd asi už nie. Inak by sa totiž správali nie takto nečestne.

Za 9 r. bývam už na 9 mieste. 2 a pol v BB, 1,5 r. v Mt, 1,5 r. v  Po, 1,5 r. na Liptove , Orave aj BB, a rok vo Vys. Tatrách. Boží to plán. Vďaka súcitným ľuďom za pomoc. Brat nás neférovo so sestrou obral ešte aj  o rodičovský 4. izbový byt v centre PD. Akoby tých jóboviek nebolo aj dosť. Pokora znamená niekedy prijať aj takýto údel. Tí ktorí pomáhajú, možno si ani neuvedomujú, že pomáhajú trpiacemu Ježišovi, ktorí je aj v nás. Zvlášť v trpiacich za pravdu a okradnutých o spravodlivosť, s jazvami po krivdách. Aj takí tu totiž sme. Takú rolu nám dal On. A je to milosť veľká. Bol som hlupáčik, že som sa na to všelijako sťažoval. Pri spovedi mi Maroš Kuffa povedal, že hlúposť nie je hriech, iba naša chyba. A asi je to aj nedozretosť. Mám milosivý čas  si teraz aj viac premeditovať slovo: “ Keď Vás prenasledujú v jednom meste, utečte do druhého. “ Ej veru. Aj to je totiž integrálna súčasť žitia evanjelia a pokladu svätej viery.

Bol som asi za 6 biskupmi a troma opátmi, Aj v Prahe. Všetci ma posielali do BB, že iba tamojší biskup mi môže odblokovať to „navždy“ zablokované. Neprijíma ma. Na posledný list odpovedal opäť kreatívnymi vykrúcačkami. Stretol som ho nečakane 2x v Tatrách. Bývali sme pár dní v jednej budove. Prosil som ho o rozhovor. Modlím sa za neho a vraj aj on za mňa. Znova ma tu krivo obvinil, že som vraj zaklamal v liste do Vatikánu. Čo je toto za človeka? Do očí mi ani nepozrel. Vraj on som mnou už nič nemá. Utekal sa schovať do izby. Vraj on je tu na dovolenke.

Som v inej diecéze ako prenasledovaný klerik. Správajú sa tu úctivo a milo. Vďaka za ich pomoc. Právnik z Levoče mi tu poradil, že mám dve možnosti sa vrátiť. Súdiť sa s diecézou, čo bude trvať ďalšie roky. Čo mi neradí, lebo to vraj ani nevyhrám. To je ale ďalšia novinka, však? Radil mi požiadať si priamo milosť od pápeža. A tak som si ju písomne požiadal. V telefóne z Bú mi bolo oznámené, že tú milosť dostať nemôžem, lebo som neplatne laicizovaný. Tak to už ma pobavilo. Pekné, že sa ktosi aj zaujíma, že prečo som vlastne mimo oficiálnu pastoráciu, a z Bú BB dostali odpoveď, že je to kôli vysielaniu v  tom rádiu. Že plním tak jeden z 5. bodov toho pokánia nikoho nezaujíma. To mi nikto ani do očí nepovedal. Ani do dekrétu nedal. Ani to nemôže byť platný dôvod k prepusteniu kňaza zo služby.

Tak to je už česť, keď niekto v strednom manažmente robí prieky tomu, čo iba poslúchol výzvu pápeža Benedikta XVI: „Kňazi evanjelizujte internet“.  Tu na Slovensku to ešte musí nie usmerniť, ale povoliť miestny biskup. Ten je tu viac než pápež, a tuším aj ako nadboh, ovečky slovenské.  Inak je to na úrovni zločinu. No ale ten podivný pán  so mnou odmieta roky normálne komunikovať. A sám mi dekrétom ako pokánie nariadil niekde v civilnom prostredí pracovať. Aj dal povzbudenie z Ad gentés, aby som išiel ohlasovať evanjelium nielen slovami. Ale aby za tým boli aj teda tie skutky. To je krásna misia, pán biskup. Ale vo veľmi to škaredej poštovej zásielke to bolo odoslané… Spolu s dvoma nemilosrdne použitými „dýkami, kyjakom a kopancom viete kde“…

Čiže v kňazstve pokračujem inými prostriedkami. Posledne ma napr. zavolali na túru na Solisko na Štrbským plesom. Lanovka a potom hodinová túra, na vrchole sv. omša za Slovensko, za turistov v Tatrách, za ochranu sv. viery u nás. Takto sme boli aj na Kriváni pred 9 r. Vraj v ten rok výnimočne nik v Tatrách nezahynul. Po tej náročnej celodennej túre, ktorú sme obetovali za cudné Slovensko, mi prišla milosť odvolania z úradu a obvinenie presne z opačnej neresti, ako sme spolu 20. účastníci vyprosovali. Aj za to veľké Bohu vďaka. „Prenasledovania sú tiež milosť“ povedal sv. Vincent de Paul.

Pýtal som sa J.Em. kard. J.Tomka, či môžem v takejto iregulárnej situácii slúžiť sv. omše. „Máte svedomie“ odpovedal. A ďakujem mu za požehnanie, keď som mu povedal, že pracujem v rádiu a pokračujem v misii pátra Antona Hlinku. Predivné je , že v našej slovenskej cirkvi rozhodnutie biskupa nikto roky nepreveruje. To je už vada systému. Čiže naša spoločná hanba, nedôslednosť a nekolegialita. Oznamujem to všetkým, dúfam že s úctou. Rana Kristova, ktorej mi dali tú milosť sa dotknúť. Pobudnúť v nej tiež. Pred ktorou tu skoro všetci utekajú a nechcú sa jej ani dotknúť, ani ju vidieť, ani vedieť,  že vôbec existuje.

7 a pol roka vysielam vo štvrtok poobede reláciu Spirituálny kapitál. Je ich tam 386. Počúva ma nie iba 10 – 20 ľudí ako v nemocničnej kaplnke, ale niekoľko tisíc. Jedna z relácii v archíve má 11 tis. Až sa mi to nechce veriť. Keď si predstavím športovú halu v Prievidzi, kde sme hrali finále o majstrov ČSSR v r. 1984, a po tretí krát sme to dali, a tá hala burácala, zdalo sa mi to teda riadne veľké publikum. Chceli ma potrestať, a oni ma vlastne odmenili, napísal prof. T.Halík, keď ho traja bývalí eštebáci odstavili z teologickej fakulty a vykoľajili ho na fakultu filozofickú, kde sa cítil oveľa slobodnejšie.

Zažil som to trochu inak, a ocitol som sa v našom hlavnom alternatívnom médiu, ktoré vzniklo akoby svetská  pobočka rádia Lumen. Tam totiž mnohé zaznieť nemôže. Boja sa tam asi, že tunajšie tróny  v cirkvi by sa tak otriasli, že by sa zosypali, ak by niekto verejne vyslovil pár úprimných kritických pravdivých slov? Čo u nás je normálne, tam je na to zákaz. A to je nielen trápne bojazlivé, ale aj totálne nekatolícke. Aj preto je slovenská cirkev ako zhrbená žena. Pápež František nám to nedávno nahlas pripomenul. A my? Tancujeme okolo sv. otca, mávame mu, usmievame sa a aj sa mu klaniame, ale to čo hovorí, to riešiť už nebudeme. Naša komédia + tragédia. Bieda? Asi falošná papolatria. Konanie máme svojské, celkom opačné. Odkladáme tým žitie viery na inokedy. Ezoterici to volajú reinkarnácia. Psychológovia prokrastinácia. Očistec sa na Vás už teší. Toto nie je hodné neba ani dôstojné človeka. Vrajkresťanstvo z brzdovou kvapalinou miesto krvi. Adorácie spirituálnej krpatosti.

Ak je sklamanie z viery + depresia v našich kostoloch, tak tu je jedna z príčin. Druhá, že kňazom nedajú biskupi možnosť sa slobodne verejne vyjadriť. Toto brzdí normálny život. Aj pápež nám to nahlas pripomenul. Preto ma pravdepodobne dali mimo túto rachitídu, aby som ju diagnostikoval. Ak ju nebudete liečiť, za hrozné následky budete pred Bohom niesť zodpovednosť. Nechcel by som byť na Vašom mieste. Prví budú poslední. Toto nikto z farizejov nikdy sebe ani iným nezdôrazní. Dali ma nechtiac na posledné miesto medzi kňazov. Ale mám vzácnu slobodu aj o tomto aj o iných sto ututlávaných nepríjemnostiach verejne hovoriť. Iba preto verejne a nahlas, lebo sa roky ani po viacerých napomenutiach vo vnútornom fóre neriešia. A ony už sv. viere a národu ubližujú. Beda mi, ak by som bol chronickým ututlávačom príčin hrozných duchovných diagnóz či až neprávostí… Keby som tie biedy iba ako pupuš manekýnový pudroval…

A ak som dostal milosť ukrižovania za ohlasovanie evanjelia a za vernosť výzve pápeža , lebo delikt mi neráčili ani po troch výzvach dokázať , a pri prepúšťaní sfalšovali zápisnicu či podpisy , a tak poškvrnili veľmi vážne svoju, nie moju česť. Všetky tie fiktívne vrajtresty, spojené s mojim menom, o ktorých jedni , čo ich vymysleli, iba falošným poplachom zakikiríkali, a tí druhí bez overenia spomenutých aj iných faktov ohováraním kotkodákajú, týmto všetkým, najmä bývalým kolegom dodatočne a bez mraučania či brechania po nich ďakujem za spoluprácu. Aj na tých veciach dôstojných a správnych. Dopracoval som za za vďačnosť nebu aj za tie  neférovky, predstavte si. Aj svätokrádeže. Nie však z mojej strany. Z pohľadu zhora akýkoľvek kríž môže byť pozvánkou k Božej sláve, ak sa to správnou spiritualitou spracuje a hore cez obetu vyexpeduje.

Bol som v Olomouci za pátrom Michalom, čo má IQ vari 150, v Centre Aletti, tam som v katedrále pred bohostánkom dostal pokyn toto napísať ako svedectvo. Najprv bol trochu z toho vyplašený, keď to počúval, a keď sa mu začalo vyjasnievať, tak sme sa na tom, čo v cirkvi tí naši kriváci občas vyvedú ako nezbedníci  aj zasmiali. Po 9.rokoch, keď sa človek dopracuje k nadhľadu, je to skôr úsmevné ako hrozné. Len asi musí prejsť čas keď to už prestane bolieť.  A na ranách je už balzam či olej  z neba. Po ukrižovaní prišlo aj takéto aj iné vzkriesenie. V ponížení a v krivdách od cirkevných predstavených môže kristovec načerpať také duchovné poklady, o ktorých sa Vám môže tak snívať . Preto odporúčam zostať vo svätej matke cirkvi aj po všelijakých na nás dopustených zraneniach a zrážkach z neľudskou realitou.  Aj hrozné údery osudu a rany od biča sa môžu a majú zmeniť na charizmy a voňavý olej do lampy nášho bytia.

                       Spovedám sa, ako prví kresťania aj verejne, že som dlho páchal tento kardinálny hriech:

Mal by som sa priznať ku najväčšej chybe svojho života. A to je, že mnohé dobré, pravdivé a krásne, čo v sebe mám už dúfam nainštalované, som dlho považoval, že to som hlavne  ja, to je moja vizitka, zásluha a moja duchovná úroveň. Iných som nevedome zlým príkladom zavádzal, že som ten nie hocijaký kňaz… Až mi prišlo jasné osvietenie, určite z neba a z Ducha Svätého, že to je blud a kardinálny omyl môjho bytia. Prišlo poznanie a zrážka s vnútornou realitou. To dobré, pravdivé a krásne je Kristus v nás. Nie naše ego. Tomu patrí iba mikropriestor kdesi okolo. A priznanie si ešte, že v tom našom egu je aj nekonečným potenciálom rozpínajúci sa sajrajt. Čiže všetko, čo je v nás nepekné, nie fér a všetky tie falošné tóny… Naša spása je v minimalizovaní sklonov sa nafukovať ješitnosťou, čiže vlastnou dôležitosťou a nepokojne sa rozdrapovať s nevedomosťou. Druhá obludnosť, čo som vyviedol, že som si Prozreteľnosťou pridelený dočasný osobný kríž a posledné miesto nevážil. Nebu zaň na kolenách úctivo neďakoval. Obludné čosi, ty „umelec“… A to si sa celé roky pretvaroval, že si nejaký ten mystik? Jajkal si, vyplakával, a neuvedomoval si si toľké vzácne dary , aj verejne v rádiu… No ak som tým niekoho veľmi pohoršil, tak prosím o prepáčenie.

Tak to bolo. Priznávam sa verejne ku svojej neinteligentnosti , nekvalitnej kultúre, či nemužnosti.

Tieto nedôstojné pochabosti už páchať ďalej jednoducho v úmysloch nemám.

Vďaka Ti Ocko za oslobodenie. Tak mi 3 x Svätý Pán Boh pomáhaj

Pán nás necháva medzi duchovnými šmejdami preto, aby sme ich lepšie asi chápali.

Prečo toľké roky? Asi aby sme s inými mali väčšiu trpezlivosť.

A aby sme sa asi pýchou neochoreli a od Božej lásky sa príliš nepodchladili.

                                                                                       Made in Slovakia

 

Z denníka svätej Faustíny

445 – „Štvrtok. Nočná adorácia

Keď som prišla na adoráciu, hneď ma naplnila vnútorná sústredenosť. Videla som Pána Ježiša priviazaného k stĺpu a obnaženého. Hneď sa začalo bičovanie. Videla som štyroch mužov, ktorí striedavo krátkymi bičmi šľahali Pána. Srdce sa mi zastavovalo pri pohľade na tie bolesti. Vtom mi Pán riekol: »Trpím ešte väčšiu bolesť než tá, ktorú vidíš.« Ježiš mi dal poznať, za aké hriechy sa podrobil bičovaniu, za hriechy nečistoty. Ó, ako strašne Ježiš morálne trpel, keď sa poddal bičovaniu. Vtom mi Ježiš riekol: »Pozri, takto vyzerá ľudstvo v dnešnej dobe.« V tej chvíli som uvidela strašné veci: kati odstúpili od Pána Ježiša a k bičovaniu pristúpili iní ľudia. Schytili biče a nemilosrdne šľahali Pána. Boli to kňazi, rehoľníci a rehoľnice, najvyšší hodnostári Cirkvi, čo ma veľmi prekvapilo, a boli medzi nimi aj svetskí ľudia rôzneho veku a stavu. Všetci si vybíjali svoju zlosť na nevinnom Ježišovi. Keď som to videla, moje srdce upadlo do takého stavu, akoby som zomierala. Keď ho bičovali kati, Ježiš mlčal a pozeral do diaľky. Keď ho bičovali duše, ktoré som spomenula vyššie, Ježiš zatvoril oči a z jeho Srdca sa vydral tichý, ale strašne bolestný ston. Pán mi dal podrobne poznať (…) ťarchu zloby tých nevďačných duší: »Vidíš, to je väčšia muka ako moja smrť.« Vtedy zamĺkli aj moje ústa, cítila som, akoby som zomierala. Cítila som, že nikto ma nepoteší ani nevytrhne z tohto stavu, jedine ten, ktorý ho na mňa dopustil. Vtom mi Pán riekol: »Vidím skutočnú bolesť tvojho srdca, ktorá priniesla nesmiernu úľavu môjmu srdcu, pohliadni a poteš sa.«“
446 – „Vtom som uzrela Pána Ježiša pribitého na kríž. Keď Ježiš na ňom chvíľu visel, uzrela som celý zástup duší ukrižovaných tak, ako Ježiš. Videla som aj tretí zástup duší a druhý zástup duší. Druhý zástup nebol pribitý na kríž, ale duše držali kríž pevne v rukách. Tretí zástup duší nebol ani ukrižovaný, ani nedržal kríž pevne v rukách. Duše vliekli kríž za sebou a boli nespokojné.

                               

Predchádzajúci

Ďalší

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude zverejnená / Povinné polia sú vyznačené *

Kontrolný kód *